Biele Vianoce s vlkom

24.12.2020

Vonku bol nádherný deň. Nielen preto, že mráz tvoril zo snehových vločiek nádherné diela, ale aj preto, že bol Štedrý deň. A ten mráz dodával tomuto dňu úžasnú atmosféru. Vločky padali na vrcholky stromov ako jasné krehké hviezdy a rozžiarovali temnú oblohu. Snehová pokrývka ležala ticho na zamrznutej pôde a priadla uspávanku neviditeľným bytostiam, ukrytým hlboko v zemi a snívajúcim ich dlhý zimný sen. To ráno bolo iné ako predchádzajúce. Bolo to cítiť vo vzduchu. Áno, vzduchom sa predierali molekuly niečoho zvláštneho a jemného. Tá vôňa ma prebudila k životu a vzápätí na to sa otvorili dvere a k mojej posteli sa s radosťou v očiach prihnal náš dvojhlavý malý psík. V skutočnosti nemal psík dve hlavy. Tie dve hlavy patrili našim dvom jazvečíčkam, neustále sa pohybujúcim vedľa seba ako dve hrdličky.

Vzápätí za nimi k mojej posteli pristúpili štíhle nohy a milé ústa nad nimi povedali "Dobré ránko! Veselé Vianoce detičky". Na toto ráno som sa tešila celý rok. Mama mňa a moju sestru vedela tak dokonale rozmaznávať! A práve v tento deň, žo to dodnes cítim na jazyku. Z kuchyne sa k nám valila vanilková aróma a tá výrazne zosilnela, keď sa ku mne mama sklonila. V jej rukách sa objavil tanier plný vanilkových, makových, škoricových a orechových dobrôt. Vedela som, že dnes nemusím vstávať, pokiaľ to všetko nezjem. So sestrou sme si vymieňali orechovník s makovníkom a závideli si osatné dobroty na taniery. S blaženým pocitom sme vychutnávali vôňu a chuť Štedrého rána.

Vďaka nášmu dvojhlavému psovy som sa nikdy nestihla prejesť tých dobrôt... Dnes nás všetkých čakal výnimočný deň. Vybrať, vyzdobiť stromček, zabaliť darčeky, prestrieť a od rána odolávať dobrotám. Chalúpka, v ktorej sme trávili najkrajšie chvíle roku, stála v romantickom údolí s výhľadom na chrbáty Belianskych Tatier. V lete bola drevenička obkolesená zelenými lúkami a v zime ukrytá medzi snehovými závejmi. Drevené trámy, hrubé ako slonie nohy, nás chránili pred hvízdajúcim vetrom a vŕzgajúcim mrazom. V izbe ticho plápolal oheň a vzduchom sa niesla vianočná hudba. Nastal čas už to celé len slávnostne vyzdobiť. So vzrušením sme vystúpili po starých schodoch na tajomnú povalu. Dym z krbu zaplavoval podkrovie a unikal pomedzi drevené šindle do bielej krajiny. Povala skrývala vždy niečo zaujímavé, aj keď ošarpané a už dávno nepoužiteľné. Ponad staré haraburdy sme si kliesnili cestu ku kufru, plnému vianočných zázrakov. Medzi zlatými a trblietajúcimi ozdobami sme našli starú zaprášenú knižku. Patrila pôvodným majiteľom drevenice, ktorých predkovia tu bývali ešte pred 100 rokmi. Čas plynul a čítanie zo starej knižky sme si nechali na večerné chvíle.

Teraz nás čakal najkrajší moment tohto dňa. Výprava za stromčekom. Všetci štyria sme sa teplo poobliekali , na plecia vyhodili ruksak pre našich malých psíkov a vyrazili sme. Sneh sa prebáral pod našimi nohami a ruksak prišiel vhod. Malé nôžky našich jazvečíkov si nestačili raziť cestu hlbokým snehom. Mráz zachádzal hlboko pod kožu, ale naša výprava odhodlane kráčala vpred. Snehové záveje sa ticho smiali našim pokusom zdolať ich. Vysoké a tmavé smreky tajomne šumeli nad našimi hlavami a občas som mala pocit, že dlhými vetvami nám tlieskajú do rytmu. Otec fučal ako zhrdzavená lokomotíva, ale nedokázal odolať piatim párom ženských očí a tak kráčal ďalej. Predierali sme sa smelo ďalej, s vidinou krásneho stromčeka, ktorý bude zdobiť náš drevený príbytok. Keď sme na chvíľu zastali, ticho okolo nás začalo byť neznesiteľné. Vedeli sme, že široko ďaleko niet nikoho iného okrem nás. Všetci už sedeli doma, zdobili stromček a piekli koláče. To len my sme hľadali stromoček práve na obed Štedrého dňa.

Ticho bielej krajiny odrazu prerušil čudesný tlmený zvuk, nepripomínajúci nič známe. Zostali sme stáť a pozreli sa jeden na druhého. Ostalo ticho a tak sme sa pohli ďalej. O pár minút sa zvuk zopakoval. Bol o čosi zreteľnejší, ale aj tak nejasný. Niekto z nás si všimol, že okrem stôp za našimi chrbtami sa okolo nás nachádzajú aj iné stopy, akési diery v snehu. Zdalo sa mi, že obloha potmavla a ticho v krajine sa strojnásobilo. Kráčali sme ďalej, no stromček, ktorý sme hľadali, sme stále nevedeli nájsť. Boli tam krásne stromky, ale boli buď veľké, riedke, malé, krivé alebo s trojitou špicou. Ten "náš" sme nevedeli nájsť. Otec už vyzeral ako skutočný dedo mráz, pretože jeho tvár bola pokrytá snehovými vločkami od fúzov až po koniec brady. Mamina baranica jej pod ťarchou snehu skĺzla až na nos a sestra už nevládala ťahať malé sánky. Naše psy sa mali najlepšie. Niesli sa totiž v ruksaku na otcovom chrbte. Mňa už lyže neuniesli a tak som ich musela niesť ja, pretože sneh bol neoblomne hlboký a krehký. Keď sme sa nakoniec dohodli na stromčeku, boli sme už všetci skrehnutí na kosť. Aj keď stromček stále nebol "ten pravý", našim zamrznutým telám to už bolo jedno.

Les v tejto krajine nekončil naraz, ale postupne mizol na okolitých lúkach, tam kde už gazdovia prestali kosiť svoje lúky. Práve tam sa nachádzali mladé a husté stromčeky. Nakoniec sme boli s výberom spokojní. Cesta späť bola komická. Štyri snehové guľky viezli na sánkach zelený stromček, pričom pravidelne jedna z postáv mizla pod závejom. Pri zamrznutom potoku vzduchom preletel ten podozrivý zvuk. Bol ešte bližšie ako naposledy. Zvedavosť, daná každému žijúcemu tvoru na Zemi, nám nedala, a tak sme zmenili smer a išli za neznámym hlasom. Naše psy spozorovali niečo nezvyčajné a ako obvykle, začali sa v ruksaku triasť ako dve osiky. Otca to aspoň zahrialo. Okrem našich stôp bol sneh zrazu pokrytý množstvom iných stôp. Hlboký sneh však znemožnil určiť, komu stopy patrili. Zvuk sa približoval. V tom tichu znel zrazu desivo a smutne. Vedeli sme, že les je plný divej zvery, ale o to viac sme túžili vedieť, komu ten hlas patrí. Začali sme sa správať veľmi obozretne a otec v rukách ešte silnejšie stisol ostrú sekeru. Zvuk sa znovu predral tichom. Bol celkom blízko a znel neuveriteľne smutne. Pár krokov a my sme razom pochopili, čo bolo zdrojom tej bolesti v hlase. Pred nami, na čistinke obkolesenej mladým lesíkom, sa medzi hlbokým snehom a spadnutými konármi chvelo niečo malé a vystrašené. Ostali sme v nemom úžase stáť. Zakliesnené a uväznené pod konármi, tam schúlené sedelo malé strieborné vĺča. Spoznali sme ho hneď. Veď malých vlčiakov pozná hádam každý. Alebo toto bolo viditeľne divé a neskrotené zviera. Útle telo, dlhé nohy a dôstojný výraz tváre. Malý vlk.

Až teraz sme si všimli, že sneh okolo nás bol pokrytý stopami, aké mávajú veľké psy. Boli však oveľa väčšie. Spomenula som si na rôzne desivé historky o hladnej svorke vlkov a predstavila som si, že z tmavého lesa na nás zíza aspoň 10 párov hladných hnedých očí. Doma nás čakal vianočný kapor a voňavé koláče a mne zrazu prišlo ľúto, že ich už neochutnám. Nič sa však nedialo. Žiadna zúrivá matka sa na nás nevrhla a ja som kdesi v hĺbke duše cítila, že sme v bezpečí. Aj ostatní členovia našej skupinky zostali pokojní. Vĺča stíchlo. Strom, pod ktorým bolo uväznené padol len nedávno, zrejme počas včerajšej silnej výchrice. Konáre okolo vĺčaťa boli jasne zdobené ostrými tesákmi, čo mohlo znamenať, že matka vĺčaťa sa snažila vyslobodiť svojho potomka. Vĺča však bolo akoby zaštrikované pod spleťou konárov. Vedeli sme, že matka sa čochvíľa vráti a preto sme sa rozhodli konať rýchlo. Otec odrezal vrchné konáre malo pilkou a ostatné osekal sekerkou. Vĺča v nemom úžase ostalo meravo sedieť a hľadelo na nás veľkými očami. Naše psy zostali rovnako ticho ako to malé vĺča. Možno si spomenuli na svojich dávnych predkov... Radšej sa schúlili v plecniaku.

Po desiatich minútach opatrnej práce sa otec dostal bližšie k vĺčaťu. Zostala už len jedna vetvička a mláďa bolo voľné. Tíško však ostalo sedieť a chvelo sa na celom tele. Od včerajšej búrky ubehlo veľa hodín a ono tam samotné a skrehnuté sedelo a netušilo čo s ním bude. Mama si obliekla dvojo rukavíc a odborne, ako len školený psí rozhodca a poľovník vie, prezrela mláďa a skontrolovala, či má kostičky v poriadku. Vydýchli sme si, keď mama povedala, že okrem modrín mu nič nie je. Neodolali sme a dotkli sme sa jeho jemnej srsti. Na jeho krásne veľké oči plné údivu nikdy nezabudnem. Zazdalo sa mi, že v jeho očiach som zazrela iskru radosti a vďaky. Vedeli sme, že domov s nami nemôže ísť. Jeho domovom je les. Boli sme presvedčení, že jeho svorka sa po neho určite vráti a preto sme sa zhodli na tom, že ho tu necháme. Opatrne sme ho položili na zem a ponechali lesu. Mláďa však nevedelo čo s ním bude a snažilo sa cupitať za nami. Vyslabnuté mäkké labky ho však nevládali niesť. Rozhodli sme sa venovať mu teplú šatku, ktorú mala mama omotanú okolo seba. Urobili sme mu "brloh", aby sa aspoň trochu zahrialo. Nakŕmili sme ho kúskom salámy a počkali, kým vysilené zaspalo na červenej šatke. Potichu sme sa odbrodili snehom až domov.

Až v príjemne teplej a voňavej chalúpke sme si uvedomili, čo sme zažili. Aj keď izbami plávala vianočná hudba, trblietavé ozdoby plápolali na stromčeku a stôl sa plnil dobrotami, každému v hlave visela otázka: "Vráti sa vlčia rodinka pre svoje mláďa?" Dráždivé hlasy v hlave však našepkávali aj ďalšie otázky: "Prečo sme mu vlastne pomáhali, keď sú vlci takí nebezpeční? Alebo, nemali sme ho predsa len zobrať zo sebou? Mohli sme si ho doma vychovať? Či sme ho mali poslať do ZOO?..."

Štedrovečerná hostina voňala, psi sa oblizovali a len akoby oni zabudli na to mláďa. Najedli sme sa pri horiacich sviečkach skutočne štedro a vychutnávali sme si jedinečnú chvíľu. Ako už bývalo u nás zvykom, niekto zazvonil na zvonček a my sme sa pustili do rozbaľovania darčekov. Bolo ich tam neúrekom, každý si našiel ten svoj. Knižky, ponožky, pyžamo, šminky aj manikúra, nová fajka, pletený sveter, hracie karty, žuvacie kostičky pre psíky, platňa a ešte plno nepotrebných vecí. Vonku bola už tma a v nej ticho poletovali vločky. Cez široké presklenné dvere vedúce do dvora, presvitalo svetlo lámp a osvetlovalo biele vločky. Záveje v dvorku stúpali a klesali pod náporom vetra. V krbe blikotal oheň, po zemi sa povaľovali zbytky vianočného papiera a stužiek, na stole voňali koláče a vzduchom sa niesli Werichové slová vianočnej poviedky s Pánom Tauom. Z môjho kresla som videla stomček, celú rodinku aj so psami spokojne odfukujúcimi na otcových kolenách. Všetkým bolo príjemne a každého hrial dobrý pocit, že urobil niekomu radosť.

Zrazu som si spomenula na vysilené vĺča uprostred lesa. V tom istom okamihu prebehol popred náš dvor tmavý tieň. Asi vrana. Pomyslela som si a spokojne som sa uvelebila hlbšie v kresle. Jediná lampa v širokom okolí tlmeno osvetľovala aj okolie našej drevenice a mne sa zazdalo, akoby som čosi zahliadla. Všetci pozreli von cez široké sklenené dvere. Nikto už nič nevidel. A tak sme sa pustili do spoločenskej hry, ktorú sme si našli pod stromčekom. Nemali sme tu televízor, mobily ani internet. A tak boli karty a hry jedinou zábavou na dlhé zimné večery. Môj pohľad však neustále putoval ku dverám. Už som si začala predstavovať, ako tam za dverami, v hlbokom snehu, stojí vlčia rodinka a malé vĺča nám kýva na pozdrav.

"Hraj!", okríkli ma moji drahí. Biely sneh priťahoval moje oči ako magnet a hra ma pomaly prestávala baviť. Nedokázala som sa sústrediť. Rozhodla som sa, že zatiahnem hrubý vyšívaný záves, aby mi oči neutekali tam, do tmavej noci. Pristúpila som k oknu a poslednýkrát som sa pozrela von. Zdalo sa mi, akoby som medzi kosodrevinou zahliadla niečo trblietavé. Keď som sa prizrela bližšie, zbadala som, že svetielka sú dve. Uprene na mňa spomedzi konárov hľadeli dve tmavé oči a za nimi sa z tmy vynorila veľká striebristá hlava a za ňou nádherné sivé telo. Kožušina sa blisla pred mojimi očami a v mžiku zmizla do tmy. Cítila som krásu okamžiku a mala som pocit, že trvá večne. Ešte zo zotrvačnosti som zatiahla záves a v hlave si to znovu premietla.

"Vlk!", skrýkla som a znovu som odhrnula záves. Všetci vyskočili k oknu, no nikto už nič nezvyčajné nezazrel. Bolo vidno len poletujúce vločky nad zamrznutou kosodrevinou.
"Ty už máš vidiny! Zatiahni a poď hrať. Vlk tak blízko k domom nechodí.".
"Bol to veľký vlk a hľadel mi rovno do očí. Chcel mi niečo povedať. Možno, že nás videl a prišiel poďakovať. Cítim to!"
"Nevymýšľaj. To sa stáva len v rozprávkach.," poznamenala mama a prehodila ešte niečo o tom, že mám veriť starším.
"Ale bolo by to pekné", dodala sestra.
Otec sa pousmial: "Možno tam máme známeho... Ale poďte si čítať z knižky, čo sme našli na povale."

Knižka bola plná rozprávaok a neuveriteľných poviedok a nám pri nej ubehol čas ako voda. Jedna z poviedok bola o modrom vlkovy, žijúcom v neďalekom lese. Raz sa vraj starý kováč stratil v lese a modrý vlk mu ukázal cestu. Odvtedy sa v dedine traduje, že vlci žijúci v neďalekom lese, sú priateľskí a veľmi súdržní vo svojej svorke. Nikdy nikto z dediny už vlkov nestrieľaľ. Všetci verili v ich dobroprajnosť a vedeli, že vlci nezabíjali, ak nemuseli. Spomenula som si na tie oči v tme a aj na to ticho na čistinke, kde sme našli malé vĺča. Určite tam boli! A verili, že ich malému neublížime.

Bolo už neskoro večer a tak sme odpratali zvyšky jedla i darčekov a rozlúčili sme sa s dobrým pocitom. Preblesklo mi hlavou, že keď "náš" vlk vyrastie, bude mať aj on z ľudí dobrý pocit. Stromček pekne svietil rôznymi farbami a osvetľoval medové drevo všade navôkol. Krb dohorel a dom stíchol. Teplé periny nás pohltili a vydali napospas tajomným snom.

Ráno nás pošteklilo na nose a krajina sa trblietala čerstvým snehom, ktorý nanovo pokryl všetko navôkol. Žiadne stopy, žiadne chodníky. Vo vzduchu sa občas mihli sýkorky. Mama vypustila nášho dvojhlavého psa von. Brodil sa snehom a štekotom zobudili všetkých, ktorí ešte spali. Mama pozametala chodníky okolo domu a vpustila dnu čerstvý vzduch. "Poďte sa pozrieť ako je dnes nádherne!, zvolala. Vyvliekli sme sa z teplých perín, niečo sme na seba hodili a pomaly sa dotackali k dverám.

Pohľad sa nám naskytol vskutku úžasný. Nebo bolo čisté a modré ako grécke more, sneh biely a panoráma hôr lemovala výhľad do diaľky. Zasnežené končiare sa pyšne týčili nad krajinou a na oblohe pomaly mizol mesiac. Všade bolo ticho. Takmer naraz nám všetkým zrak padol na jedinú vec, ktorá do tejto scenérie nezapadala. Spod bieleho snehu pred dverami domu, ako kus zabudnutého lístia, trčalo čosi, čo veľmi nápadne pripomínalo zamrznutú tkaninu. Mama odhrnula sneh a pred nami ležala... jej červená šatka. Pozreli sme sa na seba a potom k hore a zrazu sme všetci vedeli, že malé vĺča sa už túli ku svojej huňatej a striebristej vlčej mame. Bola to predsa len ona, koho oči som včera zahliadla v tmavej noci a koho vďaku som cítila v duši.

Krajina akoby zrazu ožila a my sme urobili prvé stopy v novom snehu. Otec vykukol z okna a jeho usmievavé modré oči tlmočili posolstvo týchto našich Vianoc: "Dôveruj svojim pocitom, tie vidia viac ako oči. A neboj sa snívať o tom, čo iní (zatiaľ) nevidia.". Ponorili sme ruky do bielej periny a tak začala naša prvá vianočná guľovačka.


Bolo či nebolo to tak? Nezáleží na tom:-)

Dobrý pocit zo samého seba a dobrý pocit z pomoci iným a našej planéte Zem,

je to, čo vám moji milí, prajem k Vianociam.

Daniela Tejkalová