Hľadanie človeka
Človek sa stal nepochybne najvýraznejšou postavou života na modrej planéte. Stihol si vybudovať svoj vlastný svet a vymyslieť si vlastné zákony. Prehradil rieky, postavil mestá, skrotil si zver. Vie predpovedať búrky, lietať na mesiac a dorozumieť sa s celým svetom. Vyčlenil sa tak z okolitej prírody a nazval sa pánom tvorstva na Zemi. Jediné, čo mu ešte ostalo skrotiť, je on sám.
Zamyslenie sa nad nutnosťou hľadať človeka
(pokus o dialektickú etiku)
Daniela Tejkalová
Záverečná práca, Filozofia – bakalárske štúdium, III. ročník
FFUK Bratislava, Katedra filozofie a dejín filozofie
1995
Keď som písala túto bakalársku prácu, mala som len 22 rokov a počítače ani internet ešte neexistovali. Napísať 36 strán na písacom stroji bol zážitok! To len info pre mladšie ročníky, že aj bez smart techniky sa myslieť dá:-)
A povzbudenie pre rodičov, že aj keď ich deti ešte nevedia čo vlastne chcú študovať či robiť, možno sa zmysel ukáže neskôr. Ja som tiež netušila, čo v živote chcem a filozofia znela akto total úlet! Čo s ňou? Nakoniec ma filozofia podržala v čase, keď som sa nemala o čo iné oprieť a pomáha mi aj dnes... vo všetkom, čo robím.
Obsah:
- Človek na križovatke dejín
- Zrod filozofie
- Etika - praktická filozofia
- Dobro a zlo, duša a cnosti
- Večný oheň a boj protikladov
- Život ako hra
- Poznanie - cesta k slobode
- Sila života
- Nezabiješ – morálny či prírodný zákon?
- 3 časti duše
- Prirodzený zákon
- Človek sám sebe nepriateľom
- Poznaj sám seba
- Jednota protikladov
- Poznaj logos
- Ideálne modely od Platóna po Comta
- Altruizmus a egoizmus
- Etika v službe človeku a Zemi
- Človek a príroda
- Človek, ideály, raj a peklo
- Záver
- Posudok na bakalársku prácu
Dokument si môžete stiahnuť vo formáte ePUB (pre čítačky kníh v mobile) alebo ako PDF pre počítač alebo tlač kliknutím na tlačítko.
Obsah je pôvodný, doplnené sú len nadpisy a po digitalizácii má "len" 20 strán. Ak vás niečo z myšlienok inšpiruje alebo aj chcete zdieľať ďalej budem rada. Ďakujem vopred za rešpektovanie autorských práv a uvedenie zdroja.
Človek na križovatke dejín
Keď sa narodí dieťa, veľa toho nechápe. Zatiaľ len vidí a hmatá svet vôkol seba. Neskôr sa naučí rozoznávať slová, chápať' ich zmysel a tvoriť si predstavy. Až keď pochopí vonkajšie súvislosti, zahladí sa do svojho vnútra a začne hľadať samého seba. Tu niekde sa nachádza človek v dejinách ľudstva.
Už ako tak vie kde je a čo sa deje vôkol neho. Je na čase spracovať informácie, ktoré stihol za celé tie stáročia nazbierať. Snáď ešte nikdy v histórii nemal človek také obrovské možností prístupu k novým poznatkom, ako má dnes.
Naučí spracovávať ich pre svoje dobro, alebo sa nimi nechá pohltiť'?
Začne sa konečne správať' podľa svojich možností a zahľadí sa aj do seba, alebo sa skôr nechá unášať vlastnou pohodlnosťou?
Človek totiž ešte nikdy v dejinách nemal v rukách takú obrovskú moc akou disponuje dnes. Mávnutím ruky môže zničiť všetko, čo vytvoril on, ale aj to, čo vytvorila príroda. Ničivá sila v človeku dodnes využívaná na ovládnutie iných sa môže zmeniť na silu ničiacu samého človeka. Preto je nevyhnutné využívať' duchovné bohatstvo našich predkov a poznatky súčasnej vedy na to, aby sme lepšie chápali naše miesto na Zemi.
Zrod filozofie
Predstavy o svete si ľudia tvoria už celé tisícročia. Avšak ľudská túžba po poznaní sa mohla naplno prejaviť až vtedy, keď si človek uvedomil, že nie je len bábkou v rukách všemocných bohov a divokej prírody. Zistil, že môže niesť' zodpovednosť za vlastné činy a to ho priviedlo k tomu, že začal uvažovať, ako si spraviť svet lepším.
Kultúra nášho západného sveta našla svoju kolísku v starom Grécku. Aj keď mnohí grécki filozofi nečerpali vedomosti len z nášho kontinentu, vďaka nim sa rozbehla lavína poznania siahajúca až podnes.
Prvým z objektov ich skúmania, sa stal svet ako celok. Hľadali princípy, ktorými sa riadi príroda i vesmír. Ľudská viera vo vlastné schopnosti sa stupňovala, ľudia našli zaľúbenie vo vlastnom poznávaní. Vznikla filozofia ako láska k múdrosti.
Už pri svojom vzniku získala privilegované postavenie, pretože hľadala univerzálny princíp stelesňujúci podstatu bytia akéhokoľvek druhu. Aj keď výklad tohto nemeniteľného súcna bol vždy rôzny, za filozofiu sa považovalo to poznanie, ktoré sa "... odlišovalo od ostatného predovšetkým svojím vyčerpávajúcim charakterom". (1, s. 160).
Neskôr, počas najväčšieho rozmachu otrokársko-demokratického zriadenia v Grécku, sa pozornosť obrátila na človeka. Ten sa stal stredobodom pozornosti hlavne z praktických dôvodov. "Učitelia múdrosti" stavali do popredia tie ľudské vlastnosti a schopnosti, ktoré najlepšie vyhovovali spoločenskému dianiu. Siahali po skúsenostiach z praktického života a snažili sa ich zovšeobecniť, s cieľom poukázať na neohraničené možnosti ľudského rozumu (v zmysle hľadania takej pravdy, ktorá sa najlepšie hodila).
Vstup takých osobností ako bol Sokrates a Platón, však priniesol bol kritický pohľad na mravný relativizmus sofistov. Snažili sa hľadať pevné miesto pre morálne hodnoty. Uvedomenie si rozličnosti poznania zmyslového a duchovného, priviedlo Platóna k otázke "... podmienok pravého poznania v rámci troch pólov: bytie (príroda), Ja (duša) a Idea (absolútno). Na tomto základe je možné ukázať' rozdiel medzi teoretickou a praktickou (etickou) filozofiou.
Etika – praktická filozofia
Hlavnými smermi teoretickej filozofie sú filozofia bytia, filozofia Ja a filozofia ducha". (2, S. 46).
Praktická filozofia sa týka ľudského konania a tvorby.
Platón takto začína klásť dôraz aj na otázky etické a "... nechce iba vysvetliť, ako je možné poznanie, ale zároveň ukazuje, čo je treba robiť". (2, s. 45).
Platónove rozlíšenie ľudského poznania na dve základné oblasti, na teoretickú a praktickú, však v sebe obsahuje aj nutnosť ich spolupráce. Poznanie hodnôt, ktorými sa má usmerňovať morálne konanie ľudí, musí podľa neho predchádzať samotnému praktickému konaniu človeka. Poznanie a hodnotenie nemôžu byť dve, na sebe nezávislé stránky ľudskej činnosti, ale musia na seba nadväzovať. "Platónov trojuholník" tak zadal úlohy pre filozofov na všetky nasledujúce obdobia dopredu a žiadna filozofická škola sa im nemohla vyhnúť.
Etika, praktická časť filozofie, náuka o mravnosti, zahŕňa v sebe zároveň etiku teoretickú, ale aj etiku praktickú.
Praktická etika je postavená z určitých noriem, ktoré usmerňujú správanie sa ľudí v určitých situáciách. Medzi teoretickou a praktickou etikou je rozdiel v tom, že tá prvá z nich má univerzálnu platnosť a jej závery majú vytvoriť všeobecný predpoklad ľudského smerovania, v podobe ideálov.
Je asi ľudskou prirodzenosťou, že si človek vytvára ideály. V podobe hrdinov a mýtických postáv si v dávnej dobe stelesňoval vlastnosti, ktoré považoval za hodnotné. To, čo ľudia považovali za dobré či zlé vlastnosti nachádzajúce sa u viacerých ľudí, stmelili v povestiach a eposoch do osoby jednej postavy. Tento proces pokračuje aj dnes a svetová kinematografia i literárne diela to plne potvrdzujú. Takéto diela, poukazujúce na hodnotový stupienok danej spoločnosti, stávajú sa polom prezentácie ľudskej túžby o naplnenie hodnôt, ktoré vyzdvihujú. Ľudová tvorba v podobe rozprávok a povesti, rovnako ako umelecké diela našej doby, vyvierajú z hĺbky ľudskej duše a stávajú sa tak jej zrkadlom.
Tak možno azda s odstupom času pozorovať, aké hodnoty a ideály uctievala tá ktorá spoločnosť, alebo po akých hodnotách neustále "prahla". I keď sa takéto hodnoty v dejinách ľudstva menili, je zreteľná aspoň jedna nepopierateľná túžba ľudskej bytosti a to je túžba po výhre dobra nad zlom.
Dobro a zlo, duša a cnosti
Pojem dobra sa stal ústrednou témou všetkých filozofických koncepcií zaoberajúcich sa otázkami života ľudskej spoločnosti. O rôznosť odpovedí nebola nikdy núdza. Vyberme si však len niektoré.
U Platóna sa stretávame s dobrom, ako najvyššou ideou, prevyšujúcou všetky ostatné idey. Jeho etika "... je výsledkom spojenia tejto idei najvyššieho dobra s názorom, že na svete ideí sa človek podieľa nesmrteľnou dušou. Cieľom človeka preto je osvojiť si najvyššie dobro tým, že sa pozdvihne do nadzmyslového sveta. Telo a zmysly sú putá, ktoré mu v tom zabraňujú". (3, s. 122).
Ľudská duša má podľa neho tri časti: rozumovú, žiadostivú a vznetlivú. Každej tejto zložke prislúcha robiť to, na čo je určená. Je to spravodlivosť' – robiť to, čo komu prislúcha. Je to zároveň aj najvyššia z cností, prostredníctvom ktorých sa dobro prejavuje v ľudskom konaní.
Trom častiam duše zodpovedajú tri základné cnosti - múdrosť, odvážnosť' a rozumnosť. Spravodlivosť potom spočíva v nájdení správneho vzájomného vzťahu cností a teda aj vzájomnej harmónie troch častí duše. Úlohou človeka je poznať dobro a na základe toho aj konať.
Cieľom človeka je blaženosť.
"Blaženosť, ako stav, je harmóniou duše, vnútorný duchovno-mravný poriadok, ktorý zodpovedá vonkajšiemu poriadku vesmíru. Dobrá je teda tá duša, v ktorej vládne poriadok a harmónia." (4, s. 23). Zlo je potom omyl, či skôr neznalosť' sveta ideí, ktorý je prvotným bytím.
Idey nie sú zmyslovo vnímateľné, sú postihnuteľné len rozumom. Telo zmyslovosť sú príťažou pre dušu a jej úlohou je oslobodiť sa od nich. To vyžaduje značné úsilie. Splnenie tejto úlohy závisí od dvoch momentov.
V Platónovom dialógu Faidros, v podobenstve o duši, sa hovorí o jej ceste ku skutočnému bytiu. Duša, ktorá je nesmrteľná, ešte pred vtelením, v podobe okrídleného koča nazerá idey. Od schopnosti vozataja ovládať dva odlišné kone, závisí možnosť duše nazerať pravdivé idey.
"To miesto zaberá bezfarebné, beztvárne, nehmatateľné a skutočne jestvujúce bytie, ktoré môže uzrieť jedine rozum, kormidelník duše a na toto bytie sa vzťahuje pojem pravdivého vedenia." (4, s.823).
Nepozornému vozatajovi sa nemusí podariť' ovládnuť kone a tie stiahnu koč do nižších oblastí, kde niet pravého poznania. Tak sa môže stať, že sa duši nepodarí získať nazretie vyšších idei. Od množstva nazretého a pravého bytia závisí potom miesto, ktoré zaujme duša po "páde" na zem. Tak "... tá (duša - pozn D. T.), čo najviac videla, má byť' zasadená do zárodku budúceho milovníka múdrosti alebo krásy či služobníka Múz a Erota, druhá do zákonného kráľa, bojovníka ...". (4, s. 824). Takto je človek určitým spôsobom predurčený na to ktoré miesto v spoločnosti.
Na základe vyššie uvedeného sa zdá byť Platónov názor na človeka do značnej miery statický. Avšak druhým momentom v jeho etike je schopnosť, či skôr možnosť' človeka zvyšovať svoje poznanie a to prostredníctvom učenia.
Do určitej miery môže teda človek ovplyvňovať svoje vedomosti a tým aj zabrániť páchaniu zla. Pretože, podľa neho, "... nikto nepácha bezprávie vedome, ale iba z nevedomosti". (4, s. 22).
Poznanie človek nadobúda na základe rozpamätávania sa (anamnesis) na to, čo duša stihla nazrieť ešte pred vtelením. Človek preto musí vynaložiť rovnaké úsilie o poznanie dobra, ako musela vynaložiť' duša vznášajúca sa k nebeskej klenbe.
Poznanie spočíva v nájdení správneho pomeru zložiek k vládnutiu, v ich vzájomnej harmónii. Toto spravodlivé rozdelenie činností spôsobí, že nenastane zmätok a spor zložiek o vládnutie, ktorý Platón nazýva nespravodlivosťou. Pokiaľ jedna zo zložiek neuzná svoje miesto medzi ostatnými, nastáva nesúlad a nestabilita, a to nie je prospešné ani pre človeka, ani pre štát.
Večný oheň a boj protikladov
Zaujímavý prístup k dobru a zlu nájdeme aj u Herakleita. Jeho vesmír nie je postupnou "pyramídou" ideí, kde vládne jedna jediná idea dobra ako u Platóna. Aj keď porovnávať tieto dve koncepcie velikánov antického myslenia by nebolo možno vhodné, pokúsme sa aspoň nájsť určité paralely a rozdiely vo videní dobra a zla a vo videní človeka.
Herakleitov vesmír je večne živým ohňom, ktorý rovnako prináša život ako aj smrť. Je jednotou protikladov. Ani jeden z protikladov (ideálne a materiálne, duchovné a hmotné, abstraktné a konkrétne, rozumové a zmyslové) nemá privilegované postavenie, nie je dôležitejší ako ten druhý.
Existencia protikladov je, podl'a Herakleita, základom existencie vesmíru. Avšak tento vesmír je "... akoby mimo dobro a zlo, je neutrálny voči protikladom, ktoré ho tvoria." (5, s. 144).
Vesmír sa riadi logom a týmto všeurčujúcim počiatkom je zároveň aj boj.
"Boj je vlastný podstate vecí, je všeobecným zákonom ich existencie, mierou všetkého. Boj je zdrojom života, ich jeho neustálej obnovy. Ničením starého vytvára nové, t. j. jednotu ("harmóniu") protikladov..." (5, s. 91).
Rovnako ako vo vesmíre aj v človeku musí existovať jednota protikladov. Boj je vlastný aj vnútru človeka, udržuje vášne a priania na takej úrovni, aby neprišlo k ich úplnému uspokojeniu, ale ani k ich úplnému prekonaniu.
Ľudská duša pripomína vesmírny oheň. Preto Herakleitos rozlišuje duše suché, najviac sa približujúce svojej podstate (ohňu) a duše vlhké, obsahujúce málo ohňa, ktoré sú nerozumnejšie a tým aj slabšie. Pomer medzi vlhkým a ohnivým prvkom v duši sa neustále mení. Vo vzťahu k vesmíru sú si všetky protiklady rovné.
Avšak v živote ľudí už Herakleitos o úplnej rovnosti nehovorí, aj keď sú protiklady vlastné aj ľudskému bytiu. Čo sa týka ľudského určenia, môže byť duša rovnako suchá, ohnivejšia, ako aj vlhká. "Na základe tohto, spôsob života, ktorý je spojený so získavaním duchovných statkov a vedie k večnej sláve, je podľa Herakleita reálnejší a cennejší než "nasýtený" (hýrivý redukuje pozn. D. T.) život, ako samoúčel, ktorého zmysel sa na dosahovanie materiálnych statkov a zmyslových slastí." (5, s. 146).
Podobné rozlíšenie v oblasti ľudského snaženia sa o dosahovanie materiálnych alebo duchovných statkov, vidieť aj u Ericha Fromma v jeho diele Mať alebo Byť.
Dosahovanie materiálnych statkov, túžba po moci, je orientovaná modom Mať (snahou vlastniť). K modu Byť sa dostávame, podľa Fromma, vtedy, ak "... prestávame hľadať istotu a identitu lipnutím na tom, čo máme..., včítane lipnutia na sebe samých a na svojom majetku". (6, s. 72).
Herakleitos, podľa tohto, nie je len tichým pozorovateľom vesmírneho boja, ale aj podnecovateľom ľudskej aktivity. Cnosť sa, podľa neho, nachádza v činnosti podporovanej múdrosťou, úprimnosťou a pravdivosťou, vykonávanej v súlade s prírodou a jej logom.
"Poslaním človeka nie je len to, aby žil a plodil sebe podobných ľudí. Musí prekonať svoj sklon k pasívnemu vnímaniu života a bezstarostnému sebauspokojovaniu." (5, S. 147).
Nespokojnosť', Herakleitovými slovami, je najvlastnejšia suchým dušiam. Preto je neoddeliteľnou súčasťou ľudského života. Podnecuje človeka k vyšším cieľom a aktivite. Život znamená aktivitu a neustály boj. Dosiahnutie spokojnosti, nečinnosti, znamená smrť. "Aj cnosť ako duševná harmónia, je bojom, výsledkom boja. Cnosť sa získava aktívnou činnosťou." (5, s. 148). Herakleitom chápaná cnosť spočíva v činnosti, v neustálej aktivite a hľadaní. A preto, jedine (takáto) "bdiaca" a "horiaca" duša je schopná dosiahnuť pravdu.
K dosiahnutiu cnosti u Platóna je tiež potrebná určitá dávka aktivity, presnejšie, vôľa učiť sa a rozpamätávať sa na dušou už skôr videné idey.
U oboch filozofov vidieť snahu po dosiahnutí niečoho vyššieho, vznešenejšieho ako je len jednoduché prežívanie.
Herakleitos volá po poznaní, s cieľom žíť v harmónii s vesmírnym logom a prírodou.
Platónovým cieľom je vyslobodiť dušu z pút tela a zmyslovosti (prírody), aby sa mohla účastnit' poznávania pravého (skutočného) súcna. Týmto najvyšším súcnom, je idea dobra, javiaca sa Platónovi ako všetko presahujúce božstvo.
Pre Herakleita je dobro protikladom zla a následne až ich harmónia vytvára "božstvo", to jest nevyhnutnosť'.
Aj keď u oboch vidieť značnú snahu po aktivite, Herakleitos sa predsa len viac prikláňa k pozemskému životu. Pre Platóna je telo a zmyslovosť niečím, čo bráni duši v jej pravej existencii. Existencia duše má vyššiu hodnotu ako existencia človeka. "Pozemské napodobeniny spravodlivosti, rozumnosti a všetkého ostatného pre dušu cenného, nemajú nijaký lesk a slabými zmyslami pozorujúc tieto obrazy, iba niektoré s námahou zistia, čo napodobňujú." (4, s. 825) Telo je hrobom duše, pretože nedovoľuje dokonale poznat' a vidieť "božské duše. Vidíme tu teda značný odklon od života, ktorý poznávame v každodennej skúsenosti.
Aj keď Platón hovorí o spravodlivom rozdelení troch častí duše (rozumovej, vznetlivej a žiadostivej) môžeme sa nazdávať', že v jeho názoroch je cítiť' určité opovrhovanie tým, čo prináleží zmyslovému svetu a tým, čo tento svet so sebou prináša.
Herakleitos, naopak, nekladie medzi zmysly a rozum jednoznačnú priehradu. Obidvoje, zmysly aj rozum predstavujú rovnakú časť ľudskej prirodzenosti. Väčšia úloha prislúcha rozumu v tom, že sa musí naučiť počúvať logos a nechať sa ním viesť. Na základe toho môže ovládať zmysly v prospech človeka. Pravý život je ten, ktorý žijeme; v harmónii s vesmírnym logom.
Život ako hra
Vyberme si Herakleitovu cestu života a poznávania a pozrime sa na jeho dochované zlomky aj z trochu iného pohľadu. Forma akou Herakleitos vyjadroval svoje názory bola do značnej miery ešte ovplyvnená mýtom a vtedajšou spoločnosťou. Preto jeho názory poskytujú také veľké pole možností pre ich výklad. Rovnako ako život človeka aj vesmír podlieha boju vo večnosti.
"Večnosť je hrajúci sa chlapec, sunúci kamienky v hre - chlapcove kráľovstvo." (7, B 52).
Ide tu o hru, ktorá predpokladá jasné pravidlá.
"Ale pretože je chlapec sčasti rozumný a sčasti nerozumný, je taká zrejme aj jeho hra." (5, s. 93).
Premietnutím tejto hry do života ľudskej spoločnosti môžeme tu nájsť určité paralely. Hra vyžaduje presné pravidlá a možnosti, ale umožňuje zapojiť aj fantáziu hráča. Hra má určitý cieľ, rozvíja podnecuje znalosti hráča a prináša mu potešenie, ale zároveň v nej nejde o nič dôležité.
Zdôraznenie chlapcovho kráľovstva v Herakleitovom zlomku, nabáda k myšlienke, že v tejto "veľkej chlapcovej hre" nejde takpovediac "o nič vážne". Ak sa pridržíme takéhoto výkladu zlomku, môžeme vesmír a s ním celý svet ľudí pokladať za veľkú hru, v ktorej nejde o nič vážne. Prvoradým cieľom je snáď len to, aby bolo s čím hrať. Prenesené na život na našej Zemi, ide tiež len o jedno. O zachovanie života. Ak ostaneme pri takejto interpretácii, až neskôr uvidíme ako veľmi Herakleitos predbehol svoju dobu v oblasti prírodovedného poznania.
Život je bojom, je prvým a posledným cieľom vesmírnej harmónie. Avšak
"... zánik jednotlivého a rozpad jeho harmónie je nutnou podmienkou harmónie (jednoty, súladu) všeobecného vesmíru, ktorá existuje práve prostredníctvom obnovovaní častí, z ktorých je vytvorená". (5, s. 90).
Tak aj naša Zem a ľudia na nej podliehajú vyššej vesmírnej harmónii. Sme nútení dodržiavať jej pravidlá. Dodržiavanie určitých pravidiel však predpokladá ich poznanie.
U Herakleita sú pravidlá obsiahnuté v logu. Zameraním sa na všeobecné (na to čo je všetkým spoločné) na logos (rozum) je možné dospieť k pravdivému poznaniu. To predpokladá rovnako intelektuálne ako aj zmyslové preniknutie k všeobecnému logu.
Zmysly však predsa len predstavujú určité nebezpečenstvo, a to pre človeka, ktorý ich nevie ovládať.
"Oči a uši sú zlými svedkami ľuďom, ak majú barbarské (nerozumejúce) duše." (7, 22 B 107).
Inými slovami, bez pochopenia podstaty, neporozumieme zmyslu.
Herakleitos vyzýva k aktívnemu životu. Človek má žiť a poznávať prírodu, ktorej je súčasťou, využívať svoje zmysly a usmerňovať ich činnosťou rozumu. Iba tak môže človek spoznať, že život je plný dynamiky, večných protikladov a boja. Nemožnosť' úniku človeka z tohto večného boja nevyznieva u Herakleita ako pesimizmus. Je to len výzva k akceptovaniu tejto vesmírnej harmónie a k prispôsobeniu sa jej.
Poznanie – cesta k slobode
K podobným myšlienkam, v zmysle aktívneho pohľadu človeka, prišiel o mnoho storočí neskôr aj holandský rodák Baruch Spinoza. Podľa neho, podliehanie afektom (inštinktom, pudom a vášňam) spôsobuje ľudskú neslobodu, a tak si človek neuvedomuje všeobecnú nevyhnutnosť prírodného diania, ktorého je súčasťou. Človek, dokonale ovládaný afektami, sa stáva sám otrokom, pretože nie je schopný pochopiť vlastné konanie.
"Čím viac duša vie, tým lepšie spoznáva jednak svoje sily, jednak poriadok prírody. Ale čím lepšie poznáva svoje vlastné sily, tým môže ľahšie samu seba viesť a vytyčovať si pravidlá, a zas čím lepšie poznáva poriadok prírody, tým ľahšie sa môže zdržiavať' zbytočností." (8, s. 36).
Ak človek pochopí nevyhnutnosť, uvedomí si zároveň aj čo spôsobuje afekty a následne aj možnosť ich usmernenia.
"Rozum vie i niektoré pasívne afekty meniť na aktívne, ovládnuť ich a využiť na konanie, ktoré (rešpektujúc vnútornú zákonitosť prírody) riadi, teda urobiť z nich afekty, ktoré sa zhodujú s pravidlami ľudského rozumu." (8, s. 36).
Spinoza i Herakleitos zhodne nabádajú k neustálej aktivite v podobe poznávania prírodných zákonitostí. Na základe zmyslového a intelektuálneho poznávania je možné rozpoznať, že hoci sú afekty a vášne ľudskou prirodzenosťou, je možné ich kladne ovplyvňovať za pomoci rozumu. Obaja, Herakleitos i Spinoza, boli zástancami toho, že človek je súčasťou prírody a že rovnako aj preňho platia prírodné zákonitosti.
Sila života
Myšlienka evolúcie a teda aj otázka pôvodu človeka sa v dejinách myslenia objavila viackrát, avšak vždy len v hmlistých náznakoch. O to, že myšlienky evolúcie dostali podobu vedeckosti sa zaslúžil až Charles Darwin. Zhromaždením veľkého množstva empirických dôkazov potvrdil nutnosť vývoja a premeny druhov na základe prírodného výberu.
Tento výber nepôsobí chaoticky. Je to dômyselný zákon zabezpečujúci existenciu života na Zemi. Pod vplyvom rôznych činiteľov pôsobiacich na Zem sa nutne menili aj prírodné podmienky na nej. Život, ktorý sa tu objavil pred mnohými miliónmi rokov, akceptoval prírodné prostredie, ktoré mu ponúkala Zem. Keďže sa však tieto podmienky menili, musel meniť svoju formu aj sám život. Organizmy, ktoré vznikali, boli nútené neustále sa prispôsobovať, čokoľvek sa dialo. Menila sa ich forma, veľkosť, spôsob akým žili a rozmnožovali sa.
Prežitie, pod nátlakom toľkých zmien, bolo zabezpečené jediným a dodnes v prírode platným zákonom. Zákonom prírodného výberu, ktorý umožňuje prežitie takého druhu, ktorý sa vie najrýchlejšie prispôsobiť zmeneným podmienkam.
Vo vnútri jednotlivých druhov platí tento zákon rovnako. Prežije len ten jedinec, ktorý môže zabezpečiť prežitie druhu ako celku. To v prírode spôsobuje, že slabé, choré a neprispôsobivé jedince sú eliminované, pretože ďalším rozmnožovaním sa, by spôsobili oslabenie ich genetického kódu a to by následne mohlo viesť k vyhynutiu celého druhu.
Život na Zemi ešte stále existuje a to svedčí o jeho obrovskej sile. To, že sme jedným z žijúcich organizmov, tu na Zemi, a že sme svojim pôvodom prírodné bytosti potvrdzuje aj ten fakt, že rovnako ako všetky iné organizmy, aj my podliehame prírodným zákonitostiam. Narodenie, smrť, dýchanie, rozmnožovanie, potrava, to všetko platí rovnako pre, ako nás pre ostatné organizmy.
Avšak nielen tieto životné funkcie zdieľame spoločne sa zvieratami. Sú aj také, o ktorých sme si pôvodne mysleli, že sú typicky zvieracie alebo typicky ľudské. Aj tak často ospevovaný a len človeku pripisovaný, úctyhodný cit ako je láska či priateľstvo, môže mať korene v našej "zvieracej povahe".
Konrad Lorenz, veľký milovník a obdivuhodný pozorovateľ zvierat, zakladateľ etológie, je zástancom názoru, že veľké množstvo návykov a aspektov ľudského chovania, rovnako ako chovanie zvierat, má svoj pôvod v presne zakódovaných modeloch. Tie sú dielom prírodného výberu, ktorý umožňuje prežitie druhu selekciou toho najschopnejšieho. Prírodný výber vytvára v prírode určité zväzky medzi sociálne žijúcimi zvieratami. Čím vyšší je stupeň sociálneho života zvierat, tým sú pevnejšie aj zväzky medzi nimi.
Avšak "... osobný zväzok a individuálne priateľstvo nachádzame iba u zvierat s vysoko vyvinutou vnútrodruhovou agresivitou; zväzok je dokonca tým pevnejší, čím je ten druh agresívnejší". (9, S. 183).
Tento osobný zväzok vznikol ako nutnosť spolupráce medzi dvoma jedincami z dôvodov zachovania rodu a starostlivosti o potomstvo. Vnútrodruhová agresivita ako uvidíme neskôr, je, podľa Lorenza, takto predsa len "... veľkým procesom organického diania určená k dobru" (9, s. 48), t.j. k zachovaniu druhu.
Postupom času sa pomaly menia pohľady na dianie v prírode. Názor o všadeprítomnom krvilačnom boji všetkých proti všetkým je už azda za nami. Prispeli k tomu a ešte stále prispievajú mnohé práce zanietených prírodovedcov. Jednou z takých prác je aj malá knižka opisujúca krásny svet divočiny, "Nehaňte vlka" (21). Knižka prináša nové pohľady na vlka, na túto donedávna zatracovanú, avšak nepoznanú "štvornohú beštiálnu potvoru".
Z prác K. Lorenza či S. J. Goulda (13) je zrejmé, že mimodruhová agresivita, či skôr boj, je predovšetkým zameraný na udržanie druhu. Dve zvieratá rôzneho druhu medzi sebou bojujú jedine z dôvodu získania obživy. Tento boj nie je bezhlavým útokom na obeť, ale je riadený pudom sebazáchovy, v tomto prípade nutnosťou získať potravu. Jedine choré a inak narušené zvieratá bojujú pre "zábavu". Žiadna šelma nemá záujem na tom, aby vyhubila vlastný zdroj obživy a naopak, žiadna potenciálna obeť nemá záujem na tom, aby bola vyhubená. Obidve strany sú preto neustále nútené prispôsobovať sa.
To zabezpečuje prírodný výber a jeho cieľom je, že "... spôsob boja medzi žerúcim a požieraným nevedie nikdy k tomu, že by šelma svoju korisť vyhubila; vždy sa medzi nimi ustanoví určitý rovnovážny stav, ktorý je pre obidvoch z hľadiska druhu celkom znesiteľný". (9, s. 28).
Určitý druh je ohrozený len vtedy, ak sa nedokáže prispôsobiť vlastnej konkurencii, keď stratí tempo s tým druhom zvierat, ktorý loví rovnakú zver ako on, alebo naopak, ak sa lovený druh neprispôsobí spôsobom úteku a obrany tak ako jeho konkurent (podobná lovená zver).
"Čo teda bezprostredne ohrozuje existenciu nejakého živočíšneho druhu, nie je nikdy nepriateľ', ale ... vždy len konkurent. (9, s. 28).
Z toho dôvodu je každý druh nútený zachovávať a vylepšovať svoje "vybavenie".
Každá slabosť a choroba vždy vedie k zániku. Jedince, ktoré sú neschopné ďalej prežívať, bojovať a rozmnožovať sa, hynú. Smrťou slabých je "vykúpená" existencia druhu. Skutočne agresívne chovanie možno teda vidieť hlavne vo vnútri druhu. Tu má tiež svoje miesto a pôsobí predovšetkým ako "regulátor" druhu. Jeho prvoradou úlohou je, podľa Lorenza to, že sa zvieratá rovnakého druhu navzájom odpudzujú. Tento jednoduchý akt má za následok rovnomerné rozptýlenie zvierat jedného druhu po užívanom životnom priestore. Vznikne tak dostatok miesta pre obživu a aj rozmnožovanie.
Nezabiješ – morálny či prírodný zákon?
Druhá úloha vnútrodruhovej agresivity spočíva v zabezpečení výberu najlepšieho a najsilnejšieho jedinca pre rozmnožovanie. To umožňuje aj vytvorenie "sociálnej hierarchie" tzv. hodnostné zaradenie. Každý vo vnútri spoločnosti tak vie, čo môže od koho očakávať, a to bez neustálych šarvátok a bojov.
Zaujímavé je aj to, čo Lorenz a jeho kolegovia spozorovali: "Nikdy sme nevideli, že by cieľom agresivity medzi zvieratami bolo zničenie príslušníka druhu, aj keď nešťastnou náhodou v boji o revír alebo v súboji dvoch sokov môže vniknúť roh do oka alebo zub do krčnej tepny." (9, s. 47).
Verne opísal niekoľko prípadov bojov vo vnútri druhu, v ktorých väčšinou neprichádza k usmrteniu soka. V najnebezpečnejších sekundách pri boji, dochádza k neuveriteľným zvratom vo vzájomnom chovaní sa bojovníkov (súperov). V očakávanom momente zabitia prichádza na rad akýsi pud, ktorý nedovoľuje zabitie príslušníka druhu. Tak ako pes v najohrozenejšej chvíli nastavuje holú šiju, rovnako aj jeleň, ktorého parožie len len že nevnikne do sokovho brucha, v poslednej sekunde zastavuje svoj útok na nepriateľa. Je nepopierateľné, že niekedy k usmrteniu prichádza. Avšak takéto zabitie je poväčšine iba výsledkom náhody alebo neprimeraného chovania sa bojovníkov, ktorých jeden môže byť' chorobne narušený a teda mimoriadne (neprimerane) agresívny. Je to však skôr výnimka ako pravidlo. Pretože ak by bolo takéto chovanie (smerované k usmrteniu príslušníka vlastného druhu) prirodzené, viedlo by to následne k vyhynutiu druhu.
Kde sa vo zvierati potom berie ten vzácny a donedávna len človeku pripisovaný morálny zákon "nezabiješ"?
Sme iní ako zvieratá a preto musíme vytvárať morálne normy, alebo v nás ešte stále koluje zvierací pud smerujúci k prospechu celku?
"Morálny" zákon - nezabiješ, nie je jediným vo svete zvierat.
Dovolím si znovu použiť Lorenzove slová a myšlienky o podobnosti vzťahov v ľudskom a živočíšnom svete: "Aj keď hus nepatrí k privilegovanej triede cicavcov, existuje u nej mechanizmus chovania, ktorý určité indivíduá spája po celý život dohromady. A ktorý sa stal najsilnejším motívom ovládajúcim akékoľvek konanie, ktorý môže premôcť všetky "zvieracie" pudy, ako sú hlad, sexualita, agrasivita a útek a určuje usporiadanie spoločnosti v tej podobe, ktorá je pre ten ktorý druh typická. Vo všetkých bodoch je teda tento zväzok analogický tým prejavom, ktoré sa u nás ľudí objavujú v spojení s pocitmi lásky a priateľstva v tej najčistejšej a najušľachtilejšej forme." (9, s. 186).
Úprimné a verné opisy týchto vzťahov nemôžu nechať' snáď nikoho ľahostajným, aj keď ide o veľmi zjednodušené prirovnania.
3 časti duše
Je veľmi potešiteľné, že prírodné vedy počnúc Lorenzom začali skúmať mechanizmy správania zvierat, čo prispieva k lepšiemu pochopeniu aj nás samotných. Už Aristoteles sa zmieňoval O prírodnom pôvode človeka. Rozlišoval dušu vegetatívnu, vyživujúcu vyskytujúcu sa u rastlín. "Dušu zvierat chápal ako jednotu duše vyživujúce a duše vnímajúcej, zmyslovej, senzitívnej. U duše ľudskej, vedľa týchto dvoch, stojí duša rozumová, intelektuálna." (10, s., 144).
Človek v sebe zahrňuje všetky tieto tri duše. Od rastlín preberá ich funkcie výživy a rozmnožovania, od zvierat schopnosť zmyslového vnímania. To, čím prevyšuje ostatné organizmy, je jeho intelektuálne myslenie.
Ako funguje proces výživy a rozmnožovania v človeku (ako tak) vieme. To, ako je organizovaný pudový život zvierat sme začali skúmať len nedávno. A to, ako súvisí pudový život zvierat s pudovým životom ľudí, len začíname skúmať.
Významný český psychiater Jiří Šimek (ktorý v mnohom čerpá z prác J. Piageta) okrem toho, že poukazuje na veľkú podobnosť pudového života zvierat a ľudí, vidí aj tri základné okruhy rozdielov.
"Najnápadnejším rozdielom je nepomerne väčšia zložitosť pudového života človeka... Spôsoby uspokojovania pudových potrieb sú pestrejšie... Ľudia majú aj väčšie množstvo pudovo podložených prianí a potrieb." (11, s. 92)
Druhý veľký rozdiel spočíva v schopnosti premýšľať', rozhodovať' sa na základe rozumových dôvodov.
Tretím rozdielom je schopnosť zámerne plánovať svoju činnosť', odložiť' uspokojenie potrieb. Rozvoj myslenia mal teda za následok vytvorenie ľudskej spoločnosti, ktorá sa od zvieracej odlišovala tým, že človek mohol zámerne plánovať svoje konanie.
Prirodzený zákon
Podľa Johna Locka vytvoreniu ľudskej spoločnosti predchádzal stav, ktorý označuje ako prirodzený stav človeka. Je to stav dokonalej slobody jednotlivcov riadiť' svoje konanie a nakladať' so svojím majetkom. Rozlišuje dva druhy vlastníctva a to vlastníctvo seba samého, právo na seba a vlastníctvo majetku (ten sa získava predovšetkým prácou).
Sloboda v "prirodzenom stave" znamená nakladať so svojim vlastníctvom v medziach prirodzeného zákona. Tento nie je písaný, nie je ho možné nájsť mimo mysle ľudí. Nepredpisuje nič, čo by nebolo všeobecným dobrom a zakazuje zahubiť nielen iného človeka, ale aj seba samého. Nepoznanie prirodzeného zákona vedie k jeho porušovaniu. Každý má právo trestať takéto priestupky, a tým vzniká tzv. "vojnový stav". Spoločnosť potom, podľa Locka, vzniká za účelom vyvarovania sa (predchádzajúceho) vojnového stavu. Politická moc, ktorú mal najskôr každý jednotlivec, je odovzdaná vládcom v dôvere, že bude použitá na zachovanie jeho života, slobody a majetku. (12)
Prirodzený zákon u Locka je veľmi podobný prírodnému zákonu, ktorý "vládne" v ríši zvierat. Pud sebazáchovy a zákon zachovania druhu môžu byť jeho ekvivalentom.
Zdá sa, že zvieratá dodržiavajú tento nepísaný zákon bez toho, aby potrebovali sudcov "zvonku". Každý priestupok v chovaní nejakého zvieraťa je prísne trestaný.
Ak sa napríklad určitý jedinec začne chovať spôsobom, ktorý nie je prospešný celku, nebude sa tento spôsob chovania prenášať' na potomstvo. Informácie o vhodnosti a nevhodnosti určitého chovania sa zapisujú do genetického kódu (zreteľne to vidieť napr. u potkanov).
Jean Baptiste Lamarck, biológ a ranný evolucionista 18. storočia, položil základy teórie dedične získaných vlastností. Podľa neho: "organizmy sa vyvíjajú získavaním adaptívnych vlastností, ktoré potom predávajú ďalej svojim potomkom vo forme pozmenenej genetickej informácie". (13, s. 77).
Túto Lamarckovu teóriu neskôr ďalej rozpracovali a pozmenili darwinisti. Podľa nich je to veľmi zložitý a postupný proces, v ktorom rozpoznávajú dve fázy: fázu variácie a výberu. Variácia poskytuje rôznosť ponúkaných možností a selekcia (výber) v nich "robí" poriadok. Selekcia " prepožičiava výhodným variáciám väčšiu reprodukčnú úspešnosť, a premieňa tak celé populácie". (13, s. 79). Úlohou každého zvieraťa je zachovať seba, vo svojom potomstve a rozmnožovaním sa zachovať aj druh.
Jednoznačnú odlišnosť medzi svetom ľudí a svetom zvierat prináša až majetkové vlastníctvo. U zvierat sa s vlastníctvom stretávame len zmysle hájenia nahromadenej potravy.
Vlastníctvo hmotných statkov prináša človeku predovšetkým práca. Tá je produktom ľudskej schopnosti myslieť a tvoriť nové. Až myslenie teda robí markantný rozdiel medzi zvieraťom a človekom, ako to hovoril už aj Aristoteles. Čo však priniesol rozvoj myslenia?
Človek sám sebe nepriateľom
Človek ako druh stratil prirodzených nepriateľov, stal sa však nepriateľom vlastného druhu. Vymanil sa z područia zákona, ktorý káže zachovávať druh. Jeho dodržiavanie si musí zabezpečiť až nastolením zákonov.
Ako píše Fromm:
"Sebauvedomenie, rozum a predstavivosť rozrušili onú "harmóniu", ktorá je charakteristická pre zvieracie bytie." (15, s. 40).
Myslenie vyčlenilo človeka z harmónie prírody a malo by ho, podľa všetkého, prinavrátiť. Jednoduchý dôvod, prečo to musí urobiť, je bezprostredné ohrozenie človeka ako druhu, ako o tom hovorí aj Lorenz:
"Keď civilizované ľudstvo v slepom vandalizme ničí živú prírodu, ktorá ho obklopuje a živí, ohrozuje samo seba ekologickým zruinovaním." (15, s. 22).
Myslením si človek uvedomuje samého seba. Obrátením sa k Herakleitovmu logu, môže pochopiť aj nevyhnutnosť, ktorá mu vládne.
Spomínali sme, že aj Herakleitov zlomok o chlapcovej hre, môže byť v prenesenom význame modelom pre charakterizáciu života na Zemi.
Hra je rozvíjaním (relatívne) nekonečného množstva potenciálnych uskutočnení, ale vyžaduje presné pravidlá. Človek sám podlieha určitým pravidlám, zákonom logu (t. j. nevyhnutnosti). Aj pre neho platí podmienka zachovávať život. Rozvoj myslenia tiež spôsobil rozvoj kultúry, a to je špecifický prínos človeka pre túto planétu. Keďže človek v sebe utlmil (potlačil) základné mechanizmy správania sa, ktoré zabezpečujú (udržujú) život zvierat, musel vymyslieť niečo nové aby sám prežil.
Morálne kódexy majú prinavrátiť harmóniu do ľudského života. Sú prejavom túžby o naplnenie ešte niečoho vyššieho ako je jednoduchší život zvierat. Albert Schweitzer k tomu poznamenáva:
"V podstate všetko, čo vo zvyčajnom etickom hodnotení správania sa medzi ľuďmi platí ako dobré, možno odvodiť z potreby materiálneho a duchovného zachovania či podpory ľudského života a z úsilia priviesť' ho k najvyššiemu stupňu." (16, s. 353).
Tu niekde je dôvod prečo je človek nútený ďalej rozvíjať svoje myslenie. Návrat do prírody ako to hlásal napr. J. J. Rousseau už totiž nie je možný. Je to prirodzený dôsledok vývoja.
Vrátiť sa násilne k niečomu predchádzajúcemu v dnešnej situácii nie je možné. Tak, ako nie je možné vrátiť sa do dojčenského stavu dieťaťa, kde matka je pre dieťa všetkým, nie je možné ani vrátiť sa do stavu, kedy by človek nemyslel vôbec (alebo myslel len minimálne).
Jediná možnosť ako ponechať človeku jeho predčasne vymyslený názov Homo sapiens "Človek rozumný", je neustále zlepšovať jeho myslenie, zvyšovať poznanie, ale predovšetkým pozitívne meniť konanie.
Poznaj sám seba
Prvým krokom k takejto "premene" by malo byť to, čo oznamovala pocestným už starobylá Delfská veštiareň: "Poznaj seba samého". V čom spočíva toto poznanie, hľadali múdri ľudia všetkých čias.
Súčasný vývoj poznania ponúka možnosť neustáleho napredovania pri hľadaní "pravdy" o človeku. Filozofia dala solídny základ tomu, kadiaľ sa má vedecké poznanie človeka uberať. Dnes už existuje niekoľko desiatok špeciálnovedných odborov zaoberajúcich sa človekom.
Donedávna bolo ešte bežné považovať človeka za bytosť, ktorá sa dá rozložiť na dve nezávislé časti, telo a dušu. Je to starý dualistický postoj, ktorý rozpracoval (čím ho do značnej miery aj prekonal) Aristoteles. Neostal len pri rozlíšení dvoch podstát: látky a formy. Za tretiu, prvé dve prekonávajúcu podstatu považoval spojenie látky a formy vo veci. Teda až (dialektická) jednota podstát vytvára skutočné bytie. Látka a forma sú, podľ'a Aristotela, dve stránky tej istej skutočnosti.
"Vzťah tela a duše (zmyslovosti a myslenia - pozn. D. T.) je ten istý ako medzi látkou a formou. Telo je látka, duša je forma. Ako je forma účelom látky, tak je duša účelom tela a telo je nástrojom (grécky organon) duše." (3, s. 134).
Jednota protikladov
Neustálou špecializáciou vied o človeku sa dnes prichádza na to, že jednotlivé prvky človeka sú navzájom veľmi úzko prepojené, podmieňujú sa. Nie je možné striktne oddeľovať poznanie princípov, ktoré riadia činnosť orgánov, od poznania princípov, ktorými sa riadi naše vlastné myslenie. Dostatočným dôkazom môže byť' napríklad pokrok pri skúmaní psychosomatických ochorení. Človeka tvorí vzájomné pôsobenie jeho jednotlivých funkčných častí .
"Jednotlivé časti vozu netvoria ešte dohromady voz."
Slová starého čínskeho mysliteľa Lao-c', sú dostatočným návodom ako aj dnes chápať človeka. Ako ďalej spomína:
"Každá z bytostí nesie na svojom tyle temnotu (jin), vo svojom náručí objíma svetlo (jang). Prúdiaci životodarný dych (čchi) ich uvádza do súladu." (17, S. 174).
Jin a jang sú dva protikladné, ale vzájomne sa podmieňujúce prvky, existujúce vo všetkých procesoch v prírode a teda aj v človeku. Medzi nimi existuje stále súperenie, avšak ani jeden nemôže existovať bez druhého. Je to zákon boja a jednoty protikladov, o ktorom sa vyjadrovali zhodne Herakleitos i Lao-c'.
"Vnútorný boj týchto síl sa potom prejavuje formou životnej energie (energia čchi = Herakleitov oheň? pozn. D. T.)." (18, s. 12).
Do sféry jangu a jinu patrí veľa atribútov, spomeňme však len základné. Jang predstavuje aktivitu, energiu, pohyb; jin hmotu a kľud. Aj podl'a Lao-c' má ľudská duša dve časti.
Telesnú, vegetatívnu, ktorá je zdrojom senzitívnej a zmyslovej činnosti a dušu spirituálnu, ktorá predstavuje racionálnu stránku človeka. Jin je hmota, jang je pohyb.
Aristoteles analogicky rozlišuje látku a formu. U oboch mysliteľov tvorí hybné a pohybované jednotu. Telo človeka a jeho duša vytvárajú jednotu.
Výsadné postavenie duši kladú Lao-c', a Aristoteles, Herakleitos i Spinoza iba v tom zmysle, že jej prirodzenosťou je chápať vyššiu nevyhnutnosť, logos, tao.
Tak títo starí myslitelia predbehli svoju dobu a už vtedy spozorovali to, na čo až dnes prichádza veda. Najjednoduchším priestorom, kde sa dá pozorovať' táto odveká pravda, je medicína. Dedičstvo zvulgarizovaného pozitivizmu, ktorý len triedil a škatuľkoval, sa zdá byť prekonané. Zavádzanie iných poznatkov, napr. z akupunktúry, do západnej medicínskej praxe je bezpochyby víťazstvom nad skôrnatenou vidinou mechanistickej medicíny.
Poznanie človeka je dôležité z viacerých aspektov. V dôsledku nepoznania princípov, ktoré organizujú vnútorný život človeka ako jednotlivca, prichádza k ich porušovaniu. Ako sme už skôr spomínali, dodržiavanie pravidiel predpokladá ich predchádzajúce poznanie a následné akceptovanie.
Ľudia však vytvárajú aj nové (umelé) zákony, usmerňujúce predovšetkým chod samotnej spoločnosti. Spoločnosť ľudí ako celok potom pôsobí na svoje životné prostredie a to spôsobom, ktorý ako vieme, nie je v súčasnosti práve najvhodnejší. S tým súvisí narastajúce nebezpečenstvo populačnej explózie a ekologickej krízy.
Túto krízu si dovoľujem nazvať' krízou človeka a jeho nevyriešeným problémom vzťahu k sebe samému. Človek totiž dodnes nenašiel rovnocenný vzťah medzi rozumom a citom, medzi vlastnou dušou a telom.
Kľúčom k pochopeniu ľudskej psychiky, ktorej sídlom je mozog, je jej skúmanie z rôznych strán.
Výsledky skúmaní jednotlivých vied môžu dať nádej na odpoveď, ktorej predchádza jednoduchá otázka. Prečo sa dodnes nepodarilo zabrániť' páchaniu zla vo svete, všeobecne chápanému ako násilie, podvody, chamtivosť, zabíjanie, ale aj choroby?
Koľko morálnych kódexov a náboženských predpisov správania sa ľudí bolo už "predostretých" ľudstvu a aj tak sme svedkami ich neustáleho porušovania. V čom spočíva tento problém?
Potláčanie pudov alebo presnejšie, zvieracích zložiek ľudskej prirodzenosti, nikdy nakoniec nemôže viesť k úplnému prekonaniu, ako si predstavovali napr. Platón, kresťanskí myslitelia, ale aj Shopenhauer.
Kultúra západného sveta je najviac ovplyvnená kresťanskou morálkou. Nemám v úmysle kritizovať jej základy. Mám v hlbokej úcte to, čo sa prostredníctvom nej v určitých obdobiach podarilo dosiahnuť. Vychádzajme však z vedeckých výskumov človeka.
Čo formuje ľudskú osobnosť?
"Každá osoba je formovaná vzájomným pôsobením svojho prostredia, obzvlášť kultúrneho prostredia a svojich génov, ktoré ovplyvňujú sociálne chovanie." (19, s. 27). Rovnako je ovplyvňovaný aj pudmi. Pud je všeobecne chápaný ako "...niečo, čo nás núti (pudí) smerovať' určitým smerom, chovať sa určitým spôsobom". (11, s. 83).
To, že sa človek dostáva do rozporu s vlastnými pudmi, by nemalo byť predpokladom k ich úplnému zavrhovaniu. Skôr je lepšie porozumieť im, čo následne môže viesť k ich usmerneniu.
To, akým spôsobom človek zvládne svoje pudy, závisí do značnej miery od prostredia a ľudí, ktoré vplývajú na dieťa v období najväčšieho rozmachu pudov. Je to predovšetkým obdobie približne do 6 rokov života, ale ani potom vývoj správania sa človeka celkom nekončí. Každý jedinec je svojimi génmi determinovaný len do určitej miery.
"Ľudské gény nešpecifikujú jediný charakteristický rys, skôr predpisujú schopnosť' rozvoja určitého radu znakov." (19, s. 61).
Výchova môže tento rozvoj len podnietiť.
Pokiaľ prichádza k neustálemu tlaku na rozvoj pudov, ale aj emócií v negatívnom zmysle, t. j. k ich absolútnemu potláčaniu, vedie takýto vývoj k poruchám psychickým, ale následne aj somatickým. Ako vieme napríklad z medicínskej praxe, potláčanie hnevu, alebo stresu vedie k tvorbe žlčových kameňov. Podobných príkladov by sa dalo vymenovať oveľa viacej.
Potláčanie vývoja autonómie v prvých 5 až 6 rokoch života vedie napr. k tomu, že dieťa sa nenaučí základným zákonom vlastnenia - mať a podržať a zároveň nechať tak, pustiť. Neskôr sa potom objavujú také príznaky ako lakomstvo, márnotratnosť, potreba ovládať ľudí, ale aj pocit hanby atď. (vid 11).
Morálne kódexy a priori zakazujúce takéto správanie nemajú v dospelosti skoro žiaden vplyv, a to vidieť aj v bežnom živote.
Úloha pudov a emócií v ľudskom živote je veľmi dôležitá a zložitá a nie je možné ju opísať na týchto pár stránkach. Avšak nepochybné je, že život človeka ako jednotlivca závisí od všetkých týchto faktorov: od dedičnosti, rozvoja pudov, emócií a inteligencie v detskom veku, od výchovy a vplyvu okolitého prostredia. Je preto nevyhnutné venovať im patričnú (primeranú) pozornosť.
Všetky sú rovnako dôležité a bez poznania ich vplyvu na osobnosť človeka, nie je možné ani jeho adekvátne hodnotenie. Hodnoteniu totiž predchádza poznanie.
Človeka hodnotíme z hľadiska jeho dobrého alebo zlého chovania a aj morálne kódexy ukazujú, čo je dobré a čo zlé chovanie. Sú však morálne kódexy postavené na dokonalom poznaní človeka?
Poznaj logos
V dejinách etiky sa stretávame s množstvom protikladných názorov na dušu a telo. Prevažná väčšina sa riadi dualistickým princípom, teda, že človek sa skladá z hmotného tela a nehmotnej duše. To priamo zvádza označiť jednu časť za dobrú a druhú za zlú. Činnosti duše, intelekt, za dobré a činnosti tela, zmyslovosť, za zlé, alebo prinajmenšom podradné.
Ako sme videli, už u Aristotela alebo Lao-c', skutočné bytie podľa nich vzniká až vzájomným pôsobením dvoch "protikladných" substancií, látky a formy. Až spojením látky a formy, hmoty a pohybu, tela a duše, zmyslovosti a racionality vzniká neopakovateľný a skutočný svet.
Tak vzniká aj človek, ktorého jedinečnosť spočíva v tom, že svojou schopnosťou myslieť, môže postihnúť zákony univerza logos.
Život ostatných živých bytostí na Zemi je riadený prírodným zákonom, logom.
Človek sa od zvierat líši tým, že môže chápať, nazerať tento logos. Svoj život a chovanie môže riadiť sám, avšak len v jeho medziach. To je Spinozova poznaná nevyhnutnosť. Týmto sa pred človeka postavila ďalšia úloha. Poznať do akej miery je ovplyvňovaný svojim živočíšnym pôvodom a ako ho môže využívať vo svoj prospech a teda aj v prospech celej Zeme.
Náš živočíšny základ nespočíva len v tom, že máme podobné orgány ako živočíchy, ale aj v tom, že formy chovania máme v mnohom podobné.
Od poznania princípov, ktorými sa riadi život človeka po jeho pudovej a psychickej stránke, závisí aj hodnotenie toho, čo ľuďom prospieva a čo škodí.
V závislosti na hodnotení vznikajú potom normy, ktoré ďalšie správanie ovplyvňujú (alebo by aspoň mali). Vznikajú tak morálne kódexy. Na základe poznania "dobrého a zlého" vzniká etika teoretická, filozofická, ale aj etika praktická či profesijná.
Myslitelia zaoberajúci sa otázkami ľudskej spoločnosti sa vždy snažili vytvoriť akýsi ideálny model, ktorý by sa stal všeobecným predpokladom správania sa ľudí.
Ideálne modely od Platóna po Comta
Dosiahnutie rozumových cností, zdržiavanie sa telesných pôžitkov a poznanie najvyššieho dobra zabezpečí blažený život ľudí u Platóna. Skutočný a pravdivejší život môže dosiahnuť len nesmrteľná duša, ktorá sa zbaví telesnosti. Pohŕdaním pozemského života je preniknutá aj stredoveká filozofia obracajúca sa k náboženstvu, hlásajúca askézu, oslobodenie sa od zmyslových pudov.
Nástupom novoveku sa dobro a zlo začínajú opäť (v nadväznosti na starovekú dialektiku) chápať ako relatívne (vzťahové) pojmy.
Pre T. Hobbsa je správny život jedine život v spoločnosti. Všetky skutky, ktoré "... podporujú spoločnosť užitočnú tak pre každého jednotlivého človeka, sú z ľudského hľadiska dobré, opačné sú zlé". (20, s. 24).
Po osvietenskom hľadaní morálky, ďalšiu značnú zmenu vidieť u Kanta. Podľa neho nemôže byť kritériom morálky prospešnosť, ale len to, či človek koná z povinnosti. Sformuloval tzv. kategorický imperatív, ktorý káže konať tak, aby aj všetci ostatní mohli konať podľa rovnakých zásad. Konať dobro musí človek jedine z úcty k mravnému zákonu a nie preto, aby bol odmenený za morálne správanie.
Iný názor zastával A. Comte, ktorý sa snažil vytvoriť nové náboženstvo, náboženstvo humanity. K prospechu a rozvoju celého ľudstva majú smerovať všetky myšlienky a všetko konanie ľudí.
Pravým opakom sa zdá byť učenie gréckeho mysliteľa Aristippa. Cieľ a šťastie videl v rozkoši a meradlom pravdy a nepravdy, dobra a zla je slasť a utrpenie. "Nehlásal však úplné vyhovenie ľudským pôžitkom, ale ich rozumné ovládanie." (10, s. 99).
V dejinách etiky sa stretávame s obrovským množstvom rôznych názorov, avšak vyberme si ako námet posledné dva spomínané.
Altruizmus a egoizums
V bežnom živote vidíme, že ľudia prežívajú a nachádzajú šťastie pri rôznom spôsobe života. Dva extrémne prípady sú egoizmus a altruizmus.
V prvom sa stretávame s honbou za vlastným prospechom na úkor ostatných, s veľkým dôrazom na uspokojenie vlastných pudov, emócií ale aj duchovných ambícií. Altruizmus je prejavom sebaobetovania sa v prospech celku, spoločnosti, aj za cenu potlačenia vlastných potrieb. Egoizmus je v spoločnosti chápaný skôr negatívne, altruizmus užíva najvyšších pôct.
Wilson rozlišuje "altruizmus tvrdého jadra, ktorý je súborom reakcií pomerne nedotknutých spoločenskou odmenou alebo trestom a altruizmus mäkkého jadra, ktorý je vrcholne sebecký. Taký altruista očakáva pre seba a svojich najbližších príbuzných u spoločnosti odozvu." (19, s. 150).
V ríši zvierat sa tvrdý altruizmus prejavuje hlavne u medúz, včiel a termitov. Egocentricky orientované chovanie, (altruizmus mäkkého jadra), nachádzame u žralokov, kde takéto chovanie prináša prospech jediného žraloka a jeho bezprostredného potomstva.
Podľa Wilsona je človek zmesou týchto dvoch altruizmov.
Čo sa týka najbližšieho príbuzenstva, je to altruizmus prevažne "tvrdého jadra". Zbytok ovláda "mäkké jadro," orientované na vlastnú osobu.
"Cez svoj vonkajší vzhľad slúžia najrozličnejšie formy spoločenskej organizácie nakoniec ako nástroj individuálneho prospechu." (19. s.154).
Ľudské chovanie je, podľa tohto, zamerané rovnakým smerom ako chovanie zvierat. Snaha o zachovanie samého seba (aj prostredníctvom potomstva) je sprevádzaná snahou o zachovanie rodu. V živočíšnom svete sú tieto dve snahy zabezpečené vrodenými pudmi. Pudom sebazáchovy, ktorý môže byť ekvivalentom egoizmu a zákonom zachovania druhu, ktorý v ľudskej reči môžeme chápať ako altruizmus.
Etika v službe človeku a Zemi
Samozrejme, že v ľudskej spoločnosti existujú aj iné potreby, ktoré vyplývajú z odlišnosti medzi ľuďmi a zvieratami. Avšak bez zachovania seba a svojho druhu nemôže človek rozvíjať ani svoje duchovné potreby, kultúru.
U zvieraťa ovláda tieto dve snahy príroda. U človeka, zdá sa, má príroda moc už len nad jedným z týchto pudov. A tým je pud sebazáchovy. Rozvojom myslenia sa zákon zachovania druhu dostal asi do závozu.
Dejiny ľudstva totiž neposkytujú dostatočný dôkaz o tom, že by ľudom išlo o zachovanie vlastného druhu. Dejiny sú skôr dejinami vojen, kde jednotlivé skupiny ľudí proti sebe bojujú, s cieľom získať výhody a ovládnuť' tých druhých.
Skupiny ľudí, či už etnické, náboženské alebo ideologické, sú znovu len miestom presadzovania sa určitých jednotlivcov. Wilson k tomu poznamenáva:
"... všetky druhy inštitúcií - od spolkov po cirkvi - sa vyvíjajú spôsobom, ktorý presadzuje najlepšie záujmy tých, ktorí ich ovládajú (teda záujmy jednotlivcov pozn. D. T.)." (19, s. 157).
Smerovanie k ekologickej katastrofe či populačnej explózii je presným dôkazom toho, ako málo si ľudia uvedomujú, že človek je:
- výnimočnou bytosťou na Zemi vďaka svojmu mysleniu,
- bytosťou, ktorá vďaka svojmu mysleniu môže zničiť' seba, ale aj ostatnú prírodu,
- bytosťou, ktorá si vďaka tomuto mysleniu dokáže uvedomiť' dôsledky vlastného konania, a tým aj odvrátiť prípadné hroziace nebezpečenstvo.
Keďže ľudia nedodržiavajú zákon zachovania druhu (čo dokazujú dejiny) aj v dôsledku straty prirodzeného nepriateľa, je potrebné takýto zákon zachovania ľudstva nahradiť rozumovou cestou. To, zdá sa, majú za úlohu morálne kódexy a náboženské predpisy.
Kantov kategorický imperatív môže byť dôkazom takejto snahy, rovnako ako kresťanský príkaz nezabiješ alebo miluj blížneho svojho ako seba samého. Bude asi úlohou etiky hľadať nové formulácie, ktoré by mohli vyjadriť ešte lepšie všeobecný smer ľudského smerovania.
Jednou možných, avšak veľmi zjednodušených myšlienok ako zosúladiť nutnosť zachovania ľudstva s nutnosťou kultúrneho vývoja, môže byť' formulácia, že človek má konať tak, aby prostredníctvom seba a uspokojenia vlastných hmotných a duchovných potrieb mohol zabezpečiť existenciu človeka ako druhu a to na vyššej kultúrnej úrovni.
Poznaniu toho, čo prospieva človeku ako druhu, však musí predchádzať poznanie toho, čo škodí a prospieva človeku ako jednotlivcovi.
Jednoznačné odpovede na to, môže dať len ešte väčší záujem o skúmanie samotného človeka. A to z rozličných strán vedy, nevynímajúc však ani náuky (myšlienkové smery), ktoré majú z hľadiska vedeckosti menšiu váhu. Takými je aj rozvoj skúmania javov, ktoré sa pokladajú za mimozmyslové. Prispeje to k ucelenému obrazu o človeku.
Človek je jedinečný a veľmi zložitý organizmus, pred ktorým skláňajú hlavy aj vedci skúmajúci zákony vesmíru. Preto by ani etika nemala zaostávať pri jeho poznávaní.
K riešeniu niektorých morálnych problémov "... sa dá dospieť hlbším a odvážnejším skúmaním ľudskej prirodzenosti, ktoré by v sebe spájalo závery biológie a sociálnych vied" (19, s. 186), nevynímajúc vedu o princípoch ľudského správania sa.
Etika by v súvislosti s tým, že usmerňuje ľudské správanie určitým smerom, mala zároveň poskytovať aj odpovede, prečo je dané správanie sa považované za lepšie a hodnotnejšie. Bude asi veľmi ťažké nájsť' to, čo človeku ako druhu vyhovuje a čo mu škodí. Už len z toho dôvodu, že na Zemi nie je sám. Preto okrem zodpovednosti za vlastný druh musí niesť zodpovednosť aj za ostatné druhy na Zemi.
Človek a príroda
Ponúka sa otázka: Prečo by mal byť človek zodpovedný aj za ostatné organizmy na Zemi?
Existujú dve základné odpovede.
Prvá je, že človek musí kontrolovať svoje konanie v oblasti životného prostredia v prvom rade z dôvodu ochrany vlastného druhu, pretože len vhodné životné podmienky mu zabezpečia optimálny život.
Druhá odpoveď poskytuje priestor aj ostatným živým tvorom. Zem a jej organizmy sa vyvíjali mnohé milióny rokov. Život ako taký a jeho rôzne formy sa aj napriek drsným podmienkam udržali. Organizmy vznikali a zanikali, neustále sa prispôsobovali a vyvíjali. Poslúchali a poslúchajú prírodný zákon, žijú v harmónii s ich nositeľkou Zemou a celým vesmírom. Žili pred vznikom človeka a pokojne by mohli žiť ďalej aj bez neho. Čo dáva človeku právo pokladať sa za pána tvorstva na Zemi a čo mu dáva právo rozhodovať o jej osude a prípadnom zničení?
Jediné čím človek môže prevýšiť prírodu, je jeho schopnosť poznať zákony, ktorými sa riadi a navyše môže urobiť jedine to, že jej vzdá hold.
Človek predsa vyšiel z jej lona a nemôže preto chcieť, aby mu bola iba slúžkou, ktorá zabezpečuje jeho blahobyt a ktorá je tu len pre neho, ale musí si uvedomiť, že je tu aj pre neho.
Tento druhý pohľad umožňuje pozerať sa na prírodu nie ako na slúžku (nástroj) človeka, ale ako na rovnocenného partnera človeka, ktorý je možno aj dokonalejší ako človek.
Bude asi nutné používať takýto pohľad na prírodu, pretože ináč by mohlo prísť nielen k jej zruinovaniu ale aj, alebo predovšetkým, k zruinovaniu samotného človeka.
Človek, ideály, raj a peklo
Jedna zo základných charakteristík, ktoré môžeme povedať o človeku je tá, že sa neustále borí za vysnenými cieľmi, ktoré sú statické. Človek sa neustále snaží dosiahnuť tzv. ideály, konečné stavy. Snaží sa nájsť svoj stratený raj, kde by bol dokonale šťastný. Avšak príroda nie je statická a preto ani život ľudí a zvierat nemôže byť statický.
Čínske tao podobne ako Herakleitov oheň sú ukážkami dynamického obrazu sveta, kde všetko podlieha zmene, aj keď to stále trvá. Oheň je navonok statický, ale vnútri je dynamický, logos mu udáva mieru zmeny, sám je však nemenný.
Táto "dialektika" bytia nastolila človeku dilemu: Ako je možné, že si človek neustále vytvára ideály, aj keď ich nie je možné dosiahnuť? Táto otázka súvisí s ontológiou, a preto ju radšej ponecháme nateraz bokom.
Z hľadiska ľudského života má vytváranie statických ideálov dvojakú úlohu.
Na jednej strane poskytuje ľudom priestor, pretože ideál je vlastne "ťahačom" (motivátorom) ich konania. Ľudia sa usilujú tieto ideály dosiahnuť, pretože predstavujú stav naplnenia ich túžob.
Na druhej strane sa však takéto ideály stávajú nebezpečenstvom pre ľudí, ktorí si svoj život nevedia predstaviť bez toho, aby sa raz naplnili ich najtajnejšie sny a to všetky odrazu. Pokiaľ ľudia čakajú, že dosiahnu tento "raj", kde by boli uspokojené všetky ich túžby a želania a takýto "raj" nenastáva, prináša im to bolestné poznanie, že celý svet a život nemá cenu. Hľadajú potom náhradu v takom spôsobe života, ktorý aspoň na chvíľu ponúka vysnený raj. Je to potom útek od skutočného života, ktorý smeruje narkotikám, alkoholizmu, fetišizmu a mnohým iným "drogám", k životu pripomínajúcemu "peklo na Zemi".
Na základe psychologických výskumov je zrejmé, že ideály a predstavy o svete si ľudia tvoria už v ranom detskom veku. Ak sa zanedbá vývoj dieťaťa, ako sme už spomínali, mnohé poruchy sa odstraňujú veľmi ťažko.
Civilizácia západného sveta je veľmi silno ovplyvnená kresťanskou ideológiou a Platónovým učením o pravom bytí. V závislosti na tom, sa v spoločnosti vytvorila potreba dosiahnuť stav dokonalosti, ktorý však nie je prístupný pozemskému bytiu. Podľa tohto je možné dosiahnuť len stav podobný dokonalému bytiu, ktorý je aj tak rovnako statický, konečný.
Na rozdiel od takéhoto výkladu sveta, ponúka Herakleitos neustálu zmenu protikladov, ktoré tvoria bytie. Podľa neho nie je možný vesmír bez zmeny a ani život človeka nemôže ustrnúť v jednom bode. Všetko podlieha zmene a preto ani človek nemôže dosiahnuť stav, v ktorom by boli uspokojené všetky jeho túžby a želania.
Rovnako ako príroda a vesmír, ani život človeka nemôže dosiahnuť stav, kedy by sa zastavil proces zmien. Na základe vedeckých poznatkov môžeme prijať skôr Herakleitovu dynamickú predstavu o svete, ako Platónovu. Bolo by preto azda vhodnejšie, keby ľudia chápali túto nevyhnutnosť a nemuseli tak utekať od bežného života ako pred strašiakom.
Keď už ľudia túžia po zmene, tak nech je to zmena niečoho, čo sa zmeniť dá, napr. myslenia. Pretože túžba po zmene niečoho, čo sa zmeniť vlastnými silami nedá (napr. nášho živočíšneho základu) je azda len mrhaním síl.
Človek ako druh podlieha určitým prírodným zákonitostiam. Vyvíja sa rovnako ako ostatné živočíšne druhy, o čom svedčia pozostatky našich predkov.
Záver
Pokiaľ vývoju podlieha aj ľudské myslenie a pokiaľ tento vývoj smeruje k lepšiemu, má ľudstvo nádej, že raz dosiahne stav, ktorý Friedrich Nietzsche označil ako stav nadčloveka. To neznamená, že by tento stav mal byt' statický. Nietzsche tvrdí:
"Človek je povraz natiahnutý medzi zvieraťom a nadčlovekom."(22)
Podobne zmýšľa i Lorenz, keď hovorí, že
"... dlho hľadaný medzičlánok medzi zvieraťom a skutočne humánnym človekom sme my." (s. 194, 9).
V čom asi spočíva vidina takéhoto "skutočného" človeka?
Snáď v tom, že človek raz dosiahne uvedomenie si vlastnej prirodzenosti a súčasne aj uvedomenie si možností vlastného rozumu.
Je asi úlohou etiky hľadať také možnosti usmerňovania ľudského správania sa, aby neprichádzalo k potláčaniu ľudskej prirodzenosti.
To je možné jedine vtedy, ak sa etika popri práci v oblasti vytvárania teoretických a všeobecných predpokladov ľudského smerovania, stane vnímavejšou aj k otázkam vedy a keď dokáže zahŕňať (reflektovať) vo svojom učení stále sa meniacu úroveň poznania. Pretože bez poznania nie je možné hodnotenie a etika je práve tým dôležitým podstavcom pre tvorbu hodnôt ľudskej spoločnosti.
Literatúra:
(1) Antológia z diel filozofov, zväzok VII, Bratislava 1967
(2) A. Anzenbacher: Uvod do filosofie, Praha 1990
(3) H. J. Storig: Malé dějiny filozofie, Praha 1992
(4) Platon: Dialogy I, Bratislava 1990
(5) F. Ch. Kessidi: Hérakleitos, Praha 1985
(6) E. Fromm: Mít nebo být?, Praha 1992
(7) Zlomky předsokratovských myslitelú, Praha 1962
(8) B. Spinoza: Etika, Bratislava 1986
(9) K. Lorenz: Takzvané zlo, Praha 1992
(10) D. Machovec: DEjiny antické filozofie, Jinočany 1993
(11) J. Šimek: Lidské pudy a emoce, Praha 1995
(12) J. Locke: Dvě pojednání o vládě, Praha 1965
(13) S. J. Gould: Pandin palec, Praha 1988
(14) E. Fromm: Man for himself, Great Britain 1971
(15) K. Lorenz: 8 smrtelných hříchú, Praha 1990
(16) A. Sweitzer: Kultúra a etika, Bratislava 1986
(17) Lao-c': O tao a ctnosti, Praha 1971 (18) R. Rúžička: Akupunktura, Praha 1990
(19) E. O. Wilson: O lidské přirozenosti, Praha 1993
(20) I. A. Bláha: Ethika jako věda, Brno 1990
(21) F. Mowat: Nehaňte vlka, Bratislava 1981
(22) F. Nietzsche: Tak pravil Zarathustra, Praha 1968
************
Posudok
na záverečnú prácu Daniely Tejkalovej
"Zamyslenie sa nad nutnosťou hľadať človeka"
/pokus o dialektickú etiku/.
Základnou myšlienkou práce je proces ľudskej emancipácie z prírodného prostredia a jeho spätných väzieb k prírode a ľudskému rodovému spoločenstvu. Z histórie filozofie si autorka vyberá koncepcie, ktoré sa výrazne pokúšajú uchopiť postavenie človeka v univerze a jeho spôsob myslenia a chápania dobra.
Veľkú pozornosť venuje evolucionizmu a Konradovi Lorenzovi, resp. výskumu, ktorý dokazuje, že vo zvieracej ríši platí "zákon" nezabiť príslušníka vlastného rodu. Autorka tento zákon chápe ako morálny zákon "nezabiješ" v ríši zvierat a kladie si otázku: "Sme iní ako zvieratá a preto si vytvárane morálne zákony, alebo ono nezabiješ je vyjadrením zvieracieho pudu smerujúceho k prospechu celku?" /vhodnejšie by bolo zachovanie rodu/
Napriek výrazným sympatiám k úvahám etológa Lorenza a daľším uvedeným teóriám si autorka uvedomuje, že výskum vzťahov v ríši živočíchov, je iba stupňom k poznaniu človeka.
V ďalšej pasáži sa zaoberá problémom ľudského myslenia. Chápe ho ako prostriedok ľudskej emancipácie z ríše prírody, ale zároveň s tým poukazuje na skutočnosť, že človek sa stáva nepriateľom vlastného druhu. Napriek tomu, iba mysliaci človek si musí vytvoriť nové mechanizmy (zákony, kódexy), ktoré zabezpečia záchranu človeka na zemi.
Autorka zdôrazňuje potrebu hlbšie pochopiť ľudskú psychiku, pudy a emócie. Len také morálne kódexy, ktoré budú postavené na dokonalom poznaní človeka budú funkčné.
V krátkom historickom exkurze o chápaní podstaty morálky ukazuje, že doposiaľ tomu tak nebolo. Z tejto úvahy potom logicky vyvodzuje úlohy etiky a formuluje svoj vlastný morálny imperatív: "človek má konať tak, aby prostredníctvom seba a uspokojenia vlastných hmotných a duchovných potrieb mohol zabezpečiť existenciu človeka ako druhu a to na najvyššej kultúrnej úrovni."
V závere práce konštatuje, že "skutočný človek" raz dosiahne uvedomenie si vlastnej prirodzenosti a možností vlastného rozumu.
Úlohou etiky je hľadať také možnosti ľudského správania sa, aby neprichádzalo k potláčaniu ľudskej prirodzenosti. Pripomienky:
Práca je pomerne obsiahla (36 strán), ale nie je štruktúrovaná. To má za následok malú prehľadnosť, niektoré neopodstatnené logické návraty, málo výrazné logické línie. (Pozn. DT 2023 - nadpisy a členenie som doplnila pre web, nech sa nestratíte:-)
V niektorých momentoch chýba logické premostenie (napr. prečo sa Platón viaže na sofistov, keď v texte nie sú spomenutí, vsuvka Fromma do interpretácie Herakleita a pod.) Napriek niektorým drobným jazykovým prehreškom sa autorka vyjadruje kultivovaným jazykom.
Celková charakteristika záverečnej práce:
Autorka si zvolila nesmierne obťažnú problematiku. Napriek snahe vymaniť sa z biologizujúcej pozície, tento moment v práci prevláda. Axiologický aspekt ľudskej existencie a morálky sa objavuje iba okrajovo.
V práci sú veľmi vydarené pasáže a pokusy o samostatný originálny pohľad na uvedenú problematiku. Názov práce nie celkom zodpovedá obsahu.
Prácu navrhujem hodnotiť známkou: VÝBORNE
PhDr. L.Bohunická, CSc.
Bratislava, 25. sept. 1995
