Keď ťa bolesť zastaví

Ten hrozivý zvuk praskajúceho svalu si budem pamätať do smrti! Ako keď vám praskne trojitá guma na gatiach a do tela vletí blesk. Au! Včera som si hneď veru aj poplakala. No a čo. Mala som strach... o všetko čo bude nasledovať. 

Vedela som hneď čo sa stalo, len som tomu nechcela uveriť. Dýchala som zhlboka a pokojne a sadla som si na riť, kým kone prešli naokolo. Zvládli šmykľavý briežok lepšie ako ja, veď predsa len majú štyri nohy a asi aj viac rozumu. Nebehajú zbytočne, len ak ozaj treba. Nie ako ja. To ja som chcela dobehnúť čas a vybehnúť kopčekom rýchlejšie ako moje telo, rýchlejšie ako sa moje starnúce svaly zahriali a stihli pripraviť na výkon... 

• Poučenie prvé: rob len toľko, koľko ti dovolí tvoje telo... nie hlava! Hlava ti len pomôže dať telu plán.

Bála som sa v tej chvíli vlastne toho, čo sa dialo v mojej hlave.... že možno ma čaká operácia, že možno prídem (hoc dočasne) o slobodu pohybu, o svoju nezávislosť. Prišlo mi hneď ľúto aj to, že prídem o lyžovačku v Rakúsku a luxusný hotel čo som dostala pod stromček od synovca, aby sme mohli všetci navštíviť tetu, čo si nás pomaly nepamätá. A bála som sa, že to nemám ako sama zvládnuť, že som BEZ-MOCNÁ. Čo bude so psom, ktorý potrebuje behať a počúva len mňa? A čo kôň? A dcéra? Čo s kováčom, čo má za chvíľu prísť z veľkej diaľky? Atď atď.. Scenáre v mojej hlave nemali konca, je predsa len veľmi kreatívna! Slzy mi stekali dolu tvárou, no v tej chvíli mi to bolo jedno... Napokon sa ukázalo, že hotel sa dá zrušiť a pôjdeme inokedy, pes pár dní vydrží aj na vodítku s dcérou a kôň sa má dobre aj bezo mňa (preto je tam kde je). 

• Poučenie druhé: never strachu v tvojej hlave, sústreď sa na "tu a teraz" a ver, že všetko vieš zvládnuť! Ale zároveň aj daj priechod emóciam.. ak to bolí či sa bojíš, kľudne si poplač. Tí čo ťa majú radi to pochopia.

Musíš na pohotovosť! Radili všetci, čo ma videli ubolenú bezmocne sedieť pri koni, kým mu kováč robil kopytá. Trpeli sme nehybnosťou spolu s Ninkou, no bola súčinná, podobne ako všetci naokolo. Že nemôžem šoférovať mi došlo hneď. Nevadí, veď už mám komu zavolať! Ale predstava pohotovosti ma desila ďalej. Koľko hodín tam strávim? Pošlú ma hneď na operáciu? Nemám tu ani nič na prezlečenie! Boty od blata a hovien a smrdím koňacinou. No.. jednoducho samé blbosti. Kolegynkin manžel ochotne prišiel, odviezol, pomohol aj barly mi doniesol. Na pohotovosti sme čakali 15 minút a mladí lekári boli úctiví a milí. Vraj to našťastie nie je achilovka čo potrebuje operáciu, len lýtkový sval praskol asi. Uff Ešte mi aj chceli pomôcť s obliekaním. To som už nezvládla... ale inak no problem!!! Len moja ochota sadnúť na vozík, nechať sa odviezť a prijať pomoc... bol problem! 

• Poučenie tretie: maj odvahu požiadať o pomoc a prijmi ju s láskou rovnako, ako keď pomáhaš ty iným.

A čo liečba? Čo znamená roztrhnutý sval? Hneď ako som doma spadla do kresla, začala som googliť. Ak ste počuli aj puknutie svalu... samý horor!! Niekoľkotýždňová a možno aj niekoľkomesačná rekonvalescencia a možno aj dlhodobé následky. Znovu mi stiahlo srdce. To ako bude zo mňa kripel??? Vesmír započul a poslal mi odkaz. Stalo sa mi to isté pred pár mesiacmi - píše kamarát a dodáva, že sa mu to vyliečilo skôr ako písal internet. Dal pár tipov a kamarátka poslala ďalšie. Overené vlastnou skúsenosťou. Verím, vyskúšam, ďakujem! 

• Poučenie štvrté: never všetkému, čo nájdeš na nete! Ale hlavne svojmu telu a prírode. A trochu aj rozumu.. tomu zdravému sedliackemu, alebo aj lekárom a ľuďom, ktorým dôveruješ, že ti chcú úprimne pomôcť, lebo majú osobnú SKÚSENOSŤ.

Ja trapka, čo to hneď vešiam na sociálne siete?! Ozval sa vnútorný kritik hneď ako zistil, že mi píše a reaguje množstvo ľudí. Namiesto prijatia opory a ponúkanej pomoci, dostávam od ega radu, aby som príspevok okamžite zmazala, veď "čo si ľudia o mne pomyslia"??!!!... že potrebujem ich pozornosť? Srdiečka? Súcit? Že si s tým neviem poradiť sama??? Veď nič také hrozné sa vlastne nestalo, sú aj horšie veci! Ha! A Tu ma ego zase dostalo... až do rána som premýšľala, či to ozaj potrebujem? A viete čo? ÁNO potrebujem!!! Chcem sa cítiť súčasťou, chcem byť videná a prijímaná, aj opečovávaná a chránená i zraniteľná. Nechcem byť silná a nezávislá. Mám dosť tej neistoty a pocitu, že je všetko len na mojich pleciach.. že za všetko som len JA zodpovedná a "musím to zvládnuť aj sama". Trt! Nie som na všetko sama. Mám koooooopec priateľov aj úzku rodinu, dokonca celý svet k dispozícii! A aj zo sociálnych sietí viem čerpať inšpirácie, ktoré mi pomáhajú a nevšímať si tie, čo mi škodia. Veď napokon, na to boli aj vymyslené.. na zdieľanie. Teda kým z toho nespravili biznis... To je ale na iný článok... 

• Poučenie piate: ber sociálne siete ako príležitosť cítiť sa súčasťou, získať inšpirácie, oporu, možnosť prejaviť sa, inšpirovať iných aj poučiť sa, a pošli ego na prechádzku do lesa.. tam pochopí čo živý život skutočne potrebuje.

Tak na dnes toľko. 

Ďakujem že ste sa dočítali až sem a ĎAKUJEM aj za všetky vaše priania, prijímam ich vrúcne... sú liečivé aj na diaľku.

Daniela

PS: bolí to už oveľa menej... teda keď sa nehýbem. Takže čas na písanie mám... a veru ho aj využijem... keby ste čítania mali málo... nájdete viac v mojej FB Inšpirovni:-)