Od detstva som snívala o tom, že raz navštívim africké safari. Pamätám si, ako som s otvorenou pusou hltala všetky diely tv seriálu o levici Elze, aj film o nej, Volanie divočiny. Dychtivo som sledovala všetky dokumentárne filmy o živote v divočine a čítala som všetky mamine knihy o zvieratách aj cestovateľské zápisky Hanzelku a Zikmuda. Vedela som, že raz Afriku musím vidieť naživo!
O Afrike a cestovaní snívala už moja mama, no socializmus a neskôr nízky dôchodok tomu moc neprial. Pár rokov po otcovej smrti si už sama ani netrúfla. A tak som nabrala odvahu, načrela do peňaženky a pribalila mamu na dobrodružno-pohodlnú cestu. Pre istotu sme sa zverili do rúk overenej cestovky a verili sme, že to ešte obohatíme aj nejakým samostatným výletom. Nikdy sme tak ďaleko neboli a mama mala z lietadla a dlhej cesty trochu strach. Ale zvládli sme to! Bol to ten najúžasnejší zážitok, ktorý len môže mama s dospelou dcérou zažiť a ja som vďačná, že sme si to obe včas dopriali.
Bývali sme v útulnom hotelíku, brodili sme sa odlivom indického oceánu a videli hviezdnu oblohu "naopak". Prijali sme pozvanie "upratovača" a navštívili jeho skromný príbytok aj rodinu, plavili sme sa s delfínmi, jedli kraby medzi baobabmi, kŕmili krokodíly a spali na pár metrov od plávajúcich hrochov. Stretli sme levy, slony, antilopy, žirafy aj opice v ich prirodzenom prostredí a rozprávali sa s domorodcami cudzou rečou aj bez slov. Bol to životný zážitok a dodnes z neho čerpám. Zavriem oči... a som tam. Aj s mamou😊
Pri triedení vecí po maminej smrti som našla jedno zo starších vydaní Vitality a v ňom aj môj článok z cesty do Afriky. Ako dobre, že si ho mama odložila! Okrem fotiek mi tak zostali aj písomné spomienky a dnes sa o ne s vami rada podelím. Článok mal 3 časti, toto je posledná... tie prvé časti žiaľ odvial čas.
Fotky boli zhotovené na jednoduchý foťák kúpený v kiosku, keďže moja drahá zrkadlovka nezvládla vlhký vzduch a vypovedala službu hneď na druhý deň. Fotografovanie na safari, na ktoré som sa tešila značnú časť života!!!... sa tak zmenilo na pozorovanie, letmé foto a užívanie si prítomnej chvíle😊
Mombasa, Keňa - jar 2004
Absurditu hodnôt v rozvojových krajinách si turista
lepšie uvedomí až vtedy, keď zistí, že sa svoje trojdňové safari v africkej
buši zaplatí 300 až 600 eur, pričom Afričan pracujúci v turistickom ruchu
dostane od svojho zamestnávateľa mesačne len 60 až 100 eur. A pritom za
prenájom skromného príbytku alebo opateru dieťaťa musí zaplatiť 15 až 20 eur
mesačne za za jedno pivo v miestnej krčme zaplatí približne jedno euro.
Aj keby niektorí radi videli to, ako sa žije za hranicami, nemali by šancu asi ani vtedy, ak by im chcel niekto finančne pomôcť. Väčšina obyvateľov totiž nemá cestovný pas, pretože jeho cena je pre nich neúnosne vysoká. To všetko vedie k tomu, že ceny sú, na naše postsocialistické pomery, trochu vysoké.
Nedajte sa však odradiť. Sú totiž postavené tak, aby ste sa mohli jednať, dokonca je to nepísané pravidlo a každý na to čaká. Ak ste dostatočne odolní, dokážete zjednať cenu aj na tretinu a zanechať pritom aj obchodníkov spokojných. Každý sa snaží zarobiť si na svoje živobytie čím sa dá a výnimkou nie sú ani Masaiovia, jeden z pôvodných afrických kmeňov.
Masaiovia sú známi svojim nádherným zjavom. Sú krásni, vysokí a štíhli, odetí do veľkých červených šatiek a hojne obsypaní rôznofarebnými korálkami. Žijú tradičným spôsobom vo vlastných osadách a do ich spoločenstva štát vôbec nezasahuje. Majú svoje stáda dobytka, ktoré im poskytnú základnú obživu. Pre svoje deti majú zorganizovanú dokonca vlastnú školu, kde sa malí Masaiovia učia všetkému, čo budú potrebovať pre život, vrátane lovu, prípravy jedla a podobne.
Masaiovia vedia, že sú vyhľadávanou turistickou atrakciou a ta sa naučili patrične zúročiť všetko, čo majú. Nechajú si zaplatiť za vstup do osady a aj za možnosť odfotiť si jej obyvateľov. Ochotne vám zapózujú kdekoľvek ich stretnete, ale nikdy si nezabudnú vypýtať odmenu. Inak sa na vás budú mračiť a ukrývať svoju tvár pred objektívom. Prispôsobili sa možno viac, než všetci ostatní Afričania...
Keďže bežní obyvatelia neplatia v Keni žiadne dane, ani nič od štátu nedostávajú. Okrem základnej školskej dochádzky, ktorú nový prezident nedávno zaviedol ako povinnú a bezplatnú, sa o všetko musia postarať sami. Žiadna materská, žiadna podpora v nezamestnanosti, žiadne príspevky na školstvo alebo zdravotnú starostlivosť. Zamestnávateľ automaticky ráta s tým, že turisti budú k jeho zamestnancom štedrí a preto ich mzdu tlačí na minimum. A tak všetci - šoféri, upratovači, čašníci, ale aj ostatní pracujúci robia všetko preto, aby si získali srdce turistu a s ním aj malú odmenu.
Budú vás sprevádzať po pláži za odlivu a rozprávať o miestnej faune a flóre, znesú vám z palmy kokosový orech, ponúknu vám suveníry, zájazdy, odnesú tašku a šofér na safari pozrie každú húštinu, len aby vám ukázal vysnívané zviera. To, čo nakoniec dostanú závisí len a len od bohatosti peňaženky a dobrého srdca cestovateľa. Niekomu postačí jedno euro, inému desať, niekoho uspokojí aj pero, deti cukríky, iný sa poteší čiapke či uteráku. Občas som však mala pocit, že nikto asi nemá tak veľa cukríkov, aby naplnil naťahujúce sa čierne detské ruky a uspokojil ich nezbedné iskrivé oči.
To, že štát zasahuje do života pospolitého ľudu naozaj minimálne, vidno na každom kroku. Asfaltová cesta spája len najdôležitejšie oblasti, chodníky vidno len ojedinelo a odpadkový kôš som nevidela ani jeden.
Nebyť prílevu západnej "plastikovej" kultúry, možno by Afričania dodnes "recykovali" všetko, čo potrebovali k životu, podobne ako kmene, ktoré ostali žiť v objatí s prírodou.
Ešteže sa naučili vyrábať si praktické sandále z použitých pneumatík. Čo však s plastikovou taškou alebo plechom? Čo s množstvom obalového materiálu a zbytkami potravín? To ich už nikto z bielych kolonizátorov nestihol naučiť. Možno preto sa v prímestských oblastiach hromadia skládky odpadov, ktoré v období dažďov zaleje a každý dúfa, že ich voda odplaví nevedno kam. A nad tým všetkým sa pyšne týči megaboard Coca-Coly, hlásajúci "užívanie si života" (enjoy life). Možno aj preto si tento nápoj miestni ľudia tak obľúbili a s vedomím hrdosti vám ho v ich príbytku s úsmevom nalejú do pohára, nedbalo umytého v zbytku (snáď pitnej!) vody.
Život v Keni a jej obyvatelia sú veľmi rôznorodí. Sú tu savany, úrodné polia, vysoké kopce aj široké vyschnuté korytá riek. Žijú tu moslimovia po boku s kresťanmi, Indmi, či domorodcami pôvodných kmeňov a nikomu neprekáža ich iná farba pleti či spôsob života. Vraj medzi sebou bez problémov uzatvárajú manželské zväzky, pričom si z každého náboženstva zoberú za svoje práve to, čo sa im hodí (napríklad mať viac manželiek).
Prekvapila ma však jedna netolerancia, ktorú by som srdečne uvítala aj u nás. Netolerancia voči zlodejom a podvodníkom. Vreckár, ktorý niekomu niečo ukradol, nedobehol ani za najbližší roh ulice a vyrazil za ním každý, kto vládal. Tĺkli ho hlava nehlava, kopali a bili ho palicami a doviedli ho tak až na policajnú stanicu. Okolostojaci šomrali, že im kazí dobrú povesť a že odplaší turistov. Neviem, či to bolo len ojedinelé divadlo, ale bolo to pôsobivé!
Aj keď som občas mala pocit, že nikto nič nerobí alebo sa všetci neuveriteľne vlečú, zistila som, že opak bol pravdou. Aj v tej najmenšej plechovej búde či na schodíkoch primitívnych domčekov sa niečo dialo. Muži opravovali staré motory, vyrábali nábytok, strúhali drevené sošky, či vyrábali kožené sandále. V meste šili muži na ulici šaty na starých šliapacích singerkách alebo miešali na zemi maltu a opravovali strechu. Ženy predávali oblečenie, čistili zeleninu, okopávali záhradu, varili alebo sa venovali deťom. Personál v hoteli vždy dodržal slovo, aj keď minúty nehrali žiadnu úlohu.
Časom som zistila, že všetko sa dá stihnúť aj bez zhonu a napätia.
Nedalo mi nevšimnúť si, ako často dokázalo šarmantné "hakuna matata" (no problem) alebo "pole pole" (pomaly, pomaly) odzbrojiť každého nervózneho turistu a vziať vietor z plachiet každému, kto stál o problém. Uvidím, či sa mi to podarí presadiť aj doma...
A ešte jedna vec ma zaujala a presvedčila, že sa do Kene, alebo inej časti Afriky, určite raz vrátim. Bola to ochota urobiť inému radosť. Aj keď sa za tým viditeľne skrývala snaha získať obživu pre seba alebo svoju rodinu, väčšina z tých, s ktorými som sa stretla, by bola nespokojná, kým by ste neboli spokojní aj vy. A to aj napriek tomu, že niektorí sa cítia neslobodní, pretože majú pocit, že nemôžu robiť alebo mať to, čo sami chcú (ako napríklad bohatí Američania alebo Európania, čo k nim chodia na dovolenky).
Zostáva len veriť, že si skoro uvedomia, že práve množstvo vecí, ktoré západní ľudia majú a pritom často nepotrebujú, ich robí závislými, a tak aj menej slobodnými, ako je domorodec žijúci uprostred africkej buše medzi krokodílmi.
Daniela Tejkalová
Technologický pokrok, neustále inovácie aj v oblasti služieb a tlak na dokonalý výkon sú dnes prirodzenou súčasťou našich životov. To všetko nám pomáha dosahovať ciele a spoločnosti napredovať, o tom niet pochýb. Ako sú však na tom jednotlivci? Naše osobné ciele, potreby, pocit zmysluplnosti a naplnenia? Žijeme nimi, alebo si ich nechávame...
Naučte sa BYŤ! Tu je pár tipov z praxe v štyroch oblastiach, ktoré mne osobne pomáhajú obnovovať pocit súladu a pohody. Netvrdím, že je to návod na šťastie, alebo že to všetko dodržujem stále. Ale rozhodne mi schopnosť BYŤ tu a teraz, cítiť lásku a uvedomovať si kým som... pomáha k dobrému pocitu zo života, keď svieti slnko, ale aj...
Čo všetko zvládne váš mobil? Pre mnohých sú kapacita, odolnosť a inteligentné funkcie kľúčovým faktorom pri výbere. Niet divu. Zostať v spojení a byť konkurencieschopní, je dnes mimoriadne dôležité. Veď koľko ľudí by dnes bez mobilu "neprežilo"? A to nevravím len o tínedžeroch, ale aj nás dospelých:-)
Človek sa stal nepochybne najvýraznejšou postavou života na modrej planéte. Stihol si vybudovať svoj vlastný svet a vymyslieť si vlastné zákony. Prehradil rieky, postavil mestá, skrotil si zver. Vie predpovedať búrky, lietať na mesiac a dorozumieť sa s celým svetom. Vyčlenil sa tak z okolitej prírody a nazval sa pánom tvorstva na Zemi. Jediné, čo...
Zážitky z ciest aj všetky životné skúsenosti využívam denne - a nielen pri koňoch:-)
