Splnený sen

29.04.2018

Keď som mala 5 rokov, posadili ma prvýkrát na koňa. Veľkého, ťažného. Nikto iný si netrúfol. A spadla som. A namiesto toho, aby som zanevrela na toto tajuplné stvorenie, zamilovala som sa. Detskú izbu neskôr zdobili plagáty koní, ktoré mi otec nosil zo zahraničia a bedničky v izbe tvorili imaginárneho koňa, s ktorým sme sa so sestrou hrali. Potom som niekoľko letných prázdnin trávila tým, že som vyhľadávala každú možnú chvíľu, ako byť reálne pri nich. Mali sme drevenicu v Belianskych Tatrách, kde život plynul pomaly a štátne traktory sa všade nedostali. A tak sme mali to šťastie, že sme s koňmi orali, zvážali seno, nechali sa voziť na ich spotených chrbátoch alebo sme sa so sestrou s nimi len tak túlali tatranskými lúkami.

Nestačilo mi to a tak som si od rodičov vydupala jazdecký klub a každý víkend som s nadšením trávila čistením koní, tréningami, upratovaním stajne a kydaním hnoja. Poctivo sme trénovali a tak sme sa stali majstrami Bratislavy aj Slovenska v súťaži voltížnych družstiev.

Tešila som sa, že už som pripravená do sedla a budem môcť poriadne jazdiť a že takto budem žiť ďalších veľa rokov a stanem sa veterinárkou, aby som mohla koňom a iným zvieratám byť nablízku. Jedného dňa prišli po mňa rodičia a povedali "zbaľ si veci, tu končíš. Nemáme čas voziť ťa po pretekoch." Šokujúcu správu som prijala bez dupania a kriku, zostali mi len slzy a diera v srdci.

Ďalších 30! rokov som skúšala všetko možné - spoločenský tanec, gitaru, keramiku, hádzanú, motorku, tai-chi, horský bicykel, skok s padákom, tvorivé dielne...

Keď som už vyčerpala svoje zásoby náhradnej energie, keď som pochopila, že si chytám vlastný chvost a keď mi došlo, že možno zomriem skôr, kým dokončím to, čo som chcela... podobne ako moji rodičia... jrozhodla som sa konať. Bez zjavnej logiky, bez porady so skúsenými a bez zjavných vlastných skúseností.

A kúpila som si koňa.

Doviezli mi ju pred pár týždňami. Volá sa Nina, má 6 rokov a väčšinu času asi prežila v stáde koní alebo v stáde oviec a kôz a trochu s nejakými ľuďmi. Posledných pár mesiacov strávila v "prestupnej stanici" priekupníka koní, ktorý čakal na niekoho, kto ju vyplatí a bolo mu jedno, kto to bude. Pri predaji zdôraznil, že kobyla má "vlastnú hlavu" a treba na ňu tvrdo, čo bolo zrejmé aj z jeho spôsobou komunikácie s ňou. Pozrela som sa jej do očí a nezaváhala som ani chvíľu.

Nedáva to logiku - neskúsená tvrdohlavá kobylka a neskúsená tvrdohlavá žienka. Obe citlivé a vnímavé, no s kýblom starých zranení v duši. Ochotné bojovať za svoje práva a nevzdať sa za žiadnu cenu.

Čo len z tohto bude? Nuž, uvidíme...


6 týždňov s Ninou ubehlo ako voda. Cítim sa ako znovuzrodená. Zdá sa mi, že to, čo som sa mala naučiť vtedy, keď som mala 10 rokov... mi došlo teraz. Za tých pár týždňov ma môj kôň naučil ROZHODNÚŤ SA, CHCIEŤ, VYTRVAŤ a POUŽIŤ SVOJU SILU a ODHODLANIE. To poznanie prišlo v jeden večer, keď som sa svoju kobylku snažila dostať z výbehu do stajne. Trvalo to viac ako hodinu, okolo chodili jazdci na poslušných koníkoch a Nina tam stála ako somárik so zaťatými nohami do zeme. Cítila som sa ako úplné nemehlo a blbec. Použila som všetko - vodítko, bičík, prosby i slzy. Nakoniec sa asi zľutovala alebo ju to už omrzelo a išla so mnou. Až na druhý deň mi to docvaklo. Pomohla mi aj jedna žena, Michaela, ktorá koňom rozumela a dala mi len jednu otázku, ktorá mnou pohla až k slzám. Došlo mi, že ak chcem mať toto nádherné zviera pri sebe a spolu s ňou žiť na tejto planéte, musím jednoducho rešpektovať podmienky a pravidlá, aké tu vládnu. Bola som tak ponorená do sebaľútosti a strachu, že som nedokázala zo seba vydať vôbec nič, čomu by kôň rozumel. Kôň (ako každé zviera a aj dieťa), rozumie len tomu, čo je TERAZ. Ale vyššie spomínané stavy sa týkajú minulosti alebo budúcnosti, to znamená, že som pri nej vôbec nebola...

Nuž, keďže som si svoje spolužitie s koňom takto nepredstavovala musela som sa rozhodnúť. Budem musieť KONAŤ podľa aktuálneho pocitu a reagovať okamžite, byť naplno prítomná v danom okamžiku.... alebo sa koňa vzdať.

*************************

Ešte sme spolu a ide nám to čoraz lepšie. Má so mnou trpezlivosť:-) Už viem, čo od nej chcem a vytrvám, kým to nedostanem. Nebojím sa použiť svoju (duševnú i fyzickú) silu a ona to vie! Učíme sa základy slušného správania sa (aby ma ona neprišlapla) a aby som jej ja rozumela. Chodíme spolu na prechádzky a "pasieme sa". Ja dýcham čerstvý vzduch, ona chrumká šťavnatú trávičku. A je mi jedno, čo si myslia okoloidúci jazdci na "poslušných" koníkoch...

Po dvoch mesiacoch

Jeden z najkrajších pocitov môjho života. Sedím na vlastnom koni a kráčame spolu jesennou prírodou. Po dvoch mesiacoch budovania dôvery... a rešpektu... naša prvá riadna vychádzke v sedle:-) Prišlo mi to tak dôverne známe - ísť spolu lesom a vnímať svieži vzduch, počuť zvuky konských kopýt, stretávať srnky, vidieť tajuplné stromy plné príbehov, cítiť súzvuk... a usmievať sa radosťou. Ďakujem!

Vianoce 2015 - a môj sen pokračuje. Už nesnívam. Žijem! Dva dni pred Štedrým dňom sme s priateľkami osedlali naše tátoše a vybrali sa cez hory a cez doly, cez dedinu i po ceste, za deťmi do našej školičky Greenwill. Bolo nám taaaak krásne!

Dnes, na Štedrý deň...stojím na lúke vedľa svojho koňa, cítim svieži vzduch, hľadím na okolité kopce Malých Karpát a slzy mi tečú po lícach. Sú to slzy radosti a nemajú konca.

Milí priatelia, nebojte sa snívať. A nebojte sa žiť svoje sny. Svet je zrazu taký krásny a dobroprajný! Stojí za to tu na Zemi žiť:-)


A aj keď to občas "škrípe", nevadí. Aspoň viete, kde to treba premazať, čo robiť inak a čo sa ešte musíte doučiť. Ja sa učím každým dňom. Sú dni lepšie a sú dni horšie. Občas ma moja kobylka vystraší svojou nespútanou energiou a ja sa zľaknem, že to nezvládnem. Začnem mať strach, že tá krása raz predsa len skončí a ja budem opäť lapená v beznádeji života. Bojím sa, že mi dojde chuť učiť sa, energia alebo peniaze. A tak musím neustále dávať dobrý pozor na to, aby ma moja myseľ nezahlcovala hrôzostrašnými predstavami o budúcnosti a nehádzala na mňa smutné spomienky na minulosť. Našťastie, keď sa pozriem koníkom do očí, vidím len a len ten jeden prítomný okamžik. A z neho mám vždy dobrý pocit:-)

2.apríl 2016. Po piatich mesiacoch sa sťahujeme zo športového areálu. Do svojho. Nina a jej nový priateľ Merlin dostali výbeh s krásnym výhľadom, uprostred čistej prírody, s prístreškom proti vetru i dažďu a my - ľudia, maringotkou na čítanie kníh. Nedá sa opísať slovami tá krása bytia. Takže o tom až neskôr:-)

19.november 2016

Jar a leto ubehli ako voda. Pokojná a priezračná, plná krásnych zážitkov a stretnutí. Bolo nám krásne... že sa to ani nedá opísať slovami. Možno pár fotiek napovie...

Prišli k nám skvelí učitelia - Martin a Karolína a prišli k nám aj deti. A zrazu sme mali poobedný Klub priateľov koní a denný detský tábor. A prišli aj dospelí, ktorí zatúžili po dotyku s koníkmi.

A zažila som to, o čom som vždy snívala - len tak si vyjsť na prechádzka s koníkom "na ruke"... bez uzdy a sedla si len tak kráčať lúkou a lesom.. a keď sa mi zachce, vyskočiť na jeho chrbát a rozbehnúť sa cestičkou... v spojení, keď stačí pomyslieť a koník odpovedá. Dotýkať sa dušou hviezd a nohami koňa zeme. Nechať sa niesť na jeho chrbte nočným lesom a cítiť sa v bezpečí a milovaná.

Život s koňmi mi však ukázal aj druhú stranu mince - starosti o výbeh i kone, fyzickú prácu, neočakávané udalosti... a to dennodenne. Kôň sa nedá odložiť a trochu ťažko sa sťahuje. Kôň má tiež "svoje dni" a občas s ním nie je reč a sú dni, keď sa kvôli počasiu ani nič nedá. Občas máme "svoje dni" my a vtedy zase kone nerozumejú nám. S parťáčkou Luckou, Merlinovou paničkou a trénerom Martinom sme počas leta zažili toľko vtipných chvíľ, že toľko som sa nenasmiala hádam za posledných 10 rokov. A asi som sa nasmiala aj dopredu, pretože jeseň a zima budú pre nás veru zaťažkávacou skúškou. Všade je blato, vyhnojovanie výbehu trvá trikrát tak dlho, lebo sa šmýka a všetko je ťažké, mrznú vám ruky a z nosa kvapká. Kone su neustále mokré a od blata, voda zamŕza a seno je zvlhnuté. Fúka ľadový vietor a mrnú aj myšlienky. Riešim dopravu vody a sena a zábavu pre kone, aby sa v zime neunudili. No, bude to ešte zábavné:-)


Áno, zima si vypýtala svoje. Keď koncom roku 2016 zadula Meluzína svoju pieseň...došlo mi to. Nebude to ľahké a bude to trvať dlhšie, ako budem vládať... Fučalo, mrzlo a snežilo a voda vo vani zmŕzala okamžite. 2x denne pumpujem vodu z blízkej studne a dopĺňam krmivo vo dne v noci. Koníkom zima nevadí, no už sa nudia a majú prebytok energie, pričom tej mojej ubúda. Našťastie nie som sama a Silvester môžem osláviť prácou. Spravili sme nové krmidlo pre kone, ktoré nám ušetrí prácu i seno. Zvládli sme to rovnako dobre, ako stavbu druhého prístrešku. Nuž, život na farme nie je rovnako pohodlný ako sedieť v čistej kancelárii za počítačom. Ale už viem, že všetko sa dá zvládnuť, stačí mať správny zámer a úprimne chcieť. A naše koníky stoja za to!

Jar a leto 2017 boli plné slnka, ale aj osobných výziev. Ku koníkom opäť prišli deti a spolu s nimi sme sa učili novému a užívali si to, čo sme sa dovtedy naučili. Túlali sme sa krajinou, tešili sa prítomným okamžikom a premýšľali ako ďalej...

viac čoskoro:-)

alebo si pozrite celý príbeh zobrazený vo fotkách cez CEWE fotoknihu:-)


Všetko má svoj čas

Nastal čas na zmenu, na viac priestoru i na nových kamarátov. A tak sme sa presťahovali.

Keď koncom leta 2017 Ninka prišla na farmu Vištuk, trvalo jej niekoľko týždňov, kým si v stáde našla svoje miesto. A chvíľami to vyzeralo celkom dramaticky. Keď sme ju po pár dňoch v samostatnom výbehu vpustili k ostatným koňom, dali jej jasne najavo, že to také jednoduché mať nebude. Musí ukázať kým skutočne je. Keď som svoju kobylku videla trieliť sem a tam v snahe ujsť zubom a kopytám jej nových kamarátov, až sa mi roztriasli kolená. Uvedomila som si, na akej neskutočnej sile som sa vozila len tak.. bez uzdy a sedla. Bola fakt rýchla! Spočiatku nechápala rovnako ako ja. Veď sa chcela len pridať do stáda a oni ju naháňali, kúsali a kopali!

A tak len stála opodiaľ a chodila piť a žrať len ak boli ostatní ďaleko. Nevedela sa vôbec brániť a jedinou jej taktikou bol útek. A veru raz aj ušla poriadne ďaleko. Jednej noci sa predrala pomedzi kríky a zmizla ako dym. Nikto v celej dedine ju nevidel. Hľadali sme ju celý deň a len dúfali, že niekde sa musí objaviť. Našli sme ju až na druhé ráno, pri ceste za dedinou.

Nechali sme ju pár dní potom vydýchnuť vo vedľajšom výbehu, ale musela nakoniec naspäť ku koňom. Chvíľami som sa veru bála, ako to dopadne. Ale skúsení koniari vraveli "neboj sa, všetko sa urovná". Vraj aj koník, ktorý jej vtisol tých pár kusancov, mal rovnako ťažkú cestu do stáda. A tak som čakala. Vlastne som vďaka nej uvidela aj samú seba. Tiež som sa nevedela dobre presadiť a namiesto spravodlivej obrany som častokrát utekala. Keď mi to došlo, povedala som jej, aby nerobila rovnakú hlúposť ako ja a aby sa už konečne prestala báť siahnuť po svoje sily. Posmeľovala som seba aj ju. Trvalo to ešte pár týždňov, ale kým nastala zima, žrala aj spala už s ostatnými hlava pri hlave.

A dnes? Dnes je Ninka plnohodnotnou súčasťou 6 hlavého stáda a užíva si spoločné chvíle, novú jarnú pastvu aj teplé slnečné lúče. Je omnoho spokojnejšia, veselšia aj živšia. Až sa miestami obávam, čo všetko sa budem musieť naučiť aj ja, aby som jej stíhala😊 29.4.2018

Do Vištuku prišli za nami aj "naše" i nové deti a tak môžeme pokračovať s Klubom priateľov koní. Máme viac možností, viac priestoru i viac koní, s ktorými sa môžeme navzájom učiť. A keďže je pri koňoch stále čo učiť sa, už viem, že krásnych zážitkov bude stále dosť.


príbeh pokračuje