BYŤ vs. BIŤ

Ako dieťa som túžila po tom BYŤ s koňmi a hľadala som akúkoľvek príležitosť priblížiť sa im. Neviem prečo... možno som sa s tou túžbou už narodila... a možno vznikla len súhrou okolností. Každopádne ma táto túžba doviedla nakoniec k radosti.

Na vidieku, kde sme mali chalupu, bolo ľahké stretávať kone. Stačilo počkať pri ceste, kým pôjde nejaký sused s koňmi z lesa či z poľa okolo a požiadať ho o zvezenie.. na voze či rovno na koni. Nikto s tým nemal problém a my sme im na oplátku so sestrou radi pomáhali pri zvážaní sena či vodení oviec a kráv na pastvu. Občas sme si po práci koníka požičali, vyčesali ho a šli sme sa sním len tak prechádzať a pásť ho. Bol to rajský čas... len my, kôň, lúky a čas, keď nikto nikoho do ničoho nenúti a je vám jednoducho spolu dobre tak ako ste.

Ale doma, v meste, to s hľadaním koní už bolo náročnejšie. Keď sme už našli nejaký klub, kde boli kone, mali sme tam toľko práce, aktivít a povinností, že čas na to BYŤ s koňmi, už vlastne nevyšiel. Väčšinu času sme strávili trénovaním a cvičením na preteky alebo čistením stajne. Najcennejšie momenty však boli tie, keď sme mohli s koňmi len tak BYŤ... starať sa o ne, alebo ich zobrať trochu popásť vedľa jazdiarne.

Keď som sa ku koňom po 30tich rokoch vrátila, chcela som si len pripomenúť a zopakovať ten čas BYŤ s koňmi a so sebou. Túžila som opäť zacítiť ten rajský čas, ktorý ma ako dieťa nabíjal energiou a vlieval pokoj i radosť do duše. Chcela som cítiť ten ich nežný dych a dotýkať sa ich hebkej srsti, kochať sa ich krásou a nič neriešiť. Ale všade, kam som za koňmi prišla, bolo potrebné "makať", trénovať, cvičiť.. jednoducho podávať nejaký výkon a "biť" sa o svoje miesto. A nielen ja, ale aj kone. Vždy to bolo "kto z koho". A hoci som chodila za koňmi a učila sa o ne starať aj jazdiť, stále to nebolo ono. Výkonu a trápenia (seba aj iných) som za 40 rokov už mala veru dosť. Všade som zažívala "boj", porovnávanie a "bitie sa do pŕs" o to, kto je lepší. Bolo to únavné a frustrujúce.

Jedného dňa som objavila stádo koní za dedinou a dovolila som si priblížiť sa im na dosah. Len som tam stála a pýtala sa sama seba.. "čo mám robiť, aby mi bolo lepšie?" A prišla odpoveď (teraz už viem, že od koní): "nemusíš nič, len BYŤ." Bolo mi jasné, že to neznamenalo vyzuť sa z povinností života a na všetko sa vykašľať. Znamenalo to len prestať bojovať a dovoliť si EXISTOVAŤ. Dovoliť si byť sama sebou, so svojimi pocitmi a na nič sa nehrať, nebojovať, nesnažiť sa byť "nejaká", aby som sa zapáčila iným... mame, partnerovi, kolegom, susedom. Vidieť v sebe aj v iných rovnocenných partnerov. Teda presný opak slova BIŤ, kde jeden vyhráva a druhý je porazený.

Odvtedy ubehlo pár rokov a hoci mám prečítané tony kníh a absolvovaných x kurzov osobného rozvoja aj hromadu životných skúseností, tak až teraz začínam plne chápať tomu odkazu a zažívať ho opakovane na vlastnej koži. Moja myseľ bola dlhé roky naprogramovaná na SÚŤAŽENIE, BOJ, VÝKON a HODNOTENIE. Vždy to bolo o tom, že niečo MUSÍŠ alebo NESMIEŠ a moje pocity zostávali odložené kdesi v zadnom sklade duše. A ako veľa iných ľudí mojej generácie, stratila som tým ROVNOVÁHU a kompas, ktorý ma mal viesť životom. Upäla som sa na potreby a pocity iných a na to, ako im vyhovieť. A časom som zabudla aj na to, KTO vlastne som a čo chcem ja. Lenže BYŤ znamená byť si vedomý sám seba, svojich túžob a myšlienok a byť s tým v súlade. Znamená to NE-BIŤ seba za to, že sme iní ako by sme chceli my alebo ako chcú ostatní.

V škole nás učili, že život je BOJ a súťaž o prvenstvo. Ale ja tomu neverím a podobne ako Konrad Lorenz (Takzvané zlo) a ďalší etológovia vnímam život v prírode ako "hľadanie rovnováhy", rovnocennosť, nie boj. Život... Príroda... Vesmír.. totiž nemá nikoho, s kým by bojovali. Všetko je totiž JEDNO. A tak podobne je to aj u nás, ľudí. Nič a nikto nie je viac alebo menej. Prečo potom bojovať?

A práve v tom sú kone dokonalé. Stelesňujú celý Vesmír. Ich podstatou je BYŤ a žiť v súlade. Nechcú bojovať, nechcú sa s nikým BIŤ a porovnávať tak, ako to robia ľudia. Aj keď to tak občas vyzerá, nie je to boj, ale len forma komunikácie, ktorou dávajú najavo, čo sa im páči a čo nie. Ide im len o to, aby mohli byť súčasťou, aby zostali živí a zdraví a aby im druhí neubližovali. Ak príde k roztržke (boju), tak len vtedy, ak predchádzajúca forma nebola vypočutá. Ľudia naopak často súťažia a bojujú z princípu v zmysle "kto z koho", aby sami sebe dokázali, že sú lepší. Kone si nič dokazovať nepotrebujú a neporovnávajú sa. Sú zadobre so sebou a tým aj s inými. Nepoužívajú rôzne "zákulisné ťahy" / manipuláciu, aby dosiahli svoje. Ak niečo chcú (napríklad pamlsok, lepšiu pastvu, či menej práce), idú za tým priamo a nič nepredstierajú. Vždy pri nich viete, na čom ste. Preto sa pri nich cítime tak dobre. Dospelí aj deti, manažéri aj mamičky na materskej.

Aj preto milujem ČAS BYŤ S KOŇMI. Kone túžia po spojení (so svetom cez seba) a tým nás učia autentickosti v každej sekunde nášho bytia. Pomáhajú nám vidieť, kedy sa "bijeme" sami so sebou a dávajú nám príležitosť zacítiť aké to je, keď môžeme len BYŤ.

Ak teda hľadáte rovnováhu a túžite nájsť miesto, kde by ste mohli zo seba striasť nánosy povinností a spleti nutkavých myšlienok o tom, kým máte či musíte byť a chcete prestať bojovať (so sebou či so svetom)... vyhľadajte KONE. Na chvíľu sa pri nich zastavte a nemusíte ani nič robiť a nič od nich chcieť. Len s nimi buďte. A uvidíte, že uvidíte oveľa viac😊

Daniela 

Chceli by ste to zažiť? Zistite viac v ROZVOJ S KOŇMI.