Pocit OBETE

Dobre ho poznám. Bolí a paralyzuje. Uberá silu, no aj tak sa ho často nechceme vzdať. Prečo?

Pretože nám dáva iný pocit sily... niekedy hraničiaci s "hrdinstvom" (koľko toho unesiem), ktorým sa však len zakrývajú naše "nedostatky" a vina sa hádže na toho druhého (v túžbe vyhnúť sa zodpovednosti za vlastný život).

Nedostatkom môže byť napr. neschopnosť žiť v prítomnosti alebo postarať sa o seba... neochota prejaviť to, čo cítim... neschopnosť poučiť sa... alebo nevôľa prijať to, čo nedokážem zmeniť. 

Uvediem príklad.

Keď vás niekto zhodí na zem, napríklad vás potkne (omylom alebo aj úmyselne, napr. zo srandy) a vy si obijete kolená a dotyčný cíti (vinu), že vám ublížil, no vzápätí sa úprimne ospravedlní (nielen naoko) a pomôže vám vstať, prípadne navrhne kompenzáciu... máme zvyčajne tendenciu pochopiť to a ospravedlnenie prijať aj odpustiť mu.

Keď sa stane to isté, no dotyčný sa necíti vôbec vinný za to, že vám spôsobil nejakú ujmu a tvrdí, že "sa vlastne nič nestalo" (napr. ste len precitlivelí) alebo "s tým nič nemá" (vôbec sa vás nedotkol... hoci vy viete, že áno) alebo tvrdí, že "si za to môžete sami" (máte si dávať lepší pozor... nemáte tam dávať nohy a pod.)... máme tendenciu reagovať inak a cítime hnev, nepochopenie a nás ovládne pocit obete.

Častokrát však "vinník" naozaj vôbec netuší, že niečo spôsobil (necíti súvislosť medzi vašou ujmou a ním) a tak necíti ani potrebu ospravedlniť sa a pomôcť vám vstať, či niečo kompenzovať. 

• Príčinou jeho nevšímavosti môže byť nedostatok empatie, súvisiacej s nízkou úrovňou sociálnej a emocionálnej inteligencie. 
• Dôvodom ale môže byť aj to, že dotyčný má dosť svojich starostí (napr. skoro spadol aj on) a tak si ani nevšimol, že ste vy spadli a ublížili si. 

Vtedy je fajn situáciu objasniť a vysvetliť z vášho uhlu pohľadu (čo sa stalo a ako sa cítite). 

Ako obeť

Ako obeť sa však často cítime aj vtedy, keď nám nikto neublížil... nič "proti nám" sa vlastne nedeje, ale my sa aj napriek tomu tak cítime. Tento pocit pramení kdesi hlboko v nás a dokáže nám riadne znepríjemniť život. Cítime sa "pod psa", nedocenení a ublížení. Bránime sa a vidíme "vinníkov" všelikde, aj tam, kde vôbec nie sú. 

Stáva sa to vtedy, keď si veci berieme príliš osobne a dianie vonku, ktoré sa nás vôbec netýka, vnímame filtrom vlastných zranení a skúseností. Ak nám napríklad niekto v minulosti ublížil, vidíme ublíženie aj tam, kde sa to nedeje. Je to taká "obranná reakcia", ktorá nás má chrániť, ale v skutočnosti nám len berie vlastnú silu. Namiesto našej prirodzenosti lezie na povrch "ublížený chudák", ktorý všetkým dokazuje, ako mu ubližujú.... a on sa musí brániť alebo schovávať. Nestáva sa to však len ľuďom. Dá sa to pozorovať aj pri zvieratách. Tie, ktoré majú zlú skúsenosť, sa môžu stávať agresívne alebo priveľmi submisívne a to aj v prípadoch, že sa s nimi jedná korektne. 

Ak sa pozrieme na veci bližšie, alebo sa spýtame iných ľudí na ich názor na danú záležitosť (ktorá v nás vyvoláva pocit obete), možno uvidíme, že sa nás to naozaj vôbec netýka. Vtedy je fajn popátrať hlbšie v našej duši a nájsť "kde je pes zakopaný" a poliečiť boliestky. Môže to byť zabudnuté zranenie z minulosti, na ktoré nám niekto "brnkol" a ktoré sa takto pýta na povrch. Ak mu porozumieme a dáme čas na zahojenie, je šanca, že nabudúce tie isté veci uvidíme úplne inak... a nebudeme sa už musieť brániť či útočiť a tváriť sa ako ublížená obeť.

Vo všetkých prípadoch na incident reagujeme rôzne, každý podľa vlastných životných postojov a skúseností. Medzi ľudské reakcie na pocit "ublíženia" patrí 

• túžba pomstiť sa (vrátiť úder hneď alebo aj inokedy) 
• pocit oprávnenosti a potreba potrestať vinníka a "úder" vrátiť (slovne, činmi alebo aj fyzicky)
• tendencia ďalej sa hnevať a cítiť sa ako obeť ešte niekoľko dní... aj rokov (a dať to dotyčnému alebo aj iným najavo pri každej možnej príležitosti)
• ochota poučiť sa (s kým máme do činenia... vedieť, čo môžeme do budúcna čakať) a rozhodnutie dávať si na seba väčší pozor (žiť v prítomnosti a starať sa lepšie o svoju rovnováhu a osobné hranice) 
• schopnosť "predýchať to" a už to ďalej neriešiť... povzniesť sa nad to, resp. prijať, že dotyčný vidí situáciu naozaj inak 
  
• odpustiť z hĺbky duše a "pustiť to" zo života (z hlavy aj zo srdca)
• pochopiť dávne zranenia, poliečiť a prečistiť filter - aby sme sa nabudúce ako obeť cítiť nemuseli
  

Možností máme naozaj dosť.. a vždy máme voľbu, čo s vlastným pocitom "obete" urobíme.

Keď sa budete nabudúce cítiť ako OBEŤ, preverte, či ste urobili všetko, čo ste zo svojho miesta mohli urobiť, prevezmite zodpovednosť a zvoľte si stratégiu, ktorá vás posunie ďalej a pomôže vám cítiť sa lepšie.

Ak sa vám stala ujma, vy sa cítete ako obeť a ústretový krok neprichádza,

• upozornite "vinníka" na to, čo sa vám stalo a prejavte, ako sa cítite (nie je síce zaručené, že vás započuje a pochopí, ale vy budete mať aspoň srdce na mieste),
• ak máte chuť pomstiť sa alebo trestať vinníka, zvážte či je vaša potreba "trestu" naozaj oprávnená a forma adekvátna
• buďte vnímavejší voči okoliu a dávajte si na seba lepší pozor (využívajte intuíciu, dôverujte ale preverujte - s kým máte do činenia a čo sa okolo vás deje),
• zoberte zodpovednosť za svoju nerovnováhu (telesnú či duševnú) a napr. rozhodnite sa posilniť svoje telo alebo lepšie uchopiť vlastné myšlienky, nech vám nelietajú kade tade a naučte sa pracovať aj so svojimi emóciami a osobným priestorom - žite viac v prítomnosti.

Len tak môžete pretavte pocit obete (ktorý vás uberá o silu) do pocitu skutočnej osobnej SILY - mentálnej, emočnej aj fyzickej.

Ak u vás pocit obete pretrváva, možno je problém niekde "hlbšie" a vy sa motáte v sabotáži vlastného života kvôli dávnym programom. Napríklad ste sa niekedy rozhodli "byť obeť" a úspešne tento model nasledujete, čo vám udalosti okolo vás poctivo zrkadlia a dávajú príležitosť cítiť sa tak.

Nestrácajte ale nádej, s pocitom obete nemusíte žiť do smrti! 

Niekto to pochopí naraz.. niekomu to trvá roky.. tak ako mne😊 

Ale ide to.

Daniela Tejkalová

Ak vás zaujímajú súvislosti, chcete pochopiť svoje pocity či sa baviť pocitu obete, napíšte mi.

Keď vás zhodí kôň, môžete vinu zvaľovať na neho a cítiť sa ako obeť. Alebo prevezmete za seba (aj koňa) zodpovednosť a urobíte všetko preto, aby sa to nabudúce nestalo.