Rýchla móda vs. sama sebou

Milujem pekné veci, oblečenie, priestory, doplnky, miesta, ľudí... A vždy som bola ochotná do toho investovať energiu, peniaze, čas, mozole na rukách i vlastné pohodlie. Článok zo stránky nila.cz ma dnes ráno prinútil zamyslieť sa nad svojim šatníkom a jeho premenou.

Keď som bola dieťa, chcela som byť módnou návrhárkou alebo chovateľkou koní. Móda ma fascinovala, pretože už ako bábätko ma uspával šijací stroj, s ktorým nám mama kúzlila odevy, tak odlišné od socialistických uniforiem. Keď spadla železná opona a ja som už mala dosť vlastných peňazí, takmer všetky som minula na unikátne kúsky, látky a topánky a doplnky do bytu. Potrebovala som byť "iná" a cítiť sa v tom pohodlne.

Vždy som chcela byť "pekná" a obdivovaná a oblečenie na tento účel slúžilo veľmi dobre. Po mame som zdedila dobrý vkus a zmysel pre šetrnosť a obchody čoraz viac ponúkali krajšie a krajšie a novšie a novšie modely za stálen nižie a nižie ceny. Keď peňazí bolo pomenej, našla som čo som potrebovala v second handoch. Najväčšie potešenie mi prinášali obdivné pohľady kolegýň, ktoré nechápali, že moja originálna sukňa ma stála v second hande len tri eurá. Túžba zapáčiť sa však zašla do takých rozmerov, že po výplate alebo po nevydarenom mítingu a iných nepríjemnostiach, som vždy odfrčala do nákupného centra či do second handu po nové kúsky ošatenia. Na chvíľu to zabralo a deň som bola spokojná. O pár dní však prišla kolegyňa v nových šatách a vo výkladoch vymenili tovar a na billboardoch svietili novinky so zľavou. A kolobeh začal znovu... Cítila som, že opäť potrebujem byť pekná a mať niečo nové a zapadnúť do diktátu rýchlej módy, byť "in". Rovnakú vec som si na seba nikdy nedávala dva dni po sebe. Závidela som mužovy jeho pár rovnakých tričiek...aké jednoduché.

A dnes? To isté tričko si oblečiem pár dní po sebe, celú jar som behala v tých istých rifliach a bunda mi stačí jedna. Topánky striedam dvojo - jedny ku koňom a jedny do mesta. Veeeeeľmi sa mi zjednodušil život, odkedy neriešim, čo si kto pomyslí a prestala som túžiť "byť pekná" a "in". Možno je to tým, že som zmenila prostredie a som tam, kde som viac "doma". Možno je to tým, že kone nesúdia. Je im to jedno. Vlastne - ja si myslím, že je im to jedno. Lenže ono mi je to jedno už aj pri ľuďoch. Obliekam si to, v čom sa dobre cítim a čo mi "sedí na kožu". Vyberám si oblečenie nie podľa reklamy a výkladných skríň a nie podľa ceny, ale podľa pocitu a vlastnej módy - tvorím si ju podľa seba. Keď ma niečo osloví a sedí mi to, beriem. Ideálne ak je to od lokálneho výrobcu, napríklad na festivaloch a trhoch, kde predávajú ľudia svoje vlastné výrobky.

To, čo mi už nesedí, darujem kamarátkam, alebo predám za pár eur na blšom trhu. Kým som vypratala skrine plné vecí (a to ich je tam ešte stále dosť!), veľa pytlov som "darovala" do kontajnerov na oblečenie s pocitom, že niekomu pomôžem. Často boli kontajnery na oblečenie mojou spásou - veď čo s tým množstvom nepotrebných vecí? Dnes už viem, že toto nie je dokonalé riešenie. Prečo? Dočítate sa na stránke NILA Blog.

Ja len dodávam - marketing je mocný nástroj a nehanbí sa použiť vaše tajné sny a túžby, aby vás motivoval kúpiť. Viem ako hlboko dokážu "udrieť" marketingoví a reklamní špecialisti. Bol to môj chleba... Nástroje, ktoré sme používali vedia odhaliť vaše slabé miesta a využiť ich pre seba. Väčšinou pre niekoho, kto sedí v teplom kresle niekde za oceánom a má dosť kapitálu aj pre ďalšie svoje generácie. Len chce mať ešte viac... Tých pár potrieb, ktoré sa snaží šikovný marketing uspokojiť má veľa do činenia s pocitom vlastnej hodnoty, s pocitom bezpečia , radosťou/zábavou a strachom a s túžbou o niekoho sa starať (pomáhať). Problém je v tom, že často rozumejú ľuďom lepšie, ako oni sami. Ak každy sám pochopíme svoje vlastné (hlboko ukryté) motívy, môžeme sa slobodne rozhodovať a ani diktát módy nebude už taký silný. Stačí poznať sám seba - byť SÁM SEBOU a SPOMALIŤ:-)

Daniela