Smútok

bolí ma srdce... najradšej by som sa schúlila do klbka, aby ma nik nenašiel...... cítim nespravodlivosť... cítim sa sama a veľmi slabá... tiché slzy mi tečú po tvári... nič ma nebaví... mám pocit akoby celý môj život skončil... cítim beznádej... bojím sa byť sama... mám pocit, že mi chýba kus zo mňa, že nie som úplná... neviem si predstaviť ako žiť ďalej...

Prvýkrát som naplno prežívala pocity smútku, keď zomrel môj otec. Mala som 24 rokov a pocit, že sa prepadnem do seba... že môj život skončil. Len som sedela a plakala a plakala. Nemalo to konca. Otca som nesmierne milovala a chalupu, ktorú sme museli potom predať, tiež. Srdce mi zvierala bolesť a žalúdok odmietal čokolvek stráviť. Takmer som umrela spolu s ním. Keď som však pochopila, o čo pri odlúčení s blízkym ide, smrť matky aj rozchod s partnerom som už strávila oveľa pokojnejšie. Pomohlo mi to, že som sa zbavila "dlhov" voči nim (dlhmi sú naše nevypovedané pocity) a zároveň vedomie toho, že nezostávam sama, aj keď tie najdôležitejšie osoby už pri mne nie sú. Uvedomila som si, že všetko... naozaj všetko môžeme "stratiť". Môžeme prísť o rodičov, o deti, o priateľov či o majetky, ale jediné, čo s nami zostáva, sme my sami. A cez spojenie so sebou, nachádzame aj spojenie s Vesmírom, kde je vlastne všetko ostatné. Takže nikdy nie sme sami.

Prečo je potom také ťažké odolávať smútku, ktorý nás pohltí ako obluda?

Prečo zažívame tie nesmierne stresy z odlúčenia a strát? Pozrela som sa do seba, aj do múdrych knižiek a našla som zaujímavé skutočnosti o našich pocitoch.

Keď sa narodí na Zemi mláďa, je závislé na rodičoch. Mláďa cicavca sa nedokáže samé najesť, napojiť ani chrániť pred dravcami či nepriazňou počasia. Aj dieťa je vlastne mláďa a riadi sa podobnými princípmi, ako iné cicavce na Zemi. Časť ľudského mozgu máme totiž veľmi podobnú. Aby príroda zabezpečila našu bezpečnosť, obdarila nás ochranným mechanizmom, nazývaným STRES Z ODLÚČENIA a STRACH. Cítia ho všetky cicavce, ktoré sú závislé na svojich druhoch, akonáhle zostanú sami. Byť v blízkosti svojich druhov je pre ich život často to najpodstatnejšie. Rodičia alebo skupina dáva totiž jedincovi väčšiu šancu na prežitie - zabezpečujú väčšiu ochranu pred dravcami (viac očí a uší viac vidí a počuje), viac možností na získanie potravy aj získanie zručností potrebných na prežitie. Takže ak jedinec zostane sám, cíti nepokoj a dáva to najavo - hlasom či inými telesnými prejavmi. Zároveň dala príroda jedincom do vienka schopnosť nadväzovať citové spoločenské väzby, ktoré vyvolávajú príjemné pocity, o ktoré každý jedinec usiluje. Preto ak prídeme o spojenie s niekym blízkym, chýba nám a v duši zavládne prázdno.

V prvých rokoch života je strach a stres z odlúčenia nevyhnutný na prežitie a nedá sa teda nijako vedome spracovať. Dá sa iba "zjemniť" tým, že sa jedinec skúsenosťou naučí, že tí, koho potrebuje mať pri sebe, sú mu nablízku. Ak dieťa / mláďa zistí, že nie je na život samé, získa aj dôveru v svet a svoj život. Skúsenosťou sa mu v mozgu vytvorí spojenie, potrebné pre pocit bezpečia a neskôr v živote sa bude mať o čo oprieť.

Je dokázané, že deti / mláďatá, ktoré boli v útlom veku ponechané samé na seba a nedovolali sa pomoci, pociťovali po zvyšok života nedôveru alebo sa stali chladnými - v zmysle "radšej necítiť vôbec, ako cítiť bolesť".

Ak je spojenie v mozgu nedostatočne vytvorené, môžeme pociťovať takú nepopísateľnú bolesť a úzkosť z odlúčenia či straty nejakej osoby alebo predmetu, že táto bolesť "vyradí" vyšší mozog z činnosti a vtedy nemáme nad sebou žiadnu kontrolu a reagujeme čisto inštinktívne. A vo vzťahu k našim deťom potom reaguje náš emočný mozog na emočný mozog nášho dieťaťa (resp. naše "vnútorné dieťa" reaguje na naše skutočné dieťaťa). Ak by bolo spojenie funkčné, dokázali by sme chápať a precítiť, že skutočné ohrozenie nášho života nehrozí a zo stratou (našou či nášho dieťaťa) by sme sa vyrovnali oveľa jednoduchšie.

Obnoviť, resp. vybudovať dôveru v svet je síce v neskoršom veku možné, ale nie je to úplne jednoduché a zvyčajne to trvá dlhší čas. Potrebná je nová emočná skúsenosť, ktorá osobu presvedčí "na vlastnej koži", že svet je bezpečné miesto pre život. Vlastne je potrebné mozog a celý organizmus akoby "preprogramovať" a nastoliť v ňom harmóniu. V tomto môže byť veľmi nápomocná meditácia, rituál či iný spirituálny zážitok, zasahujúci hlboko do podvedomia nášho tela, ktorý ide cez srdce a "za hranicu mysle".

Ako sa nedostatočne rozvinuté spojenia v mozgu prejavuje v reálnom živote?

Väčšina dnešných dospelých vyrastala v dobách, kedy bolo moderné nechávať dieťa "vyplakať", t.j. ponechať ho plakať dovtedy, kým prestalo samé. Cieľom bolo naučiť dieťa samostatnosti a príliš ho nezvykať na prítomnosť matky. Tá sa totiž mala čím skôr vrátiť do pracovného procesu, aby prispela k budovaniu socialistickej vlasti. V tých dobách neboli moderné ani láskavé objatia a prejavy náklonnosti, nieto ešte tak spanie v spoločných posteliach. Pre malého človiečika, ktorý sa narodil do cudzieho prostredia, však mohol mať takýto prístup negatívny dopad na rozvoj jeho mozgu a budovanie dôvery v iných ľudí aj v seba. Nedostatok pocitu bezpečia v útlom veku tak neskôr vyústil do pocitu opustenia a samoty, ktorí dnešní dospelí tak často zažívajú. Jednoducho nemali príležitosť zažiť blahodárne účinky bezpodmienečnej lásky v útlom detstve a nenaučili sa ako svoje pocity správne využívať.

Keď vedci popísali tieto vzťahy, mnohí rodičia (ktorí nedostatok bezpečia pocítili v detstve) si povedali, že toto rozhodne svojim deťom robiť nebudú. A začali svoje deti ofukovať z každej strany, len aby mali všetko, po čom zatúžia. A tak vlastne prešli z extrému do extrému. Stali sa z nich hyperprotektívni rodičia, ktorí vyzdvihli svoje deti na piedestál a na svoje potreby takmer zabudli a svoju energiu si na dlhé obdobie dopredu vyčerpali. Neskôr potom rodičia namiesto prívetivej pozornosti začali svoje deti od seba odháňať alebo si napokon všimli, že deti ovládajú ich ako takí malí "tyrani". Opäť bola porušená prirodzená harmónia, ktorá organizmu pomáha fungovať tak, ako má.

Nedostatok rovnováhy a neprítomnosť referenčnej osoby, o ktorú sa môže malý človiečik oprieť, môže viesť až k tomu, že vzťah k nejakej osobe, nahradí dieťa vzťahom k veciam. A potom je možné u nich pozorovať závislosť na hračkách či iných predmetoch. Tieto predmety predstavujú pre dieťa (aj mláďa iného cicavca) istotu a dodávajú mu pocit bezpečia niečoho známeho, o čo sa môže oprieť, keď sa cíti osamelé. Ak im je predmet odobratý, alebo ho stratia, pociťujú rovnakú úzkosť a stres z odlúčenia, akoby stratili niekoho blízkeho.

Veľakrát je smútok sprevádzaný obavou z toho, čo bude ďalej. Ako budete ďalej žiť.. napríklad bez partnera, ktorý od vás odišiel... bez otca, ktorý zomrel... bez práce, z ktorej vás vyhodili... bez psíka, ktorý vám ušiel. Pocit smútku môže vyvolať aj nesplnenie vašich očakávaní, keď ste vlastne sklamaní, že niečo nevyšlo tak, akoby ste chceli. Pocitu sklamania ale často predchádza pocit hnevu, že niečo nejde podľa našich plánov. O hneve ale v ďalšom článku.

V dnešnej spoločnosti sa SMÚTOK vlastne ani veľmi "nenosí". Kedysi to bolo inak. Čas na smútok si ľudia dopriali a nemuseli s ním potom bojovať. Existovali dokonca profesionálne "plačky", ktoré pozývali na pohreby, aby emócie pozostalých pomáhali vyplaviť. Čierne oblečenie nosené po istý čas malo tiež svoj význam. Moderná spoločnosť ale pred smútkom radšej zatvára oči a tlačí jedinca, aby bol "pozitívny"... t.j. stále veselý a optimistický. Aj v časopisoch a reklamách to "lepšie vyzerá", ak sú ľudia usmiaty. Určite ste sa niekedy stretli aj s tým, že vám niekto povedal "aaaaale nebuď smutný, to za to nestojí!". Ale neprecítený pocit funguje rovnako, ako už spomínaný stlačený vzduch... raz vybuchne. V prípade smútku sa tento pocit dostáva von cez pľúca, kde je jeho sídlo (podľa tradičnej čínskej medicíny). A oslabené pľúca sú zárodkom pre choroby horných aj dolných dýchacích ciest. Takže ak vy, alebo vaše dieťa často kašle alebo soplí, skúste sa s ním najskôr porozprávať o jeho pocitoch a tom, či za niečim nesmúti. A môžete si spolu pozrieť aj skvelý animák "V hlave", kde práve postavička Smúťka pomohla hlavnej hrdinke vyriešiť celú situáciu.

***

Smútok resp. stres z odlúčenia je v nás hlboko zakorenený, je teda prirodzený a vo svojej podstate aj prospešný. Jeho zmyslom je ochrana jedinca pred samotou (ktorá je pre sociálne žijúce bytosti vo svojej prirodzenosti život ohrozujúca) a udržiavanie sociálnych väzieb potrebných pre rozvoj spoločenstva.

Ako teda nastoliť rovnováhu a pomôcť sami sebe (a našim deťom) prijať straty a odlúčenia, ktoré nás stretnú?

V prvom rade potrebujeme pocit smútku prijať a následne pochopiť, o čo skutočne ide a podľa toho sa zariadiť.

Potrebujeme rozoznať, či s tým

• môžem ešte niečo urobiť (môžem smútok naozaj precítiť... môžem povedať čo cítim... môžem niečo zmeniť či zariadiť), alebo
• nemôžem urobiť nič, iba to prijať ako súčasť života na Zemi.
  

Môžem s tým niečo urobiť napríklad tak, že keď mi chýba priateľ, ktorý momentálne so mnou nie je, môžem mu zavolať a povedať mu, ako sa cítim. A možno sa domov vráti skôr. Ak ma opustil partner, môžem mu tiež povedať, že je mi z toho smutno a bojím sa čo bude ďalej. Možno ma ubezpečí, že sa o deti postará a pomôže mi s tým, čo budem potrebovať.

A keď zomrel niekto z mojich blízkych, ale spomienka na neho ma stále bolí, môžem tiež niečo urobiť a to splatiť svoj "duševný dlh" - vysloviť to, čo som mu vždy chcel/a povedať (môžem o svojich pocitoch hovoriť nahlas akoby stál predo mnou, môžem to napísať na kus papiera, alebo povedať niekomu komu dôverujem... len to musím dostať zo seba von).

Ak s tým už naozaj nedokážem nič urobiť (urobil/a som všetko čo sa dalo), nezostáva nič iné, ako prijať zmenu do svojho života. Výrazne tomu napomáha pozorovanie prírody, jej cyklov a zmien. Podstatná je pritom dôvera, že sme súčasťou tejto prírody a Vesmíru, teda niečoho väčšieho, ako sme my sami a že všetky straty a zmeny v našom živote majú svoj význam. A verte mi... každá zmena, ktorú prežijete, vás posunie o krok ďalej... bližšie k sebe. Podobne, ako mňa:-)

Daniela

Citáty z knihy Margot Sunderlandovej, Rodičovstvo je veda, IKAR, 2008

"V prvých rokoch života je dieťa riadené vývojovo najstaršími časťami mozgu (pudový a emočný) a racionálny mozog ešte nie je dostatočne vyvinutý, aby dokázal upokojiť búrlivé citové poryvy. To znamená, že sa dieťa pričasto ocitne v područí silných emócií a primitívnych pudov. Tie sú príčinou záchvatov zúrivosti, nepokoja, kriku a zúfalstva.

Ak dieťaťu niekto pomôže zvládať tieto intenzívne búrlivé poryvy ako hnev, frustrácia a utrpenie (ktoré zachvátia mozog aj telo ako lesný požiar), množstvo buniek v jeho racionálnom mozgu začne vytvárať spojenia. Racionálny mozog sa tak naučí účinne zasiahnuť, pokojne zvážiť situáciu a prísť na najlepší spôsob jej riešenia. Ak sa ale dieťa nedočká pomoci, hrozí mu nebezpečenstvo v podobe neprimeraných reakcií a jeho vnímanie udalostí bude poznačené pocitmi ohrozenia alebo vážnymi ťažkosťami".

***

"Kedysi bolo pre mláďa nebezpečné vzdialiť sa od matky a ak krikom neupozornilo rodičov, kde sa nachádza, čakala ho istá smrť. Keď dieťa trpí neprítomnosťou rodiča, aktivujú sa tie isté oblasti mozgu, ako keby cítilo fyzickú bolesť. Utlmiť činnosť tohto systému môže len racionálny mozog a skúsenosť láskyplnej starostlivosti, ktorá aktivuje oxytocín a jeho protistresujúce účinky."

***

"Z Karola vyrástol mladík plný úzkosti a hnevu, lebo jeho matka nevedela, že pre vývin čelových lalokov potrebuje veľa utešovania, upokojovania a pomoci so zvládnutím emočných systémov STRACHU, HNEVU a STRESU Z ODLÚČENIA. Následkom toho sa v Karolovom mozgu nevytvorili dôležité spojenia potrebné pre rozvoj emočnej a sociálnej inteligencie a preto nie je schopný upokojiť sa, keď sa ocitne v stresovej situácii.

Keď bol Karol malý, matka ho nechávala plakať. Keď bol zlý alebo kričal, dostal na zadok. Mal päť rokov, keď od nich odišiel otec, ale matka sa rozhodla prejsť to mlčaním a žiť ďalej svoj život. Karol nedostal pomoc, ktorú potreboval, keď sa v jeho mozgu aktivovali systémy STRACHU a STRESU Z ODLÚČENIA. Z Karola vyrástol nešťastný, úzkostlivý dospelý." 

Daniela