Chyba v programe

31.10.2018

Nina vstúpila do miestnosti a Laura hneď vedela, že s touto ženskou budú len problémy. "Určite nebude stíhať termíny, bude trvať hodiny, kým pochopí, čo od nej požadujem a jej výstup bude treba do nekonečna upravovať, aby bol použiteľný", pomyslela si Laura a odvrátila hlavu, aby sa nemusela pozerať na tú jej príšerne pestrofarebnú blúzku.

"Ahoj, ja som Nina, som tu za kolegu, čo má na starosti databázy. Má dovolenku, tak ho zastupujem," Nina ladne vplávala do miestnosti a zaujala miesto na konci stola.

Postupne sa začali zbiehať ostatní členovia novo vytvoreného tímu a keď sa miestnosť zaplnila, Laura sa ujala slova, aby predstavila projekt, seba ako projektovú manažérku a ostatných členov. V miestnosti bolo osem mužov a dve ženy, ona a Nina. Medzi mužmi sa Laura cítila ako ryba vo vode. Akonáhle mala pri sebe inú ženu, rozbehol sa v jej vnútri zdrvujúci proces sebahodnotenia a porovnávania. Našťastie v tomto prípade sa jej sebavedomie len posilnilo, pretože "žienku" v ležérnom oblečení a v balerínkach nepovažovala vôbec za konkurencie schopnú. Akurát ju dráždila. Dráždila ju hlavne tým, že sa neustále mierne usmievala a kolegovia si s ňou niečo dôverne šepkali.

"Takže, aby som to zhrnula, do konca týždňa mi každý z vás pošle vyplnenú tabuľku a vaše návrhy zlepšenia v daných oblastiach. Nina, predpokladám, že keď sa Jaro vráti z dovolenky, bude mať od Teba všetky informácie, aby sa mohol nerušene začleniť do tímu. To je na dnes všetko. Ďakujem!" Laura zaklapla notebook a spokojná s priebehom mítingu sa letmým pohľadom rozlúčila a odišla.

Nina si potichu zbalila notebook a ešte vo výťahu premýšľala, čím to je, že sú skoro všetci projektoví manažéri tak rovnako strohí. "Prečo mám z nich taký divný pocit. Prečo sa tam necítim v pohode. Chcú len vyplnené tabuľky s dodržanými termínmi. Čísla sú v ok, aj fakty. Vedia dať objektívny pohľad, ale nie je to všetko.. Musí byť chyba niekde v programe," mrmlala si v duchu cestou k svojmu stolu. Čo jej vlastne chýbalo? Netušila zatiaľ ani ona sama. Až oveľa neskôr prišla Nina na to, že to, čo jej chýbalo na väčšine manažérov, ktorých stretávala, bolo srdce. Obyčajný úprimný záujem. Počas svojej krátkej kariéry v dvoch veľkých medzinárodných firmách stretla všelijakých "manažérov" - Account Manager, Project Manager, Wholesale Manager, Training Manager, Workforce Manager, Logistic Manager, Marketing Manager.... Niekedy ani nevedela, čo ktorá pozícia vlastne znamená. Spoznala ich na chodbe podľa toho, že sa večne ponáhľali, málo sa usmievali, tvárili sa suverénne, aj počas stretnutí neustále hľadeli do svojich notebookov alebo smartfónov, čítali len začiatky mailov, potrebovali veľa faktov a takmer všetok svoj pracovný čas trávili na "meetingoch". Väčšinou sa líšili aj svojim oblečením, ktoré bolo o trochu formálnejšie ako zvyšok ľudí vo firme. "Manažéri" boli pre ňu akousi zvláštnou skupinou ľudí, ktorej nerozumela. Nina však vôbec netušila a nikdy by ani neverila, že by sa niečo také mohlo udiať aj jej...

Keď si Nina sadla za svoj pracovný stôl, ihneď zabudla na svoje predošlé myšlienky aj na to, čo sa dohodli na meetingu, z ktorého práve odišla. Ešte že si robila poznámky a mohla sa k nim vrátiť na konci týždňa. Nikdy nerobila úlohy vopred. Vždy to zostalo "na poslednú chvíľu". Mala pocit, že je takto výkonnejšia a nestráca čas zbytočným premýšľaním o tom, či to urobila dostatočne dobre. Jednoducho by to aj tak nestihla. Takže to bolo podľa nej vždy "najlepšie, ako môže byť". Keď prehodila niekoľko úsmevných viet so svojimi kolegami, pustila si do slúchadiel svoju obľúbenú hudbu a pohrúžila sa do megabajtov dát. Jej úlohou bolo analyzovať všetky možné čísla a snažiť sa v nich vyznať. Na konci dňa vyprodukovala report, obsahujúci tabuľky a grafy, zobrazujúce pohyby v počtoch produktov, účtov a zákazníkov. Všetko bolo jasné. Zadala príkaz a počítač všetko urobil za ňu. Stačilo len vedieť, ako ten príkaz napísať. A práve toto milovala na svojej práci. Nájsť vzorec, podľa ktorého nájde presne to, čo hľadá. Všetko bolo jasné a logické. Všetko malo svoju príčinu a svoj dôsledok. Fungovalo to. Až do chvíle, kým opustila známe prostredie "svojich" čísiel, príkazov a znakov. Vonku, teda v reálnom svete, sa Nina občas strácala. Len s ťažkosťami dokázala pretaviť svoje predstavy do reality. Potrebovala veľa času a známe prostredie a priateľov, aby sa cítila dobre. Rovnako dobre ako s číslami, si rozumela aj so zvieratami. Zdalo sa jej, že tam vládne akási zvláštna podobnosť. Číslo "dva" bolo vždy dva. Keď pes vrtel chvostom, vždy vedela, že sa teší. Dva plus dva bolo vždy štyri. Keď svojej mačke zabudla dať nažrať, vždy mraučala rovnako. Menila sa len intenzita mraučania, podľa toho, koľko času ubehlo od posledného kŕmenia. Keď kôň zložil uši dozadu tak, že ich pomaly nebolo vidieť, vždy vedela, že si musí dávať pozor a radšej sa vzdialiť. Medzi ľuďmi však "áno" často znamenalo "nie", ignorácia bola občas len prezlečený hnev, za úsmevom sa skrývalo klamstvo a sľúbená pomoc bola len na papiery. Ako sa v tom mala vyznať? Keď sa opäť pohrúžila do svojich čísiel, bolo jej to vlastne jedno. Svet okolo prestal existovať. Zostal len ten, ktorému rozumela.

O pár dní dostala Nina správu o tom, že kolega Patrik leží v nemocnici a tak skoro sa nevráti. Na dovolenke sa zranil a bude sa musieť dlhšie liečiť. To znamená, že celá agenda nového projektu prejde na ňu. Spomenula si na stretnutie z minulého týždňa a trochu zosmutnela, pretože vedela, čo ju čaká. Mítingy, mítíngy, dohadovania, dokazovania a obhajovania... Bola by radšej, keby mohla sedieť zo svojimi číslami, hrabať sa v nich a výsledok svojej práce odovzdať Patrikovi, nech s nimi urobí, čo treba. Takto to bude celé len a len na nej. Nemala inú možnosť. Musela sa opäť prekonať a povzbudiť samú seba, že sa tak posunie, niečo sa naučí a zocelí. Veď tak to vyžaduje "systém". Nadýchla sa a samu seba presvedčila, že to zvládne. Keby už vtedy vedela, že nič také robiť "nemusí"...a keby tušila, že chyba v programe existuje, možno by si ušetrila zopár vrások. Chyba v programe tam naozaj bola. Akurát, že nie v počítači.

Úryvok z pripravovanej knihy Chyba v programe, KAPITOLA PRVÁ.


CHYBA V PROGRAME

Aj táto kniha bude o láske. Ale hlavne o láske k sebe. O láske k životu.

Laura, atraktívna a ambiciózna tridsiatnička, stretáva počas svojej sľubnej kariéry v medzinárodnej firme kolegyňu Ninu, nenápadnú krehkú bytosť s kvetmi vo vlasoch. Zažívajú množstvo trápnych, úsmevných i vážnych situácií hodných zamyslenia. Od vzájomného pohŕdania jedna druhou prejdú časom k úprimnému a hlbokému priateľstvu, ktoré obráti ich životy naruby. Ich príbeh obohacuje svojimi úvahami Sofie, skúsená a láskavá kolegyňa z Paríža a občas sa im pod nohy pripletie aj cestovateľka, nespútaná a odvážna Dina.

Možno je to nakoniec len jedna žena, jedna duša...zachytená tak, ako sa mení jej životný príbeh, ovplyvnený časom, situáciami, ľuďmi ktorých stretáva a svojim vlastným uhlom pohľadu.


Chcete vedieť, čo bude ďalej? Napíšte mi alebo dajte lajk na FB:-)

Daniela