Čo mi dal a vzal 17. november

Mala som 16 rokov, keď sme na námestí SNP štrngali kľúčmi. Cítila som, že niečo nie je v krajine v poriadku. Moji rodičia vraveli, že potrebujeme SLOBODU a komunizmu treba zazvoniť KONIEC! Viedli o tom doma vášnivé diskusie a hlavne vždy po tom, ako sa otec vrátil zo služobných ciest na Západe. Bolo mi zrejmé, že za niečo treba bojovať, niečo treba zmeniť. Príležitosť uliať sa trochu zo školy a možnosť cítiť sa dôležito, tej mojej energii rozhodne pomohla. A tak sme tam stáli, tlačili sa a kričali. Ale priznám sa, moc som tomu nerozumela.

Žila som dovtedy pokojný a šťastný život, s pocitom láskavého domova, krásnymi zážitkami a možnosťou robiť si čo chcem. Bývali sme piati v priestrannom 4izbovom byte s balkónom a výhľadom ponad Dunaj, až za hranice Bratislavy a Slovenska. Celé prázdniny aj voľné dni a sviatky sme trávili na chalupe v Tatrách, alebo sme sa chodili kúpať na jazerá a skrine sme mali plné dobrôt a krásnych vecí. Z pohľadu dieťaťa som si žila môj malý Raj a nič mi nechýbalo. Ani to more mi nechýbalo, hoci sme tam boli s rodičmi len raz.

Rodičia, ani nikto z rodiny, však nemal "červený preukaz" a s tým spojené stranícke výhody. Skôr naopak, dávali "na nás pozor" a nemohli sme "hocičo"... napríklad hocikedy vycestovať k moru alebo za otcovou sestrou do Rakúska. V práci si otec musel dávať pozor na jazyk, oči a uši boli všade.

Žili sme si dobre a mali sa všetci navzájom radi. Až kým prišiel zlom a všetko sa zmenilo. Rodičia zomreli, babi tiež a chalupu, ktorú rodičia stavali 25 rokov! sme museli predať. So sestrou sme sa na dlhý čas odcudzili. S odstupom času môžem povedať, že to bola práve nežná revolúcia, ktorá urobila v našej rodine "prevrat". Nie, nebojte sa, neviním ju za to. Som vďačná za zmeny v krajine. 

Ale je pár vecí, ktoré môžu byť poučením pre ostatných a možno aj pre budúce generácie. 

Čo sa stalo po 17. novembri?

Zmeny prinášajú možnosť výberu

Môj otec zdedil prirodzenú inteligenciu po svojich predkoch, rád filozofoval, miloval dobré jedlo, umenie aj techniku a humor Jana Wericha. Všetci ho mali radi. A keďže veľa cestoval aj počúval zakázané vysielače, mal rozhľad a jediné po čom túžil bolo, aby "veci fungovali tak ako majú". V 69-tom bol práve na služobnej ceste v Taliansku, aj s mojou mamou a keď k nám vtrhli tanky, dostal príležitosť rozhodnúť sa. Ponúkli mu prácu aj ubytovanie. Rozhodol sa však vrátiť na Slovenkso. Mal tu predsa svoju milovanú mamu, našu babi, aj časť rodiny a veril, že to predsa "nebude také zlé". Mýlil sa. Stálo to však za to?

Keď prišiel 17. november a koleso zmien sa rozbehlo, nádej na zmeny dostala novú energiu. Otec začal pozornejšie sledovať domáce dianie, zapájať sa do diskusií a chodil voliť. Vyzeralo to celé nádejne a aj mame sa otvorila cesta k slobodnému podnikaniu. Keď jej podnik zrušili a ju už nepotrebovali, začala prenajímať chalupu a vďaka kamarátom aj vlastnej šikovnosti k nám prichádzali zahraniční turisti hladní po autentickom vidieku. Nebolo to jednoduché, ale svet sa zdal byť gombička, či skôr jablko, ktoré stačí zobrať zo stromu.

Ale so slobodou prichádza aj možnosť výberu, rôznorodosť a váženie hodnôt. Zmena preverí aj skutočné charaktery a postoje ľudí. A tak sa stalo, že kamaráti, ktorí spolu prežili celý život, od detstva až po šediny, začali ten vývoj a príležitosti nového sveta vidieť každý trochu inak. A tak sa celoživotní kamaráti aj známi úplne rozkmotrili a ich srdcia zakryl závoj hmly. Prestali sa úplne stýkať, rozprávať, spomínať na mladosť, smiať sa spolu. 

Politické udalosti a ekonomický vývoj v krajine v 90-tych rokoch a nedorozumenia medzi priateľmi a tým aj v rodine, zobrali môjmu otcovi energiu a vôľu opäť veriť, že "sa to dá". Vzdal to. Bol často smutný a sám. Prestal veriť, že svet začne fungovať "ako má", že veci majú byť hlavne užitočné a ľudia si majú pomáhať, spolupracovať a vedieť sa dohodnúť.

Nerád o tom všetkom rozprával. Sedel v chalupe, prikladal do ohňa a ďalej počúval Hlas Ameriky. Keď sa konečne odhodlal ísť k lekárovi, pretože ho bolel žalúdok, dostal rovno termín na operáciu. 15 cm nádor sa však už vyoperovať nedal. Zomrel o 4 mesiace neskôr, začiatkom jari 1997. Ubolený, vychudnutý, šedivý a smutný. Držala som v rukách jeho chladnúcu ruku, zmätená a s otázkami na duši. Stálo to všetko za to?

Chalupa potrebuje gazdu a moja mama na to už sama nestačila. Museli sme ju predať. Keď som sa s ňou lúčila, bolo to takmer rovnako ťažké ako dať zbohom otcovi. Bolo to ako predať celé moje detstvo a sny. Otec s mamou ju budovali celý môj život... 25 rokov! Trávili tam všetok svoj voľný čas a investovali do nej všetky svoje úspory a energiu. Boli ochotní cestovať 6 hodín autom, keďže diaľnica viedla vtedy len do Nitry. A to aj vtedy, ak išli len na víkend, aby urobili aspoň niečo. Dreli sa lopotili, ale popri tom nám tam bolo stále veselo, teplo a dobre. Ale aj tak sme sa s ňou museli, či možno chceli .. rozlúčiť. Stálo to za to?

Chalupu sme nakoniec predali za dobré peniaze a sumu sme si rozdelili - mama, ja a sestra. Chvíľu to bolo fajn a zvykali sme si na život bez hlavy rodiny. Ale vraví sa "statky zmätky" a zdá sa, ani my sme nemali byť prečo výnimkou. Príležitosti, peniaze a diery v srdci robia s ľuďmi divy. Zahaľujú myseľ a zatemňujú dušu. Sestra aj ja sme pod vplyvom našich vtedajších partnerov urobili niekoľko prešľapov a na takmer desaťročie sme prerušili vzájomné vzťahy a dávali našej mame "zabrať". Tá si s tým vedela poradiť, ale stálo ju to zdravie a pohodu na duši. Tri roky po otcovej smrti jej diagnostikovali rakovinu maternice a my sme trávili čas liečením jej rán. Nakoniec sa dostala opäť do formy a začala si svoju penziu a výdobytky modernej doby aj užívať. Ale stálo to všetko za to?

Chuť nekonečných možností 

Čas plynul a život opäť naberal obrátky. Po 17.novembri to boli predsa roky nekonečných možností. S usilovnosťou a chuťou do práce som si za pár rokov nazbierala dostatok pokladov a pridala ich k tomu, čo som už dostala. Doba priala podnikavosti, šikovnosti a ambicióznosti. Makala som cez časy a prekonávala všetky svoje limity, len aby som bola "dobrá" v práci a aj doma. Robila som všetko preto, aby som uspokojila požiadavky iných... zákazníkov, zamestnávateľa, manžela a neskôr aj druhého partnera a dieťaťa. 

Možností bolo stále dosť. Stačilo chcieť, robiť a makať. V práci som sa naučila, že predať sa dá naozaj čokoľvek, treba len vedieť ako na to. Nikdy som nemala núdzu o peniaze, dvere banky mi boli vždy otvorené, hypotéky splácané a domy úhľadne komfortné. Cestovala som, lyžovala, bikovala, čítala, chodila cvičiť aj meditovať, žila eko a bio. Mala som dosť na darčeky pre priateľov aj chuť robiť "dobré" veci. 

Časom mi však začalo niečo chýbať a ja som nevedela čo. Veď som mala všetko! Chytala som si však len vlastný chvost, zavretá v zlatej klietke. Snažila som sa a snažila... až som vyhorela a stratila chuť robiť čokoľvek. Stálo to všetko za to?

Čo sa stane, ak stratíte chuť a dôveru, že si môžete naplniť svoje sny a mať sa dobre? 

Možno nič. 

Ale zdravie mojej mamy ukázalo, že chuť žiť, tvoriť a veriť je hnacím motorom nášho života. Jej celoživotná láska odišla do večnosti a veľa priateľov už tiež, väčšinu peňazí venovala svojim deťom a na nové sny jej penzia už nestačila. Hoci sa mala relatívne dobre a od jej prvej liečby prešlo 15 rokov, telo bez duše už nevládalo obnoviť zásoby energie. Skúšala opäť všeličo, podobne ako jej manžel - bylinky, šťavy, zmenu stravy aj lieky, chemoterapiu, liečiteľov a múdre rady. Všetko, čo priniesla nová doba, sloboda a internet. Čítala a hľadala spôsob, no ten svoj nenašla. Trvalo to pre mňa veky, ale po ročnom trápení sa podľahla bolesti a odišla za svojim milým. Stálo to všetko za to?

*****

Stálo to všetko za to?

Stáli mne a mojej rodine všetky tie nové príležitosti a zmeny v krajine za to? Dostala som otvorením hraníc skutočnú SLOBODU a šťastie? Zdá sa, že áno aj nie. Zmeny v politike totiž nestačia. Hoci sú dôležité rovnako ako posledný výstrel vo vojne, tak zmenou musí prejsť každý jeden, kto chce naplno priviesť zmenu do svojho života. Skutočná sloboda totiž nesídli v parlamente, ale vo vnútri nás... v našom srdci a duši. Z ich poverenia sa môžete rozhodovať slobodne kdekoľvek ste a v akejkoľvek dobe. Vždy totiž existuje možnosť VOĽBY!

V skratke - čo mi dal a vzal 17. november?

Vzal mi rodičov, pocit domova a ilúziu bezstarostnosti.

• Moji rodičia nedokázali všetky životné zmeny uniesť a zmieriť sa s tým, že "svet sa točí inak ako by si priali". Že svet jednoducho ešte "nedospel". Ich očakávania od života a od zmeny v krajine boli priveľké a 17. november, ani čokoľvek iné, ich nemalo šancu naplniť.
• Pred 17. novembrom bolo vlastne jednoduché mať domov - stačila nám vzájomná úcta, pomoc, spoločne trávený čas, priatelia, pravidlá, tradície, málo vecí a veľa lásky. Obyčajná drevená chalupa a lúky za plotom. Potom sa domov zmenil na honbu za vidinou dokonalosti.
• Po 17. novembri som prestala byť dieťaťom. Stala som sa dospelou a tam bezstarostnosť prirodzene končí.

Dal mi demokraciu a rôznorodosť.

• 17. november mi otvoril nielen hranice a možnosť kamkoľvek cestovať, ale otvoril mi aj oči čo všetko je možné a do rúk mi dal nové zručnosti, priateľov a možnosti študovať kde chcem a čo chcem.
• 17. november mi dal príležitosť robiť čokoľvek, s kýmkoľvek, akokoľvek a zarábať peniaze na čomkoľvek... no nevytvoril za mňa domov či šťastnú rodinu a nedal mi ani pocit pohody a zdravia.
• 17. november mi dal "len" možnosť voľby.

Ukázal mi cestu k vnútornej slobode, spolupráci a zodpovednosti.

• 17. november bol len míľnikom v učebnici dejín, podobne ako skončenie vojny. Len otvoril dvere do ďalšej etapy vývoja. Verím, že už tej globálnej.
• 17. november otvoril dvere novému, ale dovolil prehliadať to "staré a dobré". Je čas to oprášiť a nenechať skúsenosti predkov zapadnúť prachom.
• 17. november mi ukázal, že kým majú ľudia pocit, že sú "na jednej lodi", je pre nich jednoduchšie a ľahšie ťahať za jedno lano. Stačí nájsť to, čo ich spája.
• 17. november mi dal zodpovednosť za dary, ktoré sme vybojovali. Je na mne, na nás všetkých, ako uchopíme všetky tie možnosti a výdobytky modernej doby a čo s nimi urobíme, na akých hodnotách budeme stavať a či sa naučíme udržiavať krehkú rovnováhu života a žiť v súlade s celkom.

Hľadajme to, čo nás SPÁJA!

Zase som sa rozpísala😊 

Ale nedalo mi. Keď počúvam ľudí, ako sa trápia tým, čím by sa nemuseli, cítim obrovský súcit a občas ešte aj smútok a hnev. Už viem, že častokrát nedokážem pomôcť, tak, ako som nedokázala pomôcť mojim rodičom. Ale príde mi to škoda. Takto mrhať drahocenným časom života. Hádať sa o "pravdu", o peniaze, naháňať sa za chimérou šťastia a nechať to svoje šťastie pretiecť cez prsty.

Stále verím, že každý máme (aspoň ten svoj) život vo vlastných rukách a stojí za to hľadať spôsob ako sa cítiť dobre a ako spolu pekne žiť na tejto čarovnej planéte.

Ďakujem ti napokon milý 17. november (teda všetkým zúčastneným!) za ten dar SLOBODY a sľubujem, že budem zodpovedne pokračovať v pátraní po spôsobe, ako to všetko pretaviť do ďalších pokladov - pre seba aj pre naše deti.... a našu spoločnú Matku Zem.

Daniela

17.11.2019