Plánovať či neplánovať? Túto otázku si kladiem posledných pár rokov. Na čo som prišla?
Kým som neutiekla z korporátu na farmu (a potom späť), mala som vo veľa veciach jasno. Projekty, ktoré som viedla, mali predsa svoj začiatok i koniec, a tak museli mať jasnú i cestu k cieľu. Plán. KPI. Timing. Občas sa cesta síce kľukatila, ale vždy sa k tomu našla nejaká štatistická odchylka a napokon sa do nejakého cieľa predsa len došlo. Alebo sa prešlo na inú cestu.
Ale plánovať pri koňoch a deťoch? Zabudni! Prispôsob sa! Inak sa zblázniš:- )
Po prvom lete na farme som zistila, že na moje tabuľky a plány môžem pokojne zabudnúť. Až vtedy som naplno pochopila podstatu známej vety:
Ak chcete pobaviť Boha, povedzte mu o svojich plánoch.
Smrť rodičov ma síce naučila, že nie všetko je v mojej moci, no aj tak... som mala pocit, že "môžem pohnúť horou". V duchu moderných poučiek "treba len chcieť!!!", som si ešte stále dávala odvážne plány. Veď prečo nie? Toľko vecí sa mi už splnilo, tak prečo nechcieť viac?
Začalo to vlastne na niektorom z kurzov osobného rozvoja ešte dávno pred maminou smrťou. Vrhla som sa do neprebádaných zákutí mojej duše hlava-nehlava. Akonáhle som pochopila, že fakt "môžem" čokoľvek! aj byť sama sebou:-), moje túžby a predstavy nepoznali hraníc. Vedela som čo chcem, aj ako sa tam dostať. Stačí predsa len chcieť...
Aj dnes stretávam ľudí, ktorí majú pocit, že "vedia" ako sú veci správne (aby sme boli zdraví, šťastní, bohatí...), čo treba chcieť, aj ako sa tam dostať. Myslia to dobre – dobre to poznám.
No... došlo mi... že ani toto nie je moja cesta... až keď som úplne "padla na hubu". Nie z koňa. Z toho som padla párkrát a smiala som sa. Toto bolelo viac. Rozbila som sa na kúsky.
Asi som nedávala v škole pozor, lebo túto vetu som si z dejín filozofie nezapamätala:
V živote je to ako pri šachu. Premyslíte si plán, ten je však podmienený tým, čo v šachu zamýšľa náš súper, v živote osud. Arthur Schopenhauer nemecký filozof 1788–1860
Plán je vraj podmienený osudom.
Osudom? Ten si ale predsa tvoríme sami! Ozvú sa zaiste mnohé moderné hlasy. Ty si osud sám!!! Hovoria.
Tak ja, po polstoročí prieskumu života na Zemi, sa už veru neodvažujem tvrdiť či osud je alebo nie je daný. Ani netvrdím, že plánovanie je dobré alebo zlé. Viem len to, čo sa deje mne, a to s vami zdieľam. Aby som doplnila mozaiku života. Tú svoju vlastnú si už zložte ako chcete vy: -)
Zhrniem si to takto:
Nič z toho sa mne osobne ale nepozdáva a niečo vo mne kričí ee.. nieeee, toto mi nesedí. Kone mi totiž ukázali ešte aj inú cestu!
A tak siaham po mojom obľúbenom gréckom filozofovi Herakleitovi a jeho slovách:
Svet je hrajúci sa chlapec, sunúci svoje kamienky v hre. Herakleitos z Efezu, 4 st. p.n.l.
Beriem si z tých slov aj života koní to podstatné:
Môj životný osud je ako spoločenská hra – mám tu isté pravidlá, ale viem v nich robiť svoje vlastné kroky. A možno viem vymyslieť a vytvoriť aj nové kombinácie v rámci hry. Ako v hre... ako v tanci... ako v stáde koní.
A tak sa už dnes viac hrám.
Hrám sa s osudom a hrám sa aj s vlastnými plánmi.
Je to vlastne ako slobodný tanec dvoch bytostí... ako tanec s koňmi. Chvíľu vedie jeden a chvíľu zase ten druhý. Dôležité je, aby sa vzájomne počúvali.
Prijala som tú hru a prestala som bojkotovať pravidlá Vesmíru. Len v nich ľahšie tancujem.
Plánujem, ale plány aj prispôsobujem.
Akonáhle to preženiem a vybočím priveľa - chcem priveľa alebo naopak nechcem nič - vypadávam z hry. Nedarí sa mi... kone sa rozutekajú... deti jačia... telo kričí... projekty viaznu... a veci sa kazia.
Ak sa niečo nedarí... zastavím sa a spravím krok späť. Povolím a načúvam.. srdcom... kadiaľ ďalej?
Ako v tanci s partnerom... s koňom... so životom. Vediete a zároveň ste vedení.
A Vesmír vtedy odpovedá.
Je láskavý a múdry. Keď sa pýtam, vždy mi napovie... motivuje... inšpiruje ma
... kadiaľ ďalej... spolu... hoc neplánovane.
Nuž.. netuším, či je "správne" takéto ne-plánovanie. Ale jednoznačne mi je v tom dobre. Akosi ľahko... a krásne.
Ani tento príspevok som neplánovala. V poslednej dobe absolútne neviem, o čom "mám" písať. Je to predsa osobný – nie pracovný blog... nepotrebujem aby ste ma čítali... nepotrebujem plniť žiadne plány.
Len keď sa mi chce, tak namiesto telky otváram večer počítač... a prsty už tancujú. Možno je to vlastne ten plán Vesmíru:- )
Príjemné premýšľanie a nech máme všetci príjemný, hoc aj ne-plánovaný večer.
Daniela
Objednajte si Inšpirovňa NEWSLETTER a nové články pristanú raz mesačne rovno do vašej schránky. Alebo sledujte môj FB Inšpirovňa u Daniely.
Kedykoľvek, keď čelíme náročným situáciám - chorobe, konfliktom, rodinným či finančným problémom, ale aj každodennému stresu – potrebujeme energiu, aby sme to zvládli. Hoci vonkajšia podpora pomáha, najväčšiu silu na zvládnutie máme v sebe. Čo je psychická sila, odolnosť a reziliencia, ako nám vedia pomôcť a ako ich môžeme posilniť? Nechajte sa...
Plánovať či neplánovať? Túto otázku si kladiem posledných pár rokov. Na čo som prišla?
"Never svojej sláve ani bohatstvu, ani hodnosti, ale ver svojej vlastnej sile - svojim zásadám o veciach, ktoré sú v našej moci... a ktoré nie sú v našej moci. Lebo to je to jediné, čo nás robí slobodnými a nezávislými od prekážok, čo dvíha šiju ponížených, a spôsobuje, že sa môžeme priamo dívať do tváre bohatým veľmožom a tyranom." Epiktétos...
Prečo nás vie smrť tak rozrušiť? Prečo smútime, keď vieme, že každý raz musí odísť? Dá sa na smrť pripraviť? Ako sa vysporiadať so smrťou blízkych? Má zmysel chodiť na hroby? Možno máte v hlave podobné otázky ako ja. Poďme sa zamyslieť spolu.
