Obohraté platne a kinezka

28.01.2020

Poznáte tie situácie, keď vám v hlave beží stále tá istá "pesnička", teda tie isté myšlienky, pocity a situácie.... napríklad v podobe nekonečných hádok s partnerom, rodičmi alebo deťmi... večne upchatého nosu, neporiadku v dome či otravnej kolegyne v práci? Ak áno a máte pocit, že nič na to nezaberá a vaša "obohratá platňa" nie a nie skončiť, tak je možné, že svoj život neriadite vy, ale nejaký váš podvedomý program. Možno je čas ho zmeniť a "odblokovať".

Na zmenu postojov a emočných vzorcov existuje viacero možností, od klasickej psychológie cez hypnózu, rodinné konštelácie až po kvantovú terapiu či rôzne šamanské praktiky. To, že je toľko rôznych možností, ktoré ľuďom pomáhajú, svedčí len o tom, že sme naozaj rôznorodí a každý potrebujeme na našej ceste niečo iné. Ak by bola jedna metóda tá správna, fungovala by na všetkých😊

Mne osobne veľmi pomohla kineziológia a jej využitie pri hľadaní súvislostí. Každým "aha" momentom, som sa dostala bližšie k sebe samej a k porozumeniu diania v mojom živote. Objavila som svoje nefunkčné programy a nahradila ich takými, ktoré mi pomáhajú žiť radostnejší a harmonickejší život. Bola to "kinezka" Zdenky Jordánovej, pri ktorej je svalový test len pomocníkom pri hľadaní súvislostí a vnútornej pravdy. Podstatný je pri nej úprimný záujem a nestrannosť "poradcu" a jeho schopnosť vidieť veci v súvislostiach a vnímať toho druhého celým telom i dušou. Rovnako je ale dôležitá plná prítomnosť klienta a jeho ochota uveriť sebe, svojim pocitom a obrazom, ktoré prichádzajú počas sedenia. Spoločnými silami potom obaja hľadajú hlavnú niť, ktorá ich dovedie tam, kam treba... až k jadru veci.

Svalový test využíva "pamäť" tela a jeho schopnosť reagovať na okolnosti. Ak ste s niečím v súlade a vaša duša kričí "áaaaaanooooo!", tak aj vaše telo bude nabité pevnou energiou. A to je naozaj na tele cítiť. Ak sa vám však niečo nepáči a vaša duša plače, aj vaše telo ochabne a svaly ustupujú tlaku. Keď k svalovému testu pripojíte pozorovanie správania sa klienta, jeho oči, ústa, mimiku a prejavy celého tela i energiu okolo neho, viete, že sa nemýlite. Ak ste dostatočne vnímaví a necháte sa "naladiť" na jeho emócie, tak dokážete jeho emócie zachytiť veľmi presne a niekedy ešte aj skôr, ako ich on prejaví. Na odčítanie emócií a nastavenia klienta sú čarovné kone a ich energia je navyše liečivá. Preto veľmi rada kombinujem kinezku a kone a pracujem s klientom v ich prítomnosti, na farme pod voľným nebom. Keď spolu odhalíme jadro veci, je to ako "dotknúť sa pravdy". To všetko ale nestačí. Je potrebné hlavne rozpoznať súvislosť s konkrétnym problémom klienta a pomôcť mu samému nájsť riešenie.

Dopredu väčšinou nie je jasné, ako to pri sedení dopadne a ako bude vyzerať výsledok. Nie sú tu žiadne správne alebo nesprávne odpovede. Každá situácia totiž závisí od konkrétneho človeka v konkrétnom čase a priestore a od jeho hlbokých pocitov. Preto sa často cítim ako v detektívke a neprestávajú ma udivovať neuveriteľné príbehy a súvislosti, ktoré spolu odhaľujeme. Keďže sa rozhovor vinie hlavne okolo pocitov a ich prejavov, nazývam moju kinezku občas aj "emočný koučing". Okrem skrytých pocitov hľadáme na začiatku existujúci "program" a snažíme sa porozumieť tomu, ako a kde vznikol. Svalový test tu funguje ako "kontrola" toho, čo si klient myslí a čo cíti, resp. ich ne-súlad.

Niekedy sú to na prvý pohľad maličkosti a veci z bežného života, ale často pod nimi nájdeme "balvan z minulosti". Ak je klient skutočne ochotný ten balvan uvidieť a odvaliť ho, ukrytá energia vytryskne čistým a hojivým prúdom až do najhlbších kútov klientovej duše. Som vďačná za tieto momenty, pretože ich liečivá energia nelieči len klienta predo mnou, ale všetkých zúčastnených.

Tak napríklad, klient si myslí, že "chce zmeniť prácu", pretože ho to tam už jednoducho nebaví. V skutočnosti ale potrebuje len zmeniť spôsob, akým s ním v práci jednajú. Často sa mu stáva, že ho prehliadajú a obchádzajú a jemu tak unikajú dôležité skutočnosti a prichádza o odmeny aj chuť do práce. Ale nevie s tým nič urobiť, deje sa mu to vlastne stále, aj keď zmenil prácu. Nájdeme príbeh, kde a kedy to začalo a prečo uveril, že "je prehliadaný". Zistíme, že keď bol dieťa, rodičia ho presvedčili, že "má byť ticho". Vtedy bol "dobrý". ALE dieťa malo svoje potreby, chcelo sa rozprávať, hrať, objavovať alebo plakať. Ale chcelo zároveň vyhovieť svojim rodičom. Nevedelo čo s tým, nik mu nepomohol a tak si vybralo byť "dobré dieťa". A zostalo takým celý život. Bolo jednoducho ticho, až kým sa v dospelosti zacyklilo v neúspešných pokusoch o získanie pozornosti svojich kolegov. Teraz už ale klient vie, že to nikam nevedie a rozhodne sa to zmeniť... tam, kde to začalo. Po pár pokusoch prinavrátiť svojim pocitom život sa ako dieťa rozhodne trochu viac prejaviť. Zakričí, podíde k rodičovi alebo sa pritúli. Jednoducho vyjde zo svojej ulity a dá o sebe vedieť. A hľa. Zafungovalo to. Rodič sa obrátil, pritúlil, porozprával. Ten pocit sa nedá opísať. Dieťa v klientovi ožíva a úľavu cítiť na celom telo. Padajú slzy dojatia. Je to zrejmé - ak sa prejavím, môžem získať odozvu. Aspoň nejakú. To klientovi stačí, pretože vždy je lepšie byť videný taký aký som, ako "niekto", ako byť prehliadaný ako nikto.

Pre vyriešenie takýchto a podobných situácií je v prvom rade potrebné vedieť, čo cítite a naozaj chcete. Len tak sa viete ďalej zariadiť a konať. Ak neviete, tak si len chytáte vlastný chvost. V tomto prípade nebolo potrebné hneď meniť prácu, ale skôr nabrať odvahu a prejaviť sa v konkrétnej situácii. Porozprávať sa a konať. Pretože ak by to klient nevyriešil teraz, tak v ďalšej práci sa bude možno opakovať tá istá situácia znovu a znovu a časom sa bude len zhoršovať. Ako v porekadle "z dažďa pod odkvap".

Čo som vďaka kinezke pochopila ja?

Ako dieťa som uverila svojim rodičom, a vytvorila si "program", že bude lepšie žiť pohodlný život a nerobiť to, čo mám rada (v socializme to bola prirodzená obrana ako nevystúpiť z radu). Keď som mala asi 9 rokov, milovala som kone a navštevovala som jazdecký klub. Keďže to už však bolo nepohodlné pre mojich rodičov (počas prázdnin sme mali tiež tréningy a súťaže a ťažko sa plánovali rodinné dovolenky), jedného dňa prišli a odhlásili ma z klubu. Neprotestovala som a prijala som ich voľbu, aj keď v duši mi zúrila búrka. Kone som vtedy zamkla do trinástej komnaty. Až keď som po 32 rokoch objavila túto komnatu, pochopila som, ako veľmi ma to vtedy bolelo. Nič som však vtedy nepovedala a nedala som rodičom jasne najavo, ako veľmi tam chcem zostať. Celých 32 rokov som potom žila s týmto programom a túlala sa "pohodlne" životom. Nemala som sa zle. Ale dnes, keď trávim toľko času pri koňoch, je mi jasné, o čo som prichádzala. O veľkú radosť v srdci, o pocit, že mám svoj život pevne v rukách a presvedčenie, že naozaj môžem robiť to, čo ma baví a moja práca má aj zmysel.

Nebýva to ale také jednoduché a rýchle, pretože na zmenu svojich programov potrebujeme čas - žiť to, čo sme pochopili.... zmeniť zvyklosti a začať robiť veci jednoducho inak aj v každodennom živote (nielen na kurze a krátko po ňom:-). A pokiaľ zrovna neprejdeme kvantovou zmenou, ale ideme cestou postupnou, alebo ak bolo "obohratých platní" priveľa, chvíľu to trvá. Ako keď sa učíte písať druhou rukou. Ak však raz svoj program naozaj zmeníte, a je jedno akou cestou, zmena stojí za to. Môžete tak objaviť svoj skrytý potenciál aj kompas pre ďalšie životné dobrodružstvá.

Daniela