Posledná rozlúčka

Sychravá jeseň. Tma sa vkráda do duší, ale trhovisko je plné kvetov a farieb. Ľudia berú aj 5 kvetináčov rozkvitnutých chryzantém a chystajú sa nimi ozdobiť príbytky tých, čo už odišli. Aj ja by som ich mala zopár zobrať... na hroby oboch mojich rodičov a ďalších blízkych, s ktorými som prežila časť života. Ale radšej si doma zapálim sviečku a otvorím album. Už ma pohľad na tie fotografie nebolí a srdce mi hreje láska a vďaka. Kedysi ma to však bolelo a to veľmi. Niekto bolesť zo straty blízkych ešte nezažil a niekto sa so smrťou príbuzných dokázal vysporiadať ľahko. Ale tí, ktorých spomienky ešte bolia, asi vedia o čom hovorím. Smútok za niekým, koho sme milovali celou dušou a s kým už nemôžeme byť, dokáže rozpútať v duši skutočné peklo. Ale nemusí to tak byť navždy. Stačí vrátiť životu rovnováhu a zastaviť boj medzi rozumom a srdcom.

Ako môžeš nastoliť rovnováhu, keď tvoje srdce ovláda smútok, ale rozum ti vraví, že smútiť už nemáš? Potrebuješ "len" precítiť zmysluplnosť života a prijať smrť - zmenu ako jeho prirodzenú súčasť, ako niečo, čo zmeniť jednoducho nejde. Na to ale musia byť srdce aj rozum ochotné žiť tu a teraz, nie v minulosti. A na to pomáha aj zbavenie sa "duševných dlhov", teda toho, čo sme mali kedysi v minulosti urobiť, povedať, ale neurobili sme to. Možno nám len rozum kázal nevšímať si to... možno sme len nemali čas... možno sme sa báli prejaviť... a možno nás to ani nikdy nenapadlo. Ale ten pocit v nás zostal a derie sa von ako čert z pece. Čím viac ho tam schovávame, tým viac ohňa rozdúchava. Skúste ho predsa len vypustiť.

Ako sa zbaviť "duševných dlhov" voči tým, ktorí už odišli do večnosti:

  1. zastav sa na chvíľu a dopraj si pocit súkromia (zapáľ si sviečku a pokojne sa obklop tichom a spomienkami)
  2. zhlboka sa nadýchni a predstav si osobu, ktorá ti chýba (predstav si, že stojí tu, pri tebe a spomienky na váš spoločný čas ožívajú)
  3. pozoruj svoj pocit, nechaj ho chvíľu plynúť (a aj keby ťa zalialo more sĺz, nepotláčaj to, dýchaj zhlboka a radšej si zober viac vreckoviek)
  4. keby si cítil, že ten pocit je neznesiteľný, uvedom si, že TY nie si pocit.. si niečo ZA tým pocitom a svoje pocity môžeš pozorovať (toto ti pomôže neutopiť sa v pocitoch, ale ich len využiť na uvedomenie si toho, o čo ti skutočne ide)
  5. nadýchni sa a vyslov nahlas všetko, čo ti "leží na srdci" voči tejto osobe - pomenuj svoj pocit a rozprávaj dovtedy, kým máš čo povedať (hovor o tom, čo cítiš ty, nie čo by mal cítiť ten druhý... hovor o tom, čo ťa trápilo, keď tu ešte bol aj o tom, čo ti robilo radosť... hovor o tom, ako sa cítiš teraz, bez neho, čo ti chýba aj za čo mu ďakuješ... atď.)
  6. ak nevieš vysloviť to, čo cítiš, napíš to alebo nakresli či vyspievaj (potrebuješ len dostať ten pocit "z tela von")
  7. keď už nebudeš mať čo povedať, zhlboka sa nadýchni a vydýchni a precíť, čo ti tvoj blízky "hovorí" a prijmi to - neodvrávaj, nepresviedčaj, nehodnoť... prijmi, že ten druhý to môže mať jednoducho "inak"
  8. nakoniec už len poďakuj a nechaj spomienku na túto osobu v pokoji odísť

Keď vyslovíš všetko, čo cítiš, mal/ mala by si cítiť úľavu. Ak stále pociťuješ úzkosť a cítiš sa osamelá/ý, pokračuj ďalej:

  • všímaj si ďalej svoje pocity, ale zapoj aj svoje srdce a rozum, ktorý ti umožní porozumieť tomu, čo sa deje. A urob to, čo by urobil milujúci láskavý rodič. Objím v duchu sám/sama seba ako objímaš ty svoje dieťa a dovoľ si cítiť to, čo cítiš. Nezľahčuj to.. smútok a bolesť je skutočná. Potom s láskou v srdci prijmi ten pocit a zároveň sám/sama sebe vysvetli situáciu ako prirodzenú súčasť života.

    Nadviazať spojenie so sebou, precítiť zmysluplnosť života a prijať smrť ako prirodzenú súčasť kolobehu života na Zemi, ti môže pomôcť aj nasledovné:

    1. zájdi do lesa či na lúku a pozoruj prírodu okolo seba (všímaj si listy na stromoch a uvedom si ich zmenu a kolobeh, od púčika po jesenné farby, slnko striedajúce sa s oblakmi, noc a deň)
    2. úplne sa uvoľni a "vypni myslenie"... nadviaž spojenie so sebou a so svetom - dýchaj "cez srdce" (predstav si, že môžeš dýchať nielen nosom, ale aj srdcom... toto ti pomôže "cítiť svet" nielen ho vidieť očami). Precíť, že si súčasťou prírody aj ty a že aj v tvojom živote vládnu rovnaké princípy ako na tejto planéte
    3. pozoruj a precíť striedajúce sa javy v prírode ako rovnocenné (precíť, že slnko aj dážď, noc a deň, jar aj jeseň sú rovnako dôležité)
    4. uvedom si, že zmena je v prírode potrebná a prirodzená, dokonca v celom Vesmíre
    5. uvedom si, že aj strata blízkeho je tiež vlastne zmena. A teda, ak od teba niekto odišiel, má to svoj význam, pretože môže prísť niečo nové. Možno len urobil "miesto" pre niekoho ďalšieho, kto zohrá rovnako dôležitú úlohu v tvojom živote.
    6. poďakuj za zmeny vo svojom živote, nech sú akokoľvek bolestné. Uvedom si, že otvárajú priestor inému, aj keď v tomto momente nevieš ešte čomu
    7. dôveruj, že si súčasťou niečoho väčšieho ako si ty sám. Aj keď ti niekto, koho si miloval/a môže ešte nejaký čas chýbať... ver, že všetci sme na nejakej úrovni prepojení - ľudia, zvieratá i príroda, všetci sme jedno, sme spojení. A tak nemôžeš byť naozaj nikdy úplne sám/sama.

    Cítiť sa v spojení s okolitým svetom, vrátane svojich blízkych, ktorí už zomreli, je veľmi oslobodzujúce a krásne. Kým k tomu ale dospejeme, možno potrebujeme zažiť aj prapodivné príbehy. Keď zomierala moja mama, chcela som jej, podobne ako otcovi, pomôcť, aby nezomierala nešťastná. Robila som všetko možné, len aby netrpela. Ale jedného dňa, keď som sa zahľadela hlbšie do jej očí, uvidela som tam JEJ svet. Uvidela som JEJ ŽIVOT plný tvorivosti a obetavosti pre rodinu, ale aj ukrývanej bolesti, sklamaní, pocitu ukrivdenia a nedôvery v seba. Mala to jednoducho tak. A ešte pár hodín pred smrťou mi stihla vynadať, že idem neskoro. No... to bola ona😊 Ale, milovala ma a ja som milovala ju. Dala mi život, jedlo a obydlie kým som bola malá, ukázala mi jej život a poskytla oporu, keď som to potrebovala. A to je všetko. Naučila som sa od nej to, čo som sa mala naučiť a keď som jej bola schopná za to všetko poďakovať, uľavilo sa mi. Odvtedy si môžem pozerať jej fotky, spolu so spomienkami na otca, a pritom sa usmievať, pretože ich vlastne môžem milovať aj keď tu už so mnou nie sú.... vlastne sú... len som ich sama v sebe prijala takých, akí boli... ako moju súčasť.

    Prajem vám príjemný čas spomínania na vašich blízkych priatelia.

    Daniela