Boj o živú planétu, 1993

Úvaha o ekológii, rok 1993

"Tento svet, ten istý pre všetkých, nevytvoril ani nikto z bohov, ani nikto z ľudí, ale vždy bol, je a bude: večne živý oheň zapaľujúci sa podľa miery a zhasínajúci podľa miery."  Hérakleitos

Začalo to vtedy, keď si človek začal myslieť, že je múdrejší ako príroda, že jej treba pomáhať a riadiť ju - postavil prírodu do stavu sluhu. Na druhej strane to začalo vtedy, keď si človek pomyslel, že príroda je taká silná, aby zvládla všetko nami pokazené napraviť. Začalo to vtedy, keď človek začal používať svoj rozum a nevedel čo s ním. Objavil obrovskú silu myšlienky a zistil, že každá sa dá rozvíjať až do krajností. Zo sociálneho postavenia ľudí v krajine, kde táto naša kultúra vyrástla vyplývalo, že človek musel byť pánom alebo otrokom. A takéto zatrieďovanie do protikladných skupín, na dobrých a zlých, na čiernych a bielych, na veriacich a ateistov a na neviem čo ešte, nám zostalo podnes. I keď sa tvárime, že príslušnosť k určitému davu nie je pre nás dôležitá. Hodnotenie ľudí podľa ich straníckej príslušnosti, národnosti, spoločenského postavenia, školy a atď. pretrváva podnes a je len nevyriešeným problémom vzťahu človeka k sebe samému. Zdá sa zvláštne prečo začínam práve takto a čo to má spoločné s ekológiou?

Pokiaľ človek nenájde rovnocenný vzťah medzi rozumom a citom, pokiaľ nenájde rovnocenný vzťah medzi vlastnou dušou a svojim telom, pokiaľ sa nenaučí hľadať v ľuďoch pozitívne aspekty na základe poznania negatívnych, pokiaľ nenájde spoločný jazyk na dorozumenie a pochopenie iných náboženstiev a kultúr na základe vlastnej národnej hrdosti, pokiaľ nepochopí jedinečnosť každého indivídua, nikdy sa nepodarí zastaviť exponenciálne narastajúcu krivku krachu celej planéty. Problém je však v tom, že príroda okolo nás nemôže za to, že si človek lieči svoje komplexy na úkor nej. Preto chcem hovoriť o kríze, ktorú voláme ekologická ako o kríze človeka samotného.

Celé dejiny ľudstva sa snažia pochopiť človeka a nakoniec zisťujeme, že ten jeho obraz, ktorý ľudstvo vytvorilo, je pekelne zamotaný. Ani pár tisíc rokov našej poznanej histórie nám nepomohlo dozvedieť sa niečo o sebe. Tisíce múdrych mozgov vyprodukovalo milióny popísaných strán, ktoré nám aj tak zďaleka nestačia. Kde je chyba? Pohodlnosť priviedla človeka tam, kde je teraz. Čakal, že technika mu pomôže dotlačiť Sizifov kameň na vrchol, ale s hrôzou zistil, že mu len neustále hádže pod nohy polená. Ľudské ego obrastené pohodlnosťou neustále núti človeka využívať všetko vo svoj prospech. Sme pohodlní zobrať na vlastné plecia zodpovednosť napr. za čistý vzduch, pretože nie sme ochotní vzdať sa druhého auta, ani nie sme ochotní stráviť viac času nad opravou pokazených vecí, pretože je jednoduchšie kúpiť nové. Sme pohodlní naplno využívať potenciál nášho mozgu a radšej čakáme ako straky na kus pozlátka, ktorým nás kŕmi reklama na veci. Aj pridať sa k davu v nadšení pre veľké myšlienky je pohodlné, dokonca i prospešné. V dave sa totiž zodpovednosť vytráca. Pre veriaceho človeka západnej kultúry je úlohou Boha napraviť to, čo on pokazil. Verí, že Boh nenechá zahynúť jeho dietky, veď všetko tu rastie pre neho a iba on, veriaci, bude spasený. Veda tiež predpokladá, že sa jej podarí vynájsť také mechanizmy, ktoré jej pomôžu držať pod kontrolou celý svet. Ibaže tu sa mu zodpovednosť vymyká z rúk. Zisťuje, že Zem neposlúcha. Ide vlastnou cestou a ľudstvo na nej parazituje tak, že Zem má problémy už čo i len dýchať. Človek jej chce pomôcť, ale nie je ochotný zriecť sa vlastnej pohodlnosti. Ľudský mozog je naučený odstraňovať nepríjemné následky, ale je pohodlný premyslieť príčiny, ktoré ich spôsobujú. Napr. medicína ovplyvnená európskou kultúrou chce pomáhať ľuďom liečiť ich bolesti, ale nedokáže chorobe predísť. Farmácia produkuje milióny liekov. Proti bolesti zubov, spôsobenej prevažne zlou stravou, proti bolesti hlavy či žalúdka, poväčšine zapríčinenej psychickou nevyrovnanosťou a stresom. Sme schopní uvedomiť si, že čisté zuby sa nekazia, a preto ich treba umyť. Čím? Zubnou pastou. A nastane neutíchajúci boj o zákazníka a reklama vykrikuje do sveta o nových pastách, po ktorých sú zuby biele ako mlieko. Na každom výrobku sa totiž zarába. Nový obal na nový obal. A len veľmi málo robíme preto, aby sa to, čo nepotrebujeme vrátilo do obehu. Za reklamu na odpad nemá kto zaplatiť. Tu prichádzajú na rad ľudia, ktorí by mohli pomôcť vyriešiť a pomaly presadiť nové etické hodnoty nápomocné k odvráteniu súčasnej ekologickej situácie. Na to však treba dôkladne spoznať človeka so všetkými jeho vrtochmi a premyslene pôsobiť na verejnosť s cieľom dovidieť ďalej, ako pred prach vlastného domu. Keď nám tak veľmi veľa vecí škodí, prečo ich naďalej používame? Keby som odstránila všetky nepotrebné veci z môjho dosahu, ostalo by mi pár vecí potrebných k dôstojnému životu. Byty máme preplnené zbytočnosťami, v ktorých sa stráca náš zmysel. Preniesli sme samých seba do vecí okolo nás a čakáme, že sa tam uvidíme v lepšom svetle.

Zisťujeme, že pomaly treba robiť všetko vo veľkom, aby si to ľudia všimli. A potom sa to zvyčajne preháňa. A zostávajú už len Murphyho zákony: "Ľudia a štáty sa začínajú chovať rozumne až vtedy, keď už vyčerpali všetky ostatné možnosti." Múdrych a uvažujúcich hláv je na svete dosť, ale v porovnaní s duševne invalidnými a konzumnou spoločnosťou presiaknutými ľuďmi ich je zanedbateľne málo. A práve preto tí ľudia mlčia, alebo ich šepot pre veľký hluk nepočuť práve tam, kde to najviac treba.

Už skôr ako Herakleitos vypovedal o neustálom boji protikladov a večne sa obnovujúcom ohni života, bolo jasné, že večný kolobeh vznikania a zanikania vlastný prírode a v nej večný proces hynutia a zrodu, nám môže dať nádej na amnestiu od večného boja medzi ľuďmi, v prírode a s prírodou. Pretože ľudský rozum, ktorý chce neustále ukájať svoju zvedavosť za poznaním, sa nikdy nepodarí zastaviť. Pretože ľudský rozum sa nechce zmieriť s ľudským telom a jeho citmi, človek s prírodou a mužský princíp so ženským.

Ak prijmeme názor, že Boh stvoril Zem pre ľudí na to, aby ju spravovali a našli znovu stratený raj, ktorý bol rovnováhou všetkého živého, prídeme k myšlienke, že Zem je natrvalo opraviteľná. Bola tu pre nás a my sme ju pokazili. A preto sa musíme snažiť vrátiť ju do pôvodného stavu trvalej harmónie, alebo skôr rajskej pohody. Preto aj donedávna a vlastne ešte aj dnes prevláda názor mechanistickej prírody, kde sa naraz odohrá len jedna vec, nič nie je ponechané na náhodu, všetko je presne vypočítateľné. Tak prečo sa nám nedarí? Jedna z možnosti je tá, že príroda je už v takom zlom stave, že k náprave prichádza veľmi ťažko, alebo už ani nestihne prísť. Druhá možnosť je tá, že prešiel zatiaľ len veľmi krátky čas odvtedy, čo si ľudia uvedomili, že niečo nie je v poriadku a nestihli vymyslieť návod na obnovu. Prikláňam sa však k názoru, ktorý predkladá Daniel B. Botkin v článku Nový pohľad na prírodu. "Je to to úplne odlišná príroda od jednoduchej prírody veku mechaniky. Jej vlastnosťami sú zložitosť, náhoda, súbežnosť dejov, vývoj a zmena. Aj niektorí fyzici, astronómovia, paleobiológovia, klimatológovia a ďalší špecialisti uznávajú, že prírodné procesy, ktoré sledujú, nie sú jednoduché, ani pravidelné, ani isté, že vždy je prítomné aj to, čo možno nazvať chaosom". Toto ma privádza k myšlienke, že náhody vo svete, nazývané tu chaosom, predstavujú len časť Zákona vládnuceho nad Vesmírom. Zákon Univerza, ako si ho pomenujem, je však zákonom samého seba a preto umožňuje sám sebe aj slobodnú vôľu, pre nás predstavovanú chaosom.

"Človek sa riadi mierou zeme, zem mierou nebies, nebesá mierou tao a tao mierou samého seba." Slová čínskeho mysliteľa Lao-c aj slová Botkina o tom, že "našim vodcom musí byť sama príroda" ma privedú k myšlienke, že prispôsobovať by sme sa mali prírode my a nie ona nám. Liečime si totiž svoje komplexy na nej z toho, že nie sme sebestační ako jedinci a sme veľmi zraniteľní na rozdiel od nej. Chceme ju našťastie už nie ovládať, ale aspoň kontrolovať ju a pomáhať jej s pocitom víťazstva nad ňou. Bohužiaľ problém je v tom, že teraz to už potrebuje, pretože čo sme pokazili, musíme aj vlastnými silami sa pokúsiť napraviť.

Na začiatku však bola Príroda a tá môže kľudne existovať aj bez nás, tak ako ešte aj dnes existujú neobývané miesta našej planéty v harmónii i keď v pokračujúcom vývoji. Človek sa narodil v jej lone, ale nie nato, aby vycical krv z jej žíl, nie nato, aby žil na úkor nej. Ako malé deti sme doteraz naťahovali ruky a chceli sme všetko, čo sa vôkol nás hýbalo a blyšťalo krásou. Ničili sme všetko našimi neohrabanými rukami, všetko čo bolo na dosah, pretože sme si mysleli, že je to tu len pre nás. Keď matka vychováva dieťa, poväčšine je to jej biologická potreba ale i duševná. Dúfa, že dieťa, ktorému obetuje svoj život, vyrastie do rozumnej ale i citovej a krásnej bytosti, rovnocennej tej, ktorá ho stvorila. Matka by mohla žiť bez svojho dieťaťa, ale bola by ochudobnená o veľa. O jeho lásku. Dieťa však bez starostlivej matky zahynie, ona mu pomáha pochopiť svet vôkol neho a jeho miesto v ňom.

Je ťažké nájsť pravdivý obraz medzi miliónmi krivých zrkadiel, ale je možné, že ľudstvo prežije aj za tých najhorších podmienok. V tom prípade bude krivka jeho života neustále klesať do nenávratných hĺbok. Ľudstvo zdegeneruje a neustále sa bude približovať záhube. Dôležité je však rozlíšiť, či nám stačí prežiť alebo či chceme skutočne žiť. Kvalita života spočíva v uvedomení si hodnôt dôležitých pre život, ale aj podstaty celého bytia. Podľa Herakleita je "boj vlastní podstatě věcí, je všeobecným zákonom jejich existence, mírou všeho. Boj je zdrojem života, jeho neustálé obnovy. Ničením starého vytváří nové, t.j. jednotu (harmonii) protikladú, která je zároveň znovu se obnovujícím bojem. Boj je věčný, věčná je aj směna věcí." Prichádza mi na um myšlienka na základe Herakleitových slov "Vek je hrajúci sa chlapec, sunúci kamienky ve hre - chlapčenské kráľovstvo." V novom pohľade môžem kamienky, predstavujúce nie samohybné a nie sebauvedomujúce predmety vymeniť za živé tvory, napr. metaforicky povedané - pavúky, ktoré si sami pletú svoje siete na konárikoch hýbateľných chlapcovými rukami. Je len na nás uvedomiť si to, že príroda predstavovaná konárikmi, je v chlapcovej moci, ktorý má určité pravidlá vo svojej hre, ale časť ponecháva svojej fantázii. Od nás, pavúkov, závisí, či siete, ktoré utkáme, nezovrú konáriky tak tesne, že už nebudeme mať kde dýchať. Z tohto vyplýva, že príroda sa mení aj bez nášho pričinenia, ale aj za pomoci našej činnosti.

Negatívnym zmenám, ktoré spôsobujeme my, je potom možné teoreticky predchádzať, ťažšie je však odstrániť ich. Vieme, čo všetko prírode škodí? Lokálne a časovo vieme ohraničiť negatívne dôsledky nášho pôsobenia. Chýba nám však bystrozrakosť, aby sme dovideli a domysleli všetky možné dôsledky. Naše doterajšie poznatky na to nestačia. Pretože výrobky dnes nazývané ekologickými, tiež zahŕňajú v sebe nepoznané nástrahy. Najväčšími nepriateľmi našej planéty sme však my sami. Čisto a zrozumiteľne predstavuje Kondrad Lorenz osem smrteľných hriechov ľudstva v rovnako pomenovanej útlej knižke. 1. Preľudnenie, 2. pustošenie krajiny, 3. závod človeka so sebou samým, 4. zmäkčilosť, 5. genetický úpadok, 6. rozchod s tradíciou, 7. poddajnosť voči doktrínam, 8. nukleárne zbrane. To sú v skratke procesy odľudštenia, ako ich nazýva Lorenz. A ja môžem iba zopakovať jeho pravdivé myšlienky o tom, že nutnosť neustále vynútených sociálnych kontaktov a stesnenie jedincov na malých priestoroch vyvoláva v ľuďoch agresiu, že je ničené to, v čom žijeme a strácame tak úctu k veľkosti celého tvorstva presahujúceho človeka. Že človek neustále urýchľuje technologický vývoj a stáva sa tak slepý voči skutočným hodnotám, nemá čas na zamyslenie nad sebou samým, pretože myslí iba na seba. Že ľudia strácajú schopnosť prežívať radosť, ktorú je možno dosiahnuť iba po trpkej námahe pri zdolávaní prekážok. Že existujú sociálne parazity, ktorých chovanie je podmienené geneticky. Že ľudia sa pomaly neidentifikujú so svojimi vlastnými rodinami, ale nachádzajú svoje pseudorodiny v niečom odlišných skupinách, alebo v skupinách vyznačujúcich sa extrémistickými názormi či úchylkami. Že ovplyvňovanie verejnej mienky vedie k názorovej uniformite zameranej na získavanie moci nad masami. Reklama a všetky médiá poskytujú výrobcom, ale i politikom možnosti ako vodiť ľudí za nos, presne tam, kam potrebujú. A nakoniec je pravdou to, že nukleárne zbrane predstavujú nebezpečie, ktoré je možné odvrátiť ľahšie ako všetky ostatné.

Užitočnosť začína byť škodlivá, ak presahuje hranice zasahovania do integrity niekoho iného. A preto si myslím, že je nutné uvedomiť si aj to, že tak, ako aj Aristoteles spomína vo svojej Etike Nikomachovej to, že priateľov máme radi pre nich samých a nie pre dobrá, ktoré poskytujú, tak aj prírodu si máme ctiť pre ňu samu a nie preto, že nám poskytuje životný priestor.

Na záver by som chcela použiť vlastnú bájku na ilustráciu nášho príbehu.

Chlapec a veľryba

Malý chlapec raz sedel na chrbte veľkej veľryby, plávajúcej uprostred obrovského oceánu, obklopeného nekonečnou oblohou. Chlapec sa nudil a chcel spoznať to, na čom sedel. A tak zobral nôž a zavŕtal sa veľrybe do chrbtu. Spočiatku slabo a nevinne odkrýval pod hrubou kožou skrytú teplú krv. Chlapec bol však nenásytný a neustále zabáral svoj nôž hlbšie veľrybe do bieleho mäsa. Prvé otrasy mohutného tela upozorňovali chlapca na to, že to, čo je pod ním je živé a že niečo nie je v poriadku. Krv už striekala na všetky strany, ale chlapec stále ťal a ťal do živého. Nič nezastavovalo jeho zvedavosť, ktorá neustále rástla.

Až keď sa veľryba už nevládala držať nad hladinou a začala klesať ku dnu, chlapec spozornel a chcel sa zachrániť. Stúpal vyššie a vyššie po jej chrbte, až počul slabý hlások pod sebou. "Skús zastaviť prúdiacu krv vlastnými rukami, obviaž mi rany vlastnými šatami, daj mi napiť sa z tvojich dlaní. Prilož si ucho k môjmu telu, počúvaj ako bije moje srdce a pozoruj ako sa hýbu moje svaly. Keď vyzdraviem, budeš ešte lepšie počuť to, čo hovorím a ja ti vyrozprávam kam plávame. Musíš sa však naučiť počúvať ma a porozumieť mi. Bola som tvojou matkou, ale teraz som tvojim druhom. Potrebujem Ťa, aby si ma sprevádzal, aby mi nebolo smutno a chcem, aby si mi spieval a maľoval ma. Ale hlavne... mám Ťa rada. Pre Teba samého, pre to, že existuješ. Môžeš robiť čo chceš, len mi neubližuj. Opätuj mi svoju lásku." Povedala veľryba a chlapec sa usmial...

Daniela Tejkalová

Úvaha o ekológii počas štúdia dejín filozofie na FFUK, 1993