Silné ženy a nežní muži

Aj vy máte pocit, že je dnešný svet občas tak trochu naruby? Že ženy "bojujú" za správne veci... a muži "plačú nad rozliatym mliekom"? Ako to máme naozaj? Ženy už síce nosia aj pestrofarebné sukne a obklopujú sa krásou, vo svojich srdciach však ešte stále veľa z nich vlastnú podoby ženy len hľadá. A hoci sa muži s láskou starajú o svoje partnerky či deti a pekne sa obliekajú i varia, stále len objavujú, čo skutočný muž dnes naozaj znamená. Aké máme možnosti?

Je síce nad slnko jasnejšie, že rozdiely medzi oboma pohlaviami existujú, no hodnú chvíľu ešte asi potrvá, kým obe časti jedného človeka nájdu svoj stred a spoja to, čo sa spojiť má. Vnútri - aj vonku. Kým bude samozrejmé, že "ona je múza a on je myseľ, až po ich spojení, dáva to zmysel" (z textu piesne Svadobná pieseň, Kolo Roka). Prečo sa deje to, že sa to ešte nedeje? Prečo namiesto súladu (so sebou aj s inými) mnohí z nás ešte stále bojujú či nariekajú? 

Dovoľte mi pár postrehov z praxe (nielen) od koní.

Aké sú dnešné mamy?

V mnohom veľmi podobné mamám v roku 1999! 

Keď som si prednedávnom prečítala svoj článok, uverejnený v časopise Slovenka (jan 1999), zistila som, že až tak veľa sa toho nezmenilo. Pracovala som vtedy na jednom z mojich prvých kvalitatívnych prieskumov. Cieľovou skupinou boli bratislavské mamy a témou ich bežné radosti a starosti. Rozhovory s mamičkami končili úvahami o tom, "aká má byť dobrá matka" a toto z toho vyšlo: 

• "Aj keď sú dnešné mamičky v mnohých ohľadoch odlišné od vnímania tradičných matiek, majú jedno spoločné - vedomie toho, akými by chceli byť. Byť "dobrou mamou" pre ne znamená predovšetkým dokázať si vybudovať dôveru. Dieťa v prvom rade musí cítiť, že je žiadané a obklopené láskou za každých okolností. Zo strany matky to vyžaduje obrovskú trpezlivosť a záujem vypočuť si všetky problémy a zároveň na ne aj odpovedať, to znamená aktívne sa s deťmi rozprávať a stavať sa objektívne a spravodlivo k roztržkám medzi súrodencami. Nemalú úlohu hrá aj schopnosť vedieť si priznať chybu a dať najavo, že aj dieťa sa považuje za platného člena rodiny, ktorý sa časom stane dospelým. Netreba preto podľa nich zabúdať, že aj rodič bol niekedy dieťaťom a pozerať sa občas na problémy aj detskými očami."

Tak čo myslíte, ako to zvládajú mamy dnes? 

A vy?:-) Funguje to?

Aké sú ženy dnes?

Ktorá žena by netúžila byť "dobrou" mamou, krásnou milenkou, úspešnou ženou, šikovnou gazdinou či skvelou partnerkou?

Realita je ale často taká, že žena skĺzne do stavu, keď robí všetko možné, len aby takou bola. Výsledkom však býva aj pravý opak. Svojimi prejavmi často lezie na nervy sebe alebo svojmu okoliu. Niekedy sa z nej stáva "citlivka", ktorá pri najmenšom tlaku a nedorozumení roní potoky sĺz a niekedy z nej vybuchuje "harpia", ktorá keď nevie ako ďalej, útočí a škrieka doširoka doďaleka. Minimálne sama na seba:-) Alebo sa aj snaží a aj vyzerá ako "dobrá" navonok, lenže jej telo kričí do sveta pravý opak a až tak dobre sa veru už nemá.

Stretávam mamičky, ktoré 100x dokola a pokojne opakujú svojmu dieťaťu to isté a dieťa si aj tak robí po svojom. Snažia sa byť láskavé, chápavé a hlavne "starostlivé" a dnes ešte aj ekologické a spravodlivé... také, aké majú mamy predsa byť. Ale v kútiku duše by už chceli z plného hrdla zakričať "a dooooosť!!!" No neurobia to. Lebo "to sa nemá". A výsledok? Po čase takejto mame prasknú nervy a schytá to ten, kto je najbližšie... najčastejšie partner či dieťa a to v úplne nevhodnej chvíli. A mama si to potom vyčíta, alebo pre istotu vinu hodí na toho druhého. Alebo to ututle v sebe... a "vydrží", kým to telo ešte udrží. A nerovnováha je na svete.

Ale stretávam aj ženy, ktoré sa snažia byť "ženami" na 100% a teda si dovoľujú byť "emocionálne" v každej chvíli, akokoľvek, aj úplne bez kontroly a vedomia, o čo v danej chvíli vlastne ide.  Zamotané do vlastných pocitov tak často omotajú spleťou nedorozumení aj svojich blízkych, hoc nechtiac. Výsledok? Prekvapený muž, kolegovia aj deti naokolo a pocit nepochopenia vo vlastnom vnútri.

Oba extrémy majú jedno spoločné. Žena sa snaží "byť silná" a všetko zvládnuť "na jednotku": mať šťastné a zdravé deti, upratanú domácnosť, spokojných rodičov, milujúceho partnera, čistú planétu, zachránené zvieratá, byť "pravá žena", úspešná v práci a krásna v spoločnosti, byť jednoducho skvelá a "dobrá matka". Nároky, ktoré na seba kladie sú často nad jej sily, ale aj tak nevie opustiť víziu "byť dobrá". Spoločenské normy, rodinné pravidlá a osobné programy sú prisilné, aby si dovolila len tak obyčajne "byť sebou". 

A ako to majú muži? 

Veľmi podobne. Tiež sa snažia byť "dobrí". Akurát, že pod vplyvom doby, ktorá dovoľuje mužom byť aj citlivými, sa z nich veľakrát stávajú "bábovky", ktoré nie sú schopné zastať sa sami seba. Doma, v práci či voči vlastným rodičom i deťom. Uvedomme si, že niekoľko tisícročí bol muž vychovávaný na boj. Musel byť "silný", schopný zabiť nepriateľa a ochrániť rodinu. Nemal čas a snáď ani možnosť niečo cítiť. 

Dnes muž cítiť môže... ale často ešte nevie ako na to a čo s tým. 

A tak vídame mužov, ktorí vyzerajú a aj sa správajú skôr ako ženy a stretávame aj bradatých mužov, ktorým svaly trčia von z trička, ale pritom v sebe ukrývajú viac nehy ako ich partnerky. Pred kamošmi si však na jemnosť netrúfnu a svoju nehu či malého psíka schovajú radšej na zadné sedadlo. Nájdu sa aj manažéri, ktorým záleží viac na spokojnosti svojich ľudí, ako na výsledku ich práce a tak radšej urobia všetko za nich, alebo ešte viac. Títo starostliví, krehkí a nežní muži držia svoje predstavy a pocity na uzde tak dlho, až kým to nevydržia a neobrátia všetko to, čo cítia, voči sebe, napríklad aj v podobe choroby či vyhorenia, alebo von, na druhých, v podobe zúrivého býka ničiaceho všetko okolo seba.

Keď sa tieto extrémy potom stretnú, dôsledky bývajú ničivé, ponižujúce aj sebazničujúce.

Príkladov nájdete okolo seba na mraky. Ak to však tí dvaja pochopia skôr, ako bude neskoro, majú šancu s tým niečo urobiť.

Čo sa s tým dá urobiť?

Nuž hlavne sa prestať snažiť byť "nejaká/nejaký" a viacej počúvať, čo sa deje "pod povrchom"... vo vlastnom srdci... tam v hĺbke dychu, kam ego nedosiahne. Dovoliť si byť "slabá" či "slabý" alebo "silná" a "silný" a priznať si, ako sa naozaj cítim a čo chcem v konkrétnej chvíli. Z hĺbky duše.

Napríklad namiesto vyčítania partnerovi, že prišiel neskoro domov, mu môžem odokryť seba a povedať, že mi bolo doma smutno a cítim sa sama/sám alebo že už nevládzem. Alebo môžem vyjadriť dôraznejšie, že ma daná situácia zraňuje / tlačí a je potrebné ju vyriešiť. Môžem prejaviť záujem o druhého a pritom trvať na dodržiavaní pravidiel, ak sú opodstatnené a v prospech celku. Môžem robiť "nič" a môžem robiť "veľa" pre iných.

Kľúčom je AUTENTICKOSŤ - úprimnosť a vyjadrenie vlastných pocitov, cez svoje srdce... nie kritika toho druhého a iných. Podstatná je pritom schopnosť zostať "tu a teraz", nie riešiť problém z minulého týždňa, keď už dorastie na obludu. Pozornosť je potrebné venovať hlavne tomu, čo sa stalo TERAZ... nie vtedy... ani to, čo sa môže stať potom. Až po vyriešení "teraz" vieme doriešiť "vtedy" a "potom", nie naopak.

Pocit je totiž moment, ktorý existuje v danej chvíli. Je kľúčom k tomu, o čo nám naozaj ide. Neskôr sa k pocitu pridáva nechcený filter - skúsenosť, programy, rozum a ego, ktoré pravdivý pocit zmätie svojou vlastnou interpretáciou. A to môže byť naozaj toxické. Toxické natoľko, že zaplaví váš život hmlou nedorozumení, explóziou hádok a otravou sebaobviňovania.

A pritom stačí tak málo. Stačí vedieť, kto naozaj sme vo svojej hĺbke a cítiť, čo je v danej chvíli pre nás naozaj dôležité. 

Ako zistíte, o čo vám v danej chvíli ide? 

Dýchajte.. zhlboka dýchajte... pokojne a citlivo.. vnímajte jemné signály celého svojho tela... nie len hlavy. Telo je naozaj múdre!!! A hľadajte odkaz tých pocitov a vnemov. Keď ich nájdete, napätie v tele povolí a duši sa uľaví. To je moment, keď viete, o čo vám v skutočnosti ide... ktorým smerom sa vydať a čo potrebujete prejaviť.

A hlavne... 

Učme sa od prírody.

V ríši zvierat, nám podobných tvorov, má všetko svoj význam a pravidlá, overené vekmi. 

Aj v komunikácii. Dôležité veci sa "zdeľujú" okamžite a pravdivo, tak ako to práve je. 

Debata sa neprifarbuje minulými spomienkami a nikomu nejde o to, aby druhého ponížil či využil. Hoci aj zvieratá využívajú rôzne spôsoby komunikácie, podfarbené skúsenosťou, ich správanie podlieha určitým zákonitostiam. Napríklad ak jeden chce ísť s druhým na prechádzku, alebo naopak nechce, aby mu niekto "vbehol do priestoru", povie mu to hneď a spôsobom, ktorému ten druhý rozumie. Ak nerozumie, alebo nechce rozumieť, tak až potom "pritvrdí", resp. len zvýši intenzitu. Ak situáciu vyrieši, vráti sa do pôvodného stavu harmónie. Bodka.

Komunikácia prebieha postupne, jednoznačne, v danú chvíľu a vždy v súlade s celkom, s vlastným druhom či svorkou. Tak to zariadila samotná Príroda.

A ako to majú zvieratá s rodinami a partnerstvom?  

Niektorí samci sa v prírode starajú o mláďatá celý čas a samičky lovia, inde sa starajú obaja a niektoré samičky vidia svojho samca len v deň splodenia. Niektoré páry a rodiny žijú spolu celý život a iní sú samotári.

Niektoré zvieratá lovia a iné sú lovené. Vždy však tak, aby rovnováha a harmónia celku zostala zachovaná. Niektoré jedince spolupracujú a iné žijú "na vlastnú päsť".

Čo z toho je správne? 

Nič z toho veru nie je lepšie ako iné. Krásne sa to dopĺňa!

A čo ak sme my, ľudia, "mix" všetkých zvierat, ich spôsobov života a schopností?

Každopádne systém, ktorý v prírode funguje, funguje perfektne už niekoľko miliónov rokov a tvorí diverzitu a krásu, ktorú tu na Zemi tak obdivujeme. Takže si vravím, buďme "ako zvieratá" a bude sa nám, ľuďom, tu na Zemi, spolu ľahšie žiť. Hľadajme svoju prirodzenosť, nech je už akákoľvek. A nechajme boj o moc minulosti. 

Myšlienky "konkurenčného boja" a "dominancie" ako hlavných síl evolúcie, sú už dávno prekonané... aj keď sa to ešte nedostalo do školských učebníc.

Vo vzťahoch medzi jedincami aj v celej prírode totiž nejde o moc, kde "vyhráva silnejší". Na Zemi ide o partnerstvo a spoluprácu - na všetkých úrovniach. Tá však môže fungovať len vtedy, ak každý jedinec spozná, kým naozaj je, naučí sa komunikovať v prospech celku a prijme jedinečnosť seba, aj tých ostatných.

Ako si s tým všetkým poradiť?

1. Nebojme sa hľadieť dovnútra a hľadať svoj vlastný stred, miesto, kde vieme kým sme a čo naozaj chceme. Načúvajme svojmu srdcu, pocitom a deľme sa o ne. Len tak môžu tí druhí vedieť, ako to naozaj máme a môžu sa podľa toho zariadiť.
2. Nesnažme sa byť "dobrými... silnými... správnymi... lepšími", ale buďme sami sebou. Nik nie je lepší ani horší ako my... sme len "iní".  
3. Naučme sa pracovať so svojimi pocitmi a komunikovať ich postupne, od chvíle keď prepuknú, teda hneď, keď ich zacítime, nie až keď ich je priveľa. Nečakajme, kým to z nás pretečie a vybuchne ako sopka, ktorá zaleje okolie seba-zničujúcou lávou. Kým vypustíme "paru"... dýchajme... dýchajme pomahly a hlboko... aby sme sa dostali pod filter, až k pôvodnému pocitu.
4. Nebojme sa robiť chyby, lebo aj vďaka nim sa učíme. Naučme učiť sa aj svoje deti. Nebojme sa pravdy a rán, nech sú akokoľvek bolestivé... časom z nich vyrastie nová koruna.

Vyzerá to jednoducho nie? 

Občas to trvá, kým to všetko "dosadne", ale raz to dosadne určite. Stačí vytrvať a držať smer.

Tak nech sa nám všetkým darí:-)

Daniela

Ak by ste radi vedeli, ako si príroda v nás pýta našu pozornosť a snaží sa nás dostať do rovnováhy a harmónie... inšpirujte sa ďalšími článkami 

• Prečo ženy milujú kone? 
• Silnejší vyhráva 
• Ako byť trpezlivá mama
• Čo pomáha na PMS?

Alebo vyskúšajte rozvoj s koňmi. Kone totiž o pocitoch a komunikácii vedia skutočne veľa:-)