Koro-nový rok

14.03.2021

Milujem tie nedeľné rána, keď je vonku ticho a ja môžem zostať v posteli, sledovať oblaky letiace ponad kopce a nechať myseľ s nimi voľne plynúť. Vonku štebocú prvé jarné vtáky a vo vzduchu cítiť volanie prebúdzajúceho sa života. Telo volá po dotykoch, stretnutiach, zážitkoch a nových vôňach a duša túži tancovať. Aká bude táto jar a čo nám prinesie ďalší koro-nový rok? Naučíme sa tu na Zemi už pekne spolu žiť?

Úvaha filozofky


Pripravím si raňajky do postele a kým sa dieťa prebudí, mám čas premýšľať. Pes sa mi uložil k nohám a kávička už vonia. Tak o čom to dnes bude?

O rovnováhe!

Áno, toto slovo mi prichádza na myseľ často a za posledný rok takmer každý deň.

Keďže už neverím, že svet sa riadi náhodným výberom, ani že život je konkurenčný boj o prežitie, hľadám súvislosti a význam súčasného diania. Som absolventkou filozofickej fakulty v odbore Filozofia a dejiny filozofie tak mám právo na pár filozofických úvah. Berte nasledovné slová ako chcete, toto je môj osobný pohľad.

"Myslím, teda som", vravel René Descartes.

"Myslím a cítim, teda som", dovoľujem si ho doplniť.

Ak myslím, je nepopierateľné, že existuje niečo, čo to myslenie umožňuje. Či už je to mozog v mojej hlave, alebo myseľ či duša mimo tela.... nateraz túto tému vynechám. Zaujíma ma dnes viac tá druhá časť vety "cítim, teda som".

Ak cítim, tak je to len vďaka telu, ktoré mi to umožňuje.

Vďaka telu môžem dýchať vzduch, jesť, vidieť, dotýkať sa a rozmnožovať sa a žiť na tejto planéte. Môžem vďaka nemu aj prežívať rozličné pocity a emócie. Môžem cítiť napríklad radosť, lásku, odpor, smútok, strach alebo hnev. Ak sa niekomu zdá, že niektoré pocity sú otravné a zbytočné či boľavé a že by bolo lepšie ich nemať, tak vedzte, že bez nich by sme tu veru neprežili.

Ak by som necítila žiadne pocity, ako by som zistila, čo je pre mňa dobré a čo nie a ako sa mám zachovať v rôznych situáciách?

  • Kto by ma prinútil starať sa o dieťa aj keď mne samotnej pôjde o život alebo zrovna nebudem mať náladu? 
  • Kto by ma prinútil ochrániť môj domov, keď príde niekto silnejší a bude si ho chcieť neprávom zobrať pre seba? 
  • Kto by ma prinútil bežať a uhýbať sa a chrániť sa pred nebezpečím, alebo ma prinútil hľadať inú, bezpečnejšiu cestu? 
  • Kto by ma prinútil udržať rodinu a rod pokope a pomáhať si navzájom aj počas ťažkých dní? 
  • Kto by ma upozornil, že niečo nie je úplne v poriadku, aj keď navonok to tak vyzerá?

Žeby to zvládol ten povestný "mravný zákon vo mne" o ktorom hovoril Imanuel Kant a prepájal ho s prírodnými zákonmi? Alebo nejaký iný "program"?


Prečo spomínam pocity a telo v súvislosti s koronou?

Nuž preto, že podľa mňa práve na dôležitosť pocitov a ich význam, nás chce pani korona upozorniť.

Skúste vypnúť kontrolky v aute a jazdiť s ním niekoľko rokov. Čo sa stane???

Som síce žena a autám nerozumiem, ale je mi jasné, že keď nebudem sledovať tie čudesné svetielka, tak časom niečo rupne a ja zostanem stáť na kraji cesty s nepojazdným autom. Niekedy sú tie kontrolky otravné a posielajú vás do servisu, aj keď stačí len dofúkať gumy, ale niekedy vám môžu fakt pomôcť vyhnúť sa väčšej oprave. Takže na niečo tam veru sú.

A práve toto sa deje už veľa rokov aj v ľudskom svete. Telo signalizuje a kontrolky blikajú, nami lomcujú emócie a my furt nič. Namiesto riešenia si vezmeme pilulku, kúpime si nové auto alebo treskneme dvermi a necháme partnera stáť s nedopitým pohárom v ruke a prekvapeným výrazom. O čo ti ide? Veď doteraz bolo všetko v poriadku!

A tak je to aj s telom. Kričí a bliká a bolí a my to zvaľujeme na peľ, baktérie, vzduch, gény, tuk, chémiu, vládu, zvieratá, vírusy, kolegov, nešťastnú náhodu....

Ale život nie je náhoda. Všetko má svoj význam!

Prečo sa to vlastne deje, prečo nepočúvame?

Nuž "znecitliveli sme" na podnety, uprednostňujeme ľahké riešenia a nikdy sme nečítali príručku "návod na ovládanie tela". Vieme všeličo o tom, ako funguje ľudské telo, aké chemické prvky obsahuje, ako sa volajú časti srdca a ako opraviť zlomenú kosť. Vieme aj ako funguje ľudský rozum. Máme rôzne nástroje na tréning pamäte a logiky. Vieme vypočítať aj cestu na Mars.

Ale čo všetko vieme o tom, ako a prečo cítime??? Učíme sa o tom v škole? Alebo nám to aspoň rodičia pekne vysvetlia či aspoň odovzdajú zodpovedným príkladom? Neviem ako vy, ale ja mám pocit, že o téme "emočného prežívania" nevieme ako ľudstvo zhola nič.

O emóciach, pocitoch aj emočnej inteligencii a ich vplyve na naše životy sa už síce roky hovorí aj píše, vyťahujú sa pôvodné múdrosti čínskej medicíny aj ajurvédy a vznikajú nové odbory medicíny ako napríklad psychosomatika, no stále žiadna zmena. 

Hoci z praxe je zrejmé, že naše emočné prežívanie má priamy vplyv na rôzne ochorenia, hlavne tie civilizačné a na náš imunitný systém, kompetentní stále mlčia. Prečo to ešte nie je v bežnej lekárskej praxi a v hlavných médiách??? Prečo sa nevenuje pozornosť aj vplyvu emočného prežívania na naše životy a sociálne väzby a čo sa s tým dá robiť... teraz aj v budúcnosti? Nie každý dostal do vienka vyrovnaných rodičov alebo schopnosť si s vlastnými emóciami aj myšlienkami poradiť sám. 

Len chcem vyzdvihnúť to, že bez schopnosti zvládať vlastné emócie a rozumieť ich odkazom nebudeme zdraví a nebude ani možné zvládať súčasné aj ďalšie krízy, ktoré nás s veľkou pravdepodobnosťou ešte len čakajú. Emócie sú totiž nástroj komunikácie a máme ich preto, aby sme dokázali žiť v spoločenstve. Ak s nimi nebudeme vedieť zaobchádzať, žiadne z našich problémov sa nevyriešia. Lebo ako vraví aj svetoznámy psychológ Alfred Adler, "všetky problémy sú problémy v medziľudských vzťahoch". 


Pred rokom som písala, že je to "divné" s tou koronou. Že tomu celému moc neverím.. len neviem prečo. Dnes to vidím takto.

Vírus tu je a bude s nami ešte dlho. Podobne ako ten chrípkový či iný. Bude ale silnejší a v rôznych obmenách a mutáciách. Až kým nás nedovedie k rovnováhe. Až kým nepochopíme, že cez rozum sa k šťastiu nedopracujeme. To, čo potrebujeme je rovnováha rozumu a citu, mysle a tela, rácia a emócií a chápanie vzájomných súvislostí. Potrebujeme súlad. Nepotrebujeme viac sterilného, mŕtveho prostredia, priam naopak, potrebujeme viac živého... so všetkým, čo k tomu patrí.... no v správnej miere.

Môžeme sa očkovať, testovať, vyvíjať nové vakcíny a lieky, ale kým nenájdeme rovnováhu sami v sebe a aj v spoločnosti a nenaučíme sa s telom a s prírodou v ňom spolupracovať, bude chorôb stále viac a viac. Môžeme si vypnúť kontrolky a stať sa imúnny voči čomukoľvek, ale život napokon prerazí. Či s nami, alebo bez nás... to je na nás.

A prečo sa Slovensko dostalo do čiernych čísiel a medzi "najhoršie" krajiny?

Možno práve preto, že sme národ emotívny. Kedysi vraj národ "holubičí" a dobrosrdečný, no viditeľne citlivý a zároveň priebojný. Nad Tatrou sa blízka! nevzniklo len tak. Emotívnosť totiž v sebe skrýva široké spektrum pocitov. Od tých "pozitívnych" až po tie "negatívne". Akonáhle však citlivému človeku, ktorý nemá svoje emócie pochopené, vezmete možnosť prejaviť sa alebo mu hrozí nebezpečie, ktorému nerozumie, alebo sa dotknete jeho citlivých miest a zranení, stáva sa "rozbuškou". A čo robia rozbušky? Ničia obranné systémy!

Koľko Slovákov sa cíti dobre sami so sebou, má zdravé sebavedomie a vyznačuje sa emočnou zrelosťou? Koľko z nás je naozaj zdravých, telesne fit a duševne naozaj v pohode?

Sme krajina protikladov. Priepasť medzi bohatými a chudobnými narástla po revolúcii ako jarná tráva, spolu s pocitmi nespravodlivosti a závisti. Ako kvalitatívna prieskumníčka som mala niekoľko rokov možnosť nahliadať do našich slovenských domácností a mysle ľudí. To, čo bolo často vidno navonok, bolo vo vnútri úplne iné. 

Uverili sme "pozlátku" reklamy a chceli sme sa podobať "tým lepším". A to veľmi rýchlo a za každú cenu. Chceli sme vyrásť rýchlejšie ako puberťák. Preto toľko veľkých domov, drahých áut a exotiky, hypoték a pôžičiek. Každý tam chcel byť hneď. No za akú cenu? Keď sa rozprávate s Francúzmi, Nemcami či Američanmi a vidíte ich príbytky, sú častokrát oveľa pravdivejší a skromnejší ako my. Nepotrebujú sa ukazovať a dokazovať si kým sú. Ale Slovák? Odpovedzte si sami....

Nechcela som dnes kritizovať Slovákov. 

Milujem túto krajinu aj ľudí v nej. A o to viac ma dvíha zo stoličky keď vidím, ako málo o sebe ľudia vedia a nik tomu nevenuje pozornosť. Mrzí ma ako sa priepasť len zväčšuje, ako sa ľudia boja a bojujú medzi sebou aj so sebou a hľadajú vinníka, namiesto toho, aby sme všetci držali pokope a hľadali skutočné riešenia... riešenia rozumu aj citu. Česť výnimkám a tým, čo snahu majú, sú aj takí samozrejme:-)

Prajem si, aby ministerstvo zdravotníctva dalo financie nielen na testovanie, výskum a nákup liekov, ale aj na vzdelávanie a služby psychológov, poradcov, terapeutov, pedagógov a sprievodcov, ktorý nám môžu pomôcť vyliezť z priepasti a pochopiť, kým naozaj sme a ako zaobchádzať s vlastným telom a pocitmi, aby sme zostali zdraví. Hlavne tým, ktorí to nezvládajú sami.

Prajem si, aby túto krajinu riadili ľudia, ktorý majú svoj "rozum a cit" v rovnováhe a sú emočne zrelo dospelí a namiesto hry o ego boli skutočnými vodcami.

Prajem si, aby tento ďalší koro-nový rok bol múdrejší a radostnejší a hlavne viac v rovnováhe.

A odkazujem tým, čo riadia internet, žijú z technológií a venujú miliardy na vývoj ďalších nových technológií a vylepšení, že ja už vážne žiadne vylepšenia nepotrebujem. Mám viac ako potrebujem a cítim sa "akurát". Ale chápem, sú takí, ktorí techniku potrebujú. Ok, veď čiastočne aj ja. Ale nech presnú polovicu z toho, čo dávajú "pre dobro ľudstva" cez technológie, venujú ľuďom, ktorí pomáhajú ľuďom byť ľuďmi. Živými, slobodnými, prirodzenými, zdravými a krásnymi. Lebo... fakt si neprajem sedieť u priateľa na gauči cez virtuálne okuliare... Je to síce bezpečnejšie... a veru asi aj efektívnejšie.... ale je to to, kvôli čomu sme tu, na Zemi?

Uff... to som sa rozpísala zase. Ale uľavilo sa mi😊

Nech máme peknú jar a s ním aj nový čas priatelia.

Daniela

Indiánsky stan típí / teepee sa všeobecne považuje za symbol slobodného života, prepojenia s prírodou a tradíciami prírodných národov. Hoci som ho často vídavala vo filmoch a obrázkoch zo života pôvodných obyvateľov Ameriky, netušila som, že sa raz stane aj súčasťou môjho života. Verila som, že to musí byť úžasný zážitok ocitnúť sa v ňom, ale...

Všetci sa rodíme slobodní, s túžbou po harmónii a kráse. Vplyvom podmienok sa z nás však časom mnohokrát stávajú postavičky vláčené systémom alebo vlastnými presvedčeniami. Cítime sa vyčerpaní, obklopení chaosom a nedôverou. Túžba po slobode však stále drieme kdesi v nás a ovplyvňuje naše kroky aj pocit zo života. Aj mňa už mnohokrát doviedla k...

Cítiť sa prijatí a byť súčasťou skupiny - touto základnou potrebou sú pretkané všetky naše ľudské aktivity. A nielen naše. Aj ostatné cicavce majú túto potrebu. Či už je to pes, mačka, ovca, delfín, medveď alebo kôň. Všetci rovnako túžime niekam patriť a cítiť sa v bezpečí. Ak "svoje stádo" nemáme, cítime sa divne, slabo, neúplne, osamelo a...

Koro-nový rok

14.03.2021

Milujem tie nedeľné rána, keď je vonku ticho a ja môžem zostať v posteli, sledovať oblaky letiace ponad kopce a nechať myseľ s nimi voľne plynúť. Vonku štebocú prvé jarné vtáky a vo vzduchu cítiť volanie prebúdzajúceho sa života. Telo volá po dotykoch, stretnutiach, zážitkoch a nových vôňach a duša túži tancovať. Aká bude táto jar a čo nám prinesie...