Silnejší vyhráva?

Neexistuje jednotný návod na život. Niekto je veľký a niekto malý, niekto je dobrý v tom a niekto zase v inom, niekto rád rozpráva a iný zase dobre píše, niekto potrebuje pohybu veľa a niekto zase potrebuje aktivít menej. V tom spočíva rovnováha. Navzájom sa dopĺňať a robiť to, v čom sme "dobrí". Problém nastáva, ak robíme presný opak toho, čo máme robiť, alebo ak máme niečoho priveľa či primálo. Napríklad ak máme jedla či aktivít priveľa, časom sa môže "pretlak" prejaviť duševným nepokojom a následne aj fyzickou bolesťou. Podobne je to ale aj v prípade, že robíme "pramálo"... teda málo pre seba, svoje telo či dušu alebo aj pre celok. Ako to má teda byť "správne"? Dovolím si opäť trochu filozofie na letný večer.

Príroda pozná rovnováhu a práve preto sú v nej tí, čo lovia, aj tí, čo sú lovení... tí, ktorí sú aktívni v noci a tí, ktorí noci prespia.. tí, ktorí sa živia čerstvým aj tí, ktorí potrebujú zvyšky. Čím viac pozorujem prírodu, tým viac som presvedčená, že tak, ako sú rôzne prejavy života v podobe rôznorodých zvierat, tak sú prirodzene rôznorodí aj ľudia a dokonca aj jednotlivci z ríše zvierat. Kedysi som čítala o rôznych letorách / povahách človeka, od sangvinika po cholerika... od mudrca po toho "jednoduchého". Ale až teraz mi docvaklo, koľko pravdy v tom je a ako nádherne sa to spolu dopĺňa. Problém je len v tom, že tlak spoločnosti / kultúry, núti ľudí myslieť si, že niečo je lepšie a niečo horšie. Že lepší je ten, kto lepšie spieva, má väčšie svaly či lepšie známky a silnejšie auto. Alebo že je lepší ten, kto sa obetuje za iných, pomáha druhým a vždy ustúpi. Ale predstavte si, že by existovali len vlci čo stále bojujú a srnky, ktoré sa vždy obetujú za svoje mláďatá... alebo že by lev nelovil... a orol by žral trávu... že by sa všetky jedince v stáde správali úplne rovnako a nikto by necítil strach či smútok a ani by nik nehájil svoje teritórium. Ako by vyzeral Život na Zemi bez diverzity, inštinktov a spolupráce? Podľa mňa by taký Život ani neexistoval. Možno by existovalo niečo iné... ale táto modrá planéta rozhodne nie.

Vráťme sa k podstate rovnováhy a k tomu, čo sa od Života na Zemi vieme ešte naučiť. Mám silný pocit, že sa nemáme učiť ako má žiť "lev spolu s ovcou", ale ako sa navzájom dopĺňať v súlade s celkom. Neznamená to, že vždy "silnejší vyhráva a môže všetko", ale to, že "ten, ktorý má viac sily, udržuje rovnováhu a neberie si viac, ako naozaj potrebuje".... má "zodpovednosť" (aj keď neuvedomovanú). Žiaden vlk by totiž v prírode nezabil viac, ako dokáže zožrať v danej chvíli on a jeho svorka. To, čo by mu zostalo, by mu totiž zhnilo, respektíve by mu zožrali iní. A to je zbytočné mrhanie energiou a zahrávanie sa s drahocennými zdrojmi. Stačí si pustiť pár dokumentárnych filmov o prírode a zamyslieť sa nad súvislosťami. Pozorovať a pretaviť to do života ľudí. Ak budete sledovať pozorne, určite vám neunikne harmónia a dokonalosť aktivít i vzťahov, ktoré to celé udržujú pohromade. Teda okrem činnosti ľudského druhu. My sme tu akosi omylom... alebo navyše. To, čo vyprodukujeme, sa nedá vrátiť do prírody len tak ľahko naspäť bez toho, aby to tu nezavadzalo všetkým ostatným. Nikto tie naše "zbytočnosti" nechce a nevie spracovať. Spôsob, akým tvoríme svorky / rodiny a spoločenstvá nenaznačuje, že ide o "trvalo udržateľný spôsob života". Zabíjame, nenávidíme sa, súťažíme a škodíme si navzájom... v zmysle "vyhrám ja alebo ten druhý". Ach... je toho veľa čo tu nesedí a pri detailnejšom pohľade je dosť depresívne vidieť, že sme vlastne "vírusom" na vlastnej planéte.

Ale ja som naivka a večný snílek.... a tak stále verím, že máme nádej. Tak, ako je možné zastaviť rakovinu v poslednom štádiu, verím, že aj my, ľudia... ak pochopíme, že sme JEDEN ORGANIZMUS, tak môžeme prežiť. Potrebujeme však OBNOVIŤ SPOJENIE S CELKOM... a cítiť, že sme v tom SPOLU. Že Život na planéte ZEM nie je BOJ o prežitie (ako nás to omylom učili v školách), ale prežitie je možné len v SPOLUPRÁCI s ostatnými. Že "kráľ" nie je dôležitejší ako tí ostatní a že aj ten lev potrebuje mravca. Ak sme totiž stratili SPOJENIE s matkou PRÍRODOU, s našim ZDROJOM... nedokážeme dodržiavať jej dokonalé Zákony a vytvárame si vlastné. A nazdávame sa, že sú lepšie ako tie prírodné a že čaro je v tom, kto "zvíťazí". Tak trochu je to podobné deťom počas puberty, kedy si chcú dokázať, že to zvládnu aj samé a lepšie. Zvládnu. Ale až keď pochopia to, čo už vedia ich rodičia. Že udržať rodinu sa nedá vtedy, ak jeden "zavelí" a druhý len "počúva"... ak je jeden "hrdina" a ostatní "tí ostatní". Čaro spočíva v tom, že sa navzájom členovia počúvajú a dopĺňajú. Zvieratá pozorované v ich prirodzenom prostredí nikdy nepoužívajú svoju silu na to, aby "ovládli" druhého člena svojho druhu, ale na to, aby udržali celok a pomáhali mu. Vedia byť láskavé, ale aj rázne, keď je to zrovna potrebné. Vedia si ochrániť svoj osobný priestor, ale vedia si aj pomôcť navzájom. Vedia bojovať, ale vedia kedy potrebujú aj oddychovať. Vedia, kedy ustúpiť a kedy je potrebné vytrvať. VEDIA... lebo CÍTIA. Cítia SPOJENIE S CELKOM a ten im dáva návod.... dokonalý návod... ako žiť na Zemi.

Keď som ešte chodila do školy, veľmi ma bavila biológia / prírodopis. Fascinovali ma všetky prírodné deje a zázraky. Ale prestalo ma to baviť v momente, keď sa učivo zvrtlo na nudné popisovanie častí rastlín a zvierat a názvoslovie okolo nich. Dodnes neviem pomenovať jednotlivé časti rastliny... ale stále ma zaujíma, ako to všetko vlastne funguje. Ako "tyčinka" súvisí s "piestikom" a prečo ich to k sebe vôbec ťahá a ako to súvisí so včelami, vtákmi a vodou. To mi ale vtedy nik nevysvetlil. Príde mi to ako keby sme sa učili o tom, čo je ozubené koleso, ale príbeh o tom, ako to môžeme reálne použiť, by už nik nedopovedal.

Prečo to celé spomínam? Lebo mám pocit, že aj keby sme recyklovali všetko to, čo máme pod nosom, prestali vyrábať zbytočnosti a zastavili celú klimatickú katastrofu... tak doteraz nevieme, ako to tu, na tejto planéte, máme celé zorganizovať a SPOLU ŽIŤ... ľudia, zvieratá, rastliny aj kamene... dohromady a v harmónii... všetci spolu... tak ako sme tu... bez nutnosti vyhubiť pol planéty! Možno existuje pár tipov a možno už aj zopár jedincov na to prišlo... čo sa s tým dá robiť v globálnom rozmere. Ale vedia to tí, čo majú moc rozhodovať? Vedia to bežní ľudia, ktorí volia tých, čo riadia ostatných? Priznám sa, že keď pozorujem zvieratá... príde mi, že aj obyčajná mucha má viac schopnosti prežiť a žiť v súlade s celkom, ako bežný spoluobčan.

Pár ľudí, ktorí sa zamýšľajú nad budúcnosťou nášho SPOLU ŽITIA na tejto planéte poznám, a ďakujem im! Nie je to jednoduchá téma. Občas máte pocit, že ľudstvo bude lepšie poriadne zredukovať, aby prežila planéta. Ale ja verím, že nájdeme spôsob, aby sme tu mohli existovať pospolu. A verím, že ľudí, ktorí premýšľajú v súvislostiach bude čoraz viac... pretože je potrebné, aby sa viac ľudí mohlo učiť ako spolu nažívať v harmónii a v súlade s celkom... ako sa vedieť "pekne dohodnúť" a zároveň sa nenechať prevalcovať. Aby sa viac ľudí učilo nie súťažiť o prvé miesto... o to, kto je "lepší", ale rozvíjať svoje skutočné schopnosti. Aby sme sa učili nielen o prírode, ale OD PRÍRODY. Pretože tá má rozhodne viac rozumu, spoľahlivé pravidlá a láskavejšie srdce ako celý náš ľudský druh dohromady. Príroda totiž funguje na princípe "príťažlivosti", sile, ktorá nevládne iným, ale ktorá to celé udržuje pohromade. A tou silou je LÁSKA.... láska k CELKU.

Daniela