Na dno vlastnej duše

Hľadieť na dno vlastnej duše. Nie vždy je to príjemný pohľad. Z nejakého zvláštneho dôvodu a z akejsi potreby chrániť samých seba, si často vymýšľame rôzne "masky", ktorými chceme umlčať naše skutočné pohnútky. Občas sa tvárime ako obete, ktoré nemôžu za to, že ich partner podvádza, alebo za to, že ešte stále nenašli "toho pravého". Niekedy sa snažíme ospravedlniť vlastné sklamanie zo vzťahu tým, že "ten náš/naša nechápe moje potreby", alebo že "vzdialili sme sa, on/ona nemá záujem rásť ako ja". Obhajujeme sa často aj tým, že "ja predsa robím maximum pre náš vzťah, ale on/ona nie". Lenže.. .je to skutočne tak? Kto naozaj žije pod tou maskou, ktorú sme sa dlhé roky učili nosiť? 

Pozorovaním a skúmaním vzťahov okolo mňa, ale aj prežívaním tých mojich vzťahov, prichádzam postupne na to, že častokrát ide len a len o nedorozumenie a nepriznanie si pravdy o sebe. Koľkokrát ste sa cítili nejako, pomysleli ste si niečo, ale tomu druhému ste povedali niečo úplne iné? Koľkokrát ste sa pristihli pri tom, že ste sa čudovali nad vlastnými reakciami a smútili nad tým, že ste nevedeli, ako zareagovať? Stalo sa vám niekedy, že ste chceli niečo povedať, ale práve sa to "nehodilo", báli ste sa, že niekoho "zraníte", alebo ste jednoducho nevedeli, čo urobiť a tak ste sa priklonili k tomu, čo sa vám zdalo byť momentálne "správne"? A ako ste sa cítili potom? Ako to celé dopadlo? Napríklad ste mali sto chutí svokre odpovedať, že ten obed vám až tak nechutil a privítali by ste menej korenia alebo cukru pre vaše deti. Ale báli ste sa, že ju to raní (alebo vášho partnera) a tak ste sa usmievali alebo naopak ste sa tvárili rovnako kyslo ako jej polievka. Výsledok? Znechutení sú všetci okolo stola a najviac deti, ktoré to celé vidia neskreslene. Možno by stačilo tak málo - priznať si ako to naozaj cítim a priamo to aj pomenovať, bez snahy sa brániť, alebo útočiť a bez obáv o následok.

Rozpoznať však svoje skutočné pocity, vyhrabať ich spod nánosov pravidiel, očakávaní a presvedčení, je však často veľmi veľmi náročné. Prečo to nemáme v sebe prirodzene? Ale áno, máme! Vieme veľmi dobre, čo cítime a chceme. Lenže si to málokedy dokážeme aj priznať. Niekedy nám to nedovoľuje spoločenská norma (nepatrí sa povedať šéfovy čo si myslím) a niekedy sa bojíme následkov (čo keď ma opustí). Pravdou ostáva, že ani minulé storočie neprialo prejavom pocitov a tak málokedy a častokrát vôbec, nám nikto nepomohol rozpoznávať a čítať signály vlastného tela a objavovať svoje vlastné pocity. Skôr nás učili ich potláčať, pretože sa nehodili do sveta, v ktorom sme práve žili.

Lenže, tu je práve naša lekcia. Alebo teda, aby som bola presná - moja vlastná. Celých 40 rokov sa tvárim ako obeť výchovy mojich rodičov a starých rodičov a doby, v ktorej som vyrastala. Obviňujem ich za to, že neviem poriadne kto som, čo mám robiť a že ma naučili popierať a neprejavovať vlastné pocity. Otec na svoj skrývaný hnev aj zomrel (ležalo mu niečo v žalúdku) a mama následky slabej sebalásky pociťuje dodnes (v podbrušku). Diagnóza: rakovina. A ja len pred pár dňami objavujem, čo mnohí už dávno vedia, a to, že samu seba neoblafnem. Že sa neoplatí tváriť ako "tá dobrá, ktorá za svoje činy a energiu nič nepožaduje späť", pretože raz ma to dostane. 

S príchodom roka 2013, kedy Vesmír vracia okamžite všetko to, čo zasejete a o čo požiadate, mi život každým dňom ukazuje, že jediná cesta k šťastiu vedie cez úprimnosť - k sebe a k ostatným. A že nepotrebujem nejakú "pečiatku" oprávnenosti vlastného správania a cítenia. Že si nepotrebujem niečo dokazovať cez veci, ktoré si kupujem, cez názory, ktoré hájim, alebo cez pochvalu, ktorú získam. 

V živote to môže vyzerať napríklad takto: ponúknem kolegyni možnosť prebrať môj projekt so slovami, že "zober si to, stúpne tým tvoja hodnota vo firme, ja na to nemám čas". A o pár minút neskôr zisťujem, že moju prácu prezentuje iná kolegyňa, pod vlastným menom. Ak by som predošlú vetu myslela naozaj úprimne,bolo by mi jasné, že to vlastne ja túžim po "hodnote vo firme" a nebol by vo mne toľký hnev a smútok, že si mňa osobne nik neváži a že sa mojou prácou chváli niekto iný. Ak nemám hodnotu sama voči sebe, ťažko ju objaví niekto iný. 

Ak by som bola k sebe naozaj úprimná a nebála sa o seba, tak ukončím svoj 13 ročný vzťah ešte skôr, kým pošlape všetko, na čom mi naozaj záležalo. A neopustím svoje presvečenia o rodinných vzťahoch. Keby som vedela "čítať" vlastné pocity a riadila sa nimi, moja dcéra by dostala pravdivý obraz o svojich rodičoch a hlavne matke, oveľa oveľa skôr.

A tak si dnes dovoľujem vidieť ako túžim po obdive a uznaní, pretože ešte stále poriadne neviem, čo si mám vážiť sama na sebe. Potrebujem "pečiatku" od iných. A dovoľujem si aj sňať z tváre masku, ktorá mi častokrát umožňovala cítiť sa ako "tá lepšia", pretože som nedokázala voči druhým ustáť "nevhodné" pocity. Priznávam, že som nevedela, že pocit, nemôže byť ani dobrý, ani zlý. Jednoducho je. A keď ho prejavím, s rozumom a láskou, s pochopením a prijatím iných, viem, že to tak bude najlepšie nielen pre mňa, ale aj pre tých druhých.