Starostlivosť o dieťa bez starostí?

Prečo nás starostlivosť o deti tak vyčerpáva, keď ich tak veľmi milujeme? A prečo sú moderné deti niekedy také drzé, neposlušné a uplakané, keď nás rodičov tak veľmi potrebujú? Pozrime sa, čo na to hovorí "koncept kontiua".

Američanka Jean Liedloff, ktorá strávila takmer dva roky v džungli, medzi juhoamerickými indiánmi si kládla podobné otázky. Mala možnosť pozorovať ich a čas premýšľať nad tým. 

Prečo Yekuánske deti neplačú, nebijú sa a neodvrávajú? 

V knihe Koncept kontinua, ktorú Jean prvýkrát vydala v roku 1975 (v češtine vydala Dharma Gaia, 2007), prináša nový pohľad na výchovu a vzťah k deťom. Knižka je to síce staršia, ale stále má čo povedať aj dnes.

Jean si všimla to, čo dnes už deklaruje aj súčasná veda - že všetci ľudia, bez ohľadu na to, či žijú v džungli alebo v našom modernom svete - podliehajú zákonom prírody, s jednoduchým cieľom "zachovať život". 

Všetci ľudia máme jeden cieľ spoločný. Podliehame jednému kontinuu - rodíme sa na svet s túžbou prežiť a v presvedčení, že "sem patríme", že nás naše okolie víta a že vieme, čo máme robiť.

Príroda pre tento účel vymyslela niekoľko systémov, ktoré sú pevne zakorenené v našich bunkách a v mozgu už od narodenia. Moderná veda tieto systémy pomenovala ako emočné systémy Hnevu, Strachu, Stresu z odlúčenia, Hľadania, Starostlivosti, Hry a Žiadostivosti. Podrobne a zrozumiteľne sa týmto systémom venuje kniha "Rodičovstvo je veda" od Margot Sunderlandovej.

Spomínam to preto, že až nápadne podobne hovoria tieto dve odlišné knihy o tom istom. Zhodujú sa, že malé dieťa potrebuje

• aby mu rodič dôveroval, pretože dieťa vo svojej prirodzenosti robí to, čo je správne (tak deti naprogramovala samotná príroda už pred niekoľkými tisícročiami). Ak napr. dieťa odmieta svetrík, môže to byť preto, že mu je teplo alebo nechce niečo zjesť, pretože to neprospieva jeho zdraviu. 
• aby rodič načúval jeho potrebám a bol mu kedykoľvek k dispozícii (v prírode by inak mláďa neprežilo). Ak napr. dieťa plače, možno si pýta pozornosť, pretože sa cíti osamelo a neisto a nie preto, aby "manipulovalo rodičmi" (obdobie vzdoru prichádza neskôr a tiež má svoje pravidlá - o tom ale inokedy).
• aby rodič nepodceňoval jeho schopnosti a ponechal mu zodpovednosť za vlastné činy, pretože inak sa stane závislým, bojazlivým a neschopným samostatne konať. Ak napr. dieťa s istotou lozí po múriku alebo berie do ruky vázu a rodič mu opakuje, že spadne, rozbije to, že je nešikovné či "ešte malé na vlastné rozhodnutia", dieťa sa naučí neveriť vlastným schopnostiam a vyhýbať sa prekážkam.
• aby rodič "žil s dieťaťom" spoločný život a tak mu svojou prítomnosťou venoval dostatok príkladov a prirodzených podnetov na vývoj (pretože dieťa sa učí "tým čo žije" a nie tým, čo mu ostatní hovoria, že "má robiť"). Ak napr. rodič kričí po dieťati "nekrič!" alebo dá dieťaťu po zadku bez vysvetlenia a pochopenia súvislostí, dieťa sa len naučí tento vzorec opakovať. 

Častokrát si povieme "ja NIKDY nebudem ako moja mama / môj otec", ale pokračujeme v tom, čo oni začali. A pritom nám samy deti vo svojej prirodzenosti častokrát ukazujú, čo robíme "zle". 

Dospelí deti často nepočúvajú a nevšímajú si ich signály, pretože sa nazdávajú, že dospelí sú mudrejší a vedia, čo treba robiť.

O tom, že to tak nie vždy musí byť, sa dozviete, ak budete svoje deti naozaj počúvať, vnímať a všímať si ich reakcie. Nielen rozumom, ale aj srdcom.

Ak radi čítate, odporúčam aj skvelú knižku "Tvoje dieťa, ako šanca pre Teba" od českej spisovateľky a lektorky Zdeňky Jordánovej. Vďaka knižke a Zdenkiným postrehom a skúsenostiam z kineziológie získate možnosť pozrieť sa na život s vlastnými deťmi z nového pohľadu, pochopiť súvislosti aj uvidieť ako naše rodičovské postoje a očakávania ovplyvňujú aj naše deti. 

Podľa Jean Liedloffovej, autorky knihy "Koncept Kontinua" na dosiahnutie optimálneho fyzického, duševného a citového vývoja u ľudí je potrebná určitá skúsenosť. 

Tou cennou skúsenosťou je v rannom detstve:

• neustály fyzický kontakt so svojou matkou (alebo iným dôverne známym opatrovateľom);
• spoločné spanie v posteli s rodičmi, v neustálom fyzickom kontakte až do chvíle, kým ju dieťa samo dobrovolne neopustí (okolo dvoch rokov);
• dojčenie "na požiadanie" - starostlivosť podľa reakcií jeho vlastných telesných signálov;
• neustály kontakt s blízkou osobou, zvyčajne s matkou a možnosť pozorovať dianie (alebo spať, alebo sa nechať opatrovať), zatiaľ čo osoba, ktorá sa o neho stará, sa venuje svojej činnosti - až kým sa dieťatko nezačne plaziť a potom loziť na základe vlastných impulzov, zvyčajne okolo šiestich až ôsmych mesiacov;
• okamžitá nekritická a adekvátna reakcia na signály dieťaťa (hemženie, plač a pod.), bez súdu, nespokojnosti alebo znehodnotenia jeho potrieb, bez preukázania nadmernej obavy a bez toho, aby bolo dieťa v neustálom centre pozornosti;
• akceptácia zo strany starších, ako jedinca, ktorý je vitaný, hodnotný a prirodzene sociálny a kooperatívny, so silným pudom sebazáchovy.

Na rozdiel od prirodzeného vývoja, uvedeného vyššie, sú bábätká v modernom svete často vystavené skúsenostiam ako napríklad:

• traumatické oddelenie od matky hneď po pôrode kvôli medicínskym zásahom a umiestnenie na novorodenecké oddelenie, vo fyzickej izolácii okrem zvuku ostatných plačúcich bábätiek;
• doma spia malé deti samotné a izolované, pričom často zaspia až potom, "čo ich premôže plač";
• kŕmenie detí prebieha podľa rozvrhu, pričom je jeho prirodzená potreba starostlivosti je často ignorovaná alebo potlačená;
• dieťa býva oddelené a separované od normálnych aktivít dospelých, odsunuté na hodiny bokom, do detskej izby, postielky alebo ohrádky, kde je neadekvátne stimulované hračkami alebo inými bezduchými objektami;
• opatrovníci dieťa často ignorujú, potláčajú alebo dokonca trestajú keď plače alebo inak signalizuje svoje potreby; alebo naopak reagujú s nadmernými obavami a s úzkosťou a robia z dieťaťa stredobod ich pozornosti;
• dieťa je vnímané ako neschopné sebazáchovy alebo neschoponé naučiť sa správnemu správaniu bez prísnej kontroly, hrozby a rôznych manipulatívnych "rodičovských techník"

Príroda nepripravila ľudské deti na tento typ skúsenosti. Malé dieťa nemôže pochopiť, prečo jeho zúfalé volanie po uspokojení svojich vrodených očakávaní zostáva bez odpovede a rozvíja si zmysel pre nesprávnosť, nedôveru a hanbenie sa za seba a svoje túžby. Jeho prirodzené schopnosti sa tým potláčajú, dieťa nie je spokojné samé so sebou a ani rodič s ním. A vzniká kolotoč nespokojnosti.

Ak sú očakávania kontinua naplnené viacerými spôsobmi a potreby dieťaťa naplnené, preukáže dieťa svoj prirodzený stav sebaistoty, pohody a radosti. 

Deti, ktorých potreby kontinua sú naplnené počas prvej fázy "v náručí" dospejú k väčšej sebaúcte a stanú sa nezávislejšími ako tie, ktorých plač zostal bez odpovede zo strachu, že ich rodičia "pokazia" alebo ich urobia príliš závislými.

Na záver:

Čo robiť, aby sme mali s deťmi menej starostí?

Ďalšie články: