Deti sú ako zvieratká.
Myslím to v dobrom!
Sú si len veľmi podobné. Deti aj zvieratká sú milé a milujeme ich, no
slová na nich často neplatia. Ich racionálny mozog nie je ešte vyvinutý tak,
ako mozog nás, dospelých.
Deti a zvieratá reagujú oveľa viac na energiu
a emócie, ktoré naše slová sprevádzajú.
Ak chceme, aby nás deti vnímali a počúvali, musíme sa dostať do pokojného, vnímavého stavu najskôr my.
Ak sme napríklad v strese a naše
správanie voči nim ovládne silná emócia ako hnev či zúrivosť, alebo cítia zmätok,
tak sa prepnú do "obranného módu", ktorý im velí "utiecť alebo bojovať". A prestanú nás počúvať. Zbytočne im potom
vysvetľujeme a učíme ich, čo majú či nemajú robiť. Je to ako "hrach na
stenu hádzať". Nič, žiadna odozva, len naša minutá energia a pocit zúfalstva
a vyčerpania.
Veľakrát počujeme dobre mienené rady "musíš
byť trpezlivá, sú to predsa len deti". Ľahko sa to povie, že? Ale ako byť naozaj
trpezlivá, keď potomok už rozlial ďalší pohár, na platni prihára jedlo, druhé
dieťa vôbec nereaguje ani na desiatu výzvu a partner pred počítačom sa
tvári, že robí niečo hrozne dôležité?
Ako byť trpezlivá mama a neprísť pritom o
nervy?
Ak vás deti oberajú o sily, stačí sa dostať
"na ich úroveň" a hovoriť rečou, ktorej deti rozumejú.
Tou rečou, je reč
pocitov a emócií. Autenticita a reč pocitov je jediný spôsob ako dosiahnuť, aby nás deti vnímali a počúvali. Je fajn naučiť sa to, pretože množstvo dospelých na to reaguje tiež. Takže sa vám to bude hodiť aj v bežnom živote.
Základným predpokladom efektívneho používania "jazyka
emócií" na komunikáciu s inými, je vedieť rozpoznávať pocity v sebe.
Ak v tejto
oblasti cítite nedostatky, a neviete, čo ktorý pocit znamená a ako s ním
pracovať, prečítajte si článok o pocitoch. Dozviete sa tam, či môžu byť negatívne pocity aj pozitívne.
Keď máte svoje pocity ako tak zmapované, skúste
pri najbližšej bežnej roztržke s deťmi (keď nejde o život ohrozujúcu
situáciu) nasledovný postup: