Rovnaká a predsa iná

Dnes je skvelý deň na pár riadkov. Obloha potemnela a zima sa tisne pod sukňu. A tak obliekam teplé ponožky, na stôl kladiem voňavý čaj a otváram počítač...

Prší, fúka a cítiť že prichádza zmena. Jeseň. A s ňou stíšenie a ponorenie do seba. Začne sa pomaly ukazovať úroda, čo sme zasiali a zožali tento rok. A tak si dovoľujem započúvať sa do hlasu mojej duše a priznať si ako sa veci majú, ako sa mám ja.

"Vyzeráš, že si potrebuješ oddýchnuť", vraví mi jedna priateľka a keď rovnakú vetu počujem aj od ďalších ľudí, dochádza mi, že majú pravdu. Že mám chuť zostať v posteli, vypnúť telefón a zamknúť dvere. Že potrebujem byť chvíľu sama a nerobiť nič, len sledovať letiace oblaky a žltnúce lístie. Len nech teraz odo mňa nikto nič nechce. Chcem len jediné. Vypnúť. 

Chcem vypnúť a na chvíľu neriešiť z čoho zaplatím budúci mesiac účty, čo mám variť zajtra na obed, či je dieťa šťastné, či majú moje kone dosť sena a vody a kde budem bývať v zime, či už budem do konca života sama a či som dosť dobrá, krásna a múdra. Hľadím do prázdna a pred očami sa mi odvíja film môjho života. Vidím krásne momenty, usmevy rodičov, krásny dom, partnerstvo, dieťa, dobrú prácu, plány a projekty, splnené sny a kone... ale aj hádky, slzy, ťažké choroby, obavy o blízkych, sklamania a bolesti, samotu, pohreby a rozchody. Neustála zmena. Stále dokola. Kedy to skončí? 

Kedy sa ten kolobeh zastaví a ja budem už natrvalo šťastná a zdravá? Kedy bude každý deň svietiť slnko a teplota bude akurát a ja budem mať dostatok všetkého, na čo si pomyslím? Kedy prestanem cítiť bolesť, strach a pochybnosti? Kedy budem stretávať len príjemných ľudí, s ktorými je radosť spolupracovať? A kedy ma bude niekto bez reptania nosiť na rukách, starať sa o mňa a robiť všetko, čo mi vidí na očiach? A kedy bude na svete mier, všetci budú zdraví a ľudia budú žiť v súlade s prírodou, kde všetky zvieratá a rastliny budú šťastné tiež? Kedy bude všetko "dobré" raz a navždy?

Ešte chvíľu hľadím na kvapky dažďa za oknom... a z hĺbky duše prichádza odpoveď. NIKDY moja milá! 

Nikdy tie premeny neskončia, pretože samotný život je ZMENA. Príroda na Zemi aj dianie vo Vesmíre. Je to "len" energia, ktorá pulzuje a mení sa a zároveň drží pohromade vďaka príťažlivosti. Tá príťažlivosť sa volá LÁSKA. A jediné, čo môžeš urobiť, je prijať tú príťažlivosť a zároveň zmenu do svojho života. 

Prijať, že existuje dúha a všetky farby dúhy sú súčasťou života, ktorý žiješ tu na Zemi. A že každá farba má svoj význam a krásu. Prijať, že dážď je potrebný rovnako ako slnko, že smrť prináša život a že slzy sú rovnako liečivé ako úsmev. Prijať, že dravec musí loviť inú zver, aby mohol žiť a že iný musí zomrieť, aby zostala na svete rovnováha. Áno, vravím si, dáva to zmysel... ale ako to transformovať do reálneho života? Ako sa mám zmieriť s tým, že "dobro" aj "zlo" má patriť do môjho života?

Nie je to až tak ťažké milá moja, ozýva sa opäť hlas mojej duše. 

Stačí, ak prijmeš podmienky života na tejto planéte, kde teraz žiješ a budeš sa učiť od tých, ktorí tu vedia žiť. Od tých, ktorí obývajú planétu Zem oveľa dlhšie ako ty, človek tejto doby. Ak otvoríš oči a srdce, uvidíš, že nie si pánom tvorstva, ale len jeho súčasťou. Že si súčasťou veľkej skupiny bytostí, ktoré dodržujú jasné pravidlá, tak veľmi potrebné pre udržanie rovnováhy a prežitie celku. 

A ak prijmeš, že nemôžeš stáť osamote, ale že si súčasťou niečoho väčšieho, uvedomíš si aké je to oslobodzujúce a krásne. Že sa môžeš spoľahnúť na princípy, ktoré ti majú pomáhať prežiť a mať sa lepšie. Stačí ich rozoznať pod nánosmi starých programov a zariadiť sa podľa nich. Žiť prítomným okamžikom a vnímať svoje najhlbšie pocity a vnemy. 

Dôverovať, že strach ťa má chrániť pred nebezpečenstvom, smútok prináša zblíženie, hnev ti umožňuje chrániť svoje územie a choroba ti má ukázať, že niečo nie je v poriadku. Že radosť ti ukazuje cestu a pocit bezpečia ti dáva istotu. Že "ego" ti má pomôcť hájiť svoje práva a dosiahnuť cieľ, ale že nikto nie je lepší alebo horší. Že neexistuje dobro a zlo, ale len rovnocenné biele a čierne, hore a dolu, žena a muž.... Až potom zmizne "boj", keď ho tak prestaneme vnímať. Bez boja nastáva harmónia, porozumenie dianiu a tvorenie si vlastnej reality, takej, aká nám vyhovuje a v ktorej sa nám dobre žije.

Vyrastala som v dobe, keď nás v školách učili, že život na Zemi je boj o prežitie, boj kto z koho, boj o to, kto bude víťaz a kto porazený, kto je dobrý a kto je zlý. Víťazili tí priebojní, krásni a zábavní a tí tichí, citliví a starostliví stáli v tieni tých prvých. Podľa princípu boja sa riadila aj väčšina postáv literárnych a filmových diel - buď si hrdina, slaboch alebo zloduch. Boj ešte pretrváva. A bojujeme aj doma, v kanceláriach, v obchodoch, na uliciach, v reklamách, v časopisoch, v televíznych správach či na detských ihriskách. Bojujeme sami so sebou, v túžbe byť lepší ako tí druhí, obhájiť sa a podobať sa na svojich hrdinov. A boj straaaašne vyčerpáva. Neustále zamestnáva našu myseľ, ktorá hľadá stratégiu, ako vyhrať. Pri boji musíme byť stále v strehu, pripravený zaútočiť alebo sa brániť. Neznamená to však, že boj je "zlý", to nie, občas je veľmi užitočný. Ale potrebujeme bojovať stále?

Keď sa na všetko to dianie na Zemi pozerám z nadhľadu a do hĺbky, vidím len jedno. Premeny tej istej energie. Nie boj, ale neustálu zmena, bez hodnotenia, čo je dobré alebo zlé. A v premenách žijem aj svoj každodenný život. Jeden deň prší a mne je smutno, inokedy svieti slnko a mňa hreje úsmev na tvári. Niekedy sa hnevám a inokedy tancujem šťastím. V pondelok sa cítim škaredá a v stredu krásna ako kráľovná. Raz chcem zmeniť svet a inokedy sa cítim ako šedá myška. Cítila som sa tak aj kedysi, ale dnes je niečo inak. 

Dnes vnímam, že pocit, ktorý práve prežívam, nie je ani dobrý, ani zlý. Len je a mi má pomôcť mať sa lepšie. Že keď sa necítim dobre, potrebujem robiť niečo inak, niečo zmeniť, pochopiť... A keď sa cítim dobre, uvedomujem si, čím to je, aby som to mohla zažívať znovu a znovu.

Nenechám sa už ale pocitom ovládnuť a znehybnieť ako kúzlom Medúzy, pretože nechcem skamenieť ako tí, ktorí sa jej pozreli do očí. Už viem, že každou sekundou svojho života sa rozhodujem, ako sa chcem cítiť a je len na mne, čo si vyberiem, čo urobím. A že môžem byť víla ale aj dračica, starostlivá aj rozhodná, zábavná aj tichá, bez toho, aby som bola zlá alebo dobrá. Pretože v hĺbke duše som to stále ja.

Niekedy sa cítim ako Avatar, ktorý sa musel chvíľu učiť "narábať" so svojim novým telom a spolupracovať s ostatnými obyvateľmi Pandory. Objavoval svoju silu aj zmysly a učil sa vnímať spojenie s inými. Učím sa aj ja a ide mi to čoraz lepšie. Všímam si jemné signály môjho tela a učím sa s ním dorozumieť. 

Pozorujem prírodu, zvieratá a prírodných ľudí, ktorí ešte nestratili spojenie so sebou i s univerzom a vidím, že aj oni podliehajú zmenám. Denne vidím svoje kone a objavujem, že aj oni majú "svoje dni" a že to, čo platilo včera, nemusí platiť dnes. Všímam si odpovede, ktoré prichádzajú na moje otázky v podobe reakcií na moje konanie a trpezlivo hľadám riešenie.

Dlho som bola nevšímavá voči signálom mojej duše a tela, nedbala som na správy, ktoré mi posielal Vesmír a nevidela som to, čo mi svojim konaním vraveli iní. Ani dnes veľa vecí nevidím, a občas padám únavou. Ako v tieto dni. Ale našťastie mám skvelých učiteľov. Dieťa, priateľov, kone... Vďaka nim vidím seba a viem presne, čo sa so mnou deje. Sú mojimi zrkadlami a pomáhajú mi rásť a mať sa lepšie. Až do času, keď ich nebudem potrebovať a opäť splyniem v jedno s ostatnými.

Daniela