Čo drží ľudí pri živote?

Možno to poznáte: stretnete človeka plného energie a keď sa dozviete, že pije pivo, konzumuje nezdravé jedlá, nešportuje a len sedí doma pred telkou, krútite hlavou - ako je to možné? Veď všade sa dnes hovorí o tom, čo máme robiť, aby sme dlho žili. A toto sa zrovna k predstave o zdraví nehodí. Práve som si spomenula na našu babi, ktorá to mala veľmi podobne. 3.septembra 2021 by mala 110 rokov, dožila sa "len" 89 a to v plnom zdraví! Čo ju držalo pri živote?

Žila s nami v jednom byte od mojich 3 rokov až kým som mala 27. To je dosť dlhá doba! Tak aj ťažko povedať, kto ma ovplyvnil viac - či rodičia, čo boli večne v práci, alebo ona, čo mala čas sa mi venovať. Kedysi bola učiteľka. Taká, na aké si mnohí spomínajú aj po rokoch. Múdra, trpezlivá, láskavá a milá. Možno práve vďaka nej učenie milujem dodnes.

Ukázala mi krásu prírody, naučila ma chodiť rovno a nešmatlať nohami, nehádať sa, vyšívať, viazať makramé, počúvať koncerty, hrať karty, sledovať hokej... a mnoho ďalších vecí.

Pamätám si jej slová "Ako ten čas rýchlo letí, veď len včera bol pondelok."

Keď som mala 20 rokov ja, nezdalo sa mi to, lebo svet sa mi zdal gombička a všetko bežalo tak, ako malo. Keď si ale uvedomím, že v čase keď ona uzrela svetlo sveta sa po cestách preháňali len kočiare s koňmi, že ešte nezačala ani prvá svetová vojna, na všetko mali ľudia dosť času a hlavne sa starali sami o seba a o svoj holý život.... chápem, že "nový svet" sa jej zdal akosi prirýchly a už aj divný.

Hoci sa zvedavo zaujímala o všetky novinky a svetové príbehy, začala sa v tom všetkom strácať. Zažila prvé mobily, televízne show a drzé deti, umelohmotné taniere a fast food. Prestávala svetu rozumieť a cítiť sa tu bezpečne, no neprestávala život obdivovať.

Keď mala 80, tešila sa plnému zdraviu a záujmu o dianie vo svete, chodila na prechádzky a s dcérou aj po Rakúskych Alpách, ale inak skôr lúštila krížovky, čítala, pozerala seriály, starala sa o kvetinky na balkóne a počúvala Devín. Ako správna presburáčka vedela slovensky, nemecky aj maďarsky, tak prísun informácií mala zabezpečený z viacerých strán. Ale inak nič moc sa posledných 20 rokov v jej života nedialo.

Časom jej rovesníkov ubúdalo, my sme mali svoje životy a jej začínalo byť pomaly aj smutno. Dala si však záväzok dožiť sa roku 2000. To sa jej aj splnilo.

A možno by žila aj dlhšie, no náhla smrť vlastného syna ju ponorila do smútku a oslabila jej vôľu žiť. Zomrela nečakane, počas spánku a my sme sa nestihli ani rozlúčiť.

Strávili sme dovtedy spolu nádherný čas, plný rodinných stretnutí, múdrych debát, fandeniu hokejistom, kartových hier, symfónií a poobedných kávičiek. Zostali nám na ňu krásne spomienky a láska v srdci. A aj rodinné striebro, porcelánový servis darovaný osobne Pálfiovcami aj fotografie predkov z 19. storočia. Vďaka nej cítim silu rodu až kamsi do ďaleka.

Pár vecí mi však po náhlej smrti zostalo trčať na jazyku a dusili ma niekoľko rokov. Až sa mi to podarilo raz vypustiť, odblokovať zaseknuté emócie a vyčistiť rany. Musela som odpustiť aj sama sebe za to, čo som jej posledné roky nevedomky spôsobila. Myslela som si, že "viem viac", no roky skúseností sa obísť nedajú.

Odvtedy som naozaj "múdrejšia" a už verím tichej múdrosti starších.

Pri každej "novinke", ktorá je podľa médií vraj zaručene zdravšia ako to predtým, už vždy spozorniem. Spomeniem si totiž vždy na to, ako som v 90-tych rokoch mojej 80 ročnej babi vysvetľovala, že "margarín je zdravší ako maslo". Usmiala sa láskyplne a aj tak si maslo natrela na biely rožok. Ofrfľala som samozrejme aj ten, lebo biela múka je jed! Zakazovala som jej robiť sladké marhuľové gule s opečenou strúhankou, lebo vraj biely cukor zabíja! Čo by som dnes za to dala... keby som si dala jej marhuľové gule!!!

Moja babi jedla celý život bielu múku, plno cukru, tučné maslo aj mäso a vôbec nešportovala. Denne pila kávičku, málo vody a občas si dala pivo alebo pohárik koňaku. Nebrala takmer žiadne lieky a do nemocnice išla len raz - posledný deň v živote a druhé ráno už nevstala.

Bola z generácie, ktorá si odžila vojnu aj komunizmus, vidiek, hory aj mesto a za ten čas sa naučila vážiť si každý jeden deň... a aj seba. Ako dieťa prežila pár rokov v sirotinci, vlastnú klinickú smrť, v dospelosti veľkú rodinu a život vo vile, vyhradenú lóžu v divadle aj poníženie manžela, ktorého poslali z kancelárie primátora Bratislavy rovno do montérok rafinérie.

V čase keď sme spolu bývali, nemala potrebu nikomu nič dokazovať ani pretláčať svoj názor. Vedela už o živote dosť. Vždy mi s láskou vravievala "nad nikoho sa nevyvyšuj a nikdy sa neponižuj". Svoje emócie mala vždy pod kontrolou (možno až moc!) takmer ako anglická kráľovná. Len na koni jazdiť nevedela...

Nad nikoho sa nevyvyšuj a nikdy sa neponižuj.

S odstupom času vidím jej dlhý život jasnejšie. To, čo moju babi držalo 89 rokov pri plnom zdraví nebola zdravá strava, lieky, šport a ani vitamínové doplnky.

Moju babi držala pri živote

• láska k blížnym
• láska k životu samotnému
• láska k zázrakom v prírode
• láska ku kráse ľudského umenia
• láska k sebe samej

Dnes veru môžem s láskou a vďakou spomínať na to, aké som to mala šťastie.. mať vo svojom živote takúto babi. Beriem si jej slová o to viac k srdcu a dávam si sľub zostať verná jej odkazu.

Ďakujem babi!

A možno je to odkaz aj pre vás

• nezostávajte sami,
• hovorte o svojich príbehoch a pocitoch
• nenechávajte svojich príbuzných osamote,
• pýtajte sa ich na ich život načúvajte múdrosti starších zozbieranej rokmi
• nad nikoho sa nevyvyšujte a nikdy sa neponižujte:-)
• naučte sa milovať život... kým ho máte!
• majte odvahu objavovať Raj na Zemi... máte ho pod nohami.

Držím vám palce!

Daniela