Hra, súťaž a víťazstvo

Pocit úspechu a sily je mocný motivátor. Dokáže z nás vydolovať nadpriemerné výkony, doviesť nás k víťazstvu, dať pocit osobnej sily a obohatiť nás o nové schopnosti. Ak sa ten istý pocit spojí s odvahou a túžbou byť prospešný, vznikajú hrdinské a obdivuhodné činy prospešné všetkým. Čo pocit úspechu a sily rozvíja a podporuje? A môže nám túžba víťaziť aj škodiť? Dočítajte v článku.

Keď som bola malá, rada som sa hýbala, tancovala, skákala a jazdila na koni. Nikdy som však nemala veľmi rada šport a súťaženie, porovnávanie, predbiehanie a boj o to, kto z koho. Možno to bolo aj tým, že moja staršia a silnejšia sestra ma vždy prebila. Neznášala som ten pocit porazenia a malosti. Voči jej priebojnosti som sa cítila bezmocná. Na dlhé roky tento môj pocit ovplyvnil aj naše súrodenecké vzťahy a môj pocit zo života.

Až po troch rozpadnutých vzťahoch a počas života s koňmi som pochopila, čo ma moja staršia sestra vlastne mala naučiť. Jej cieľom nebolo "poraziť ma". Jej zámerom (hoc podvedomým) bolo pomôcť mi zistiť kto som, objaviť moje schopnosti aj vedieť sa zastať sama seba. Akurát, že ja som to vtedy nepochopila, nik mi s tým nepomohol a ja som sa dlho cítila ako obeť jej neuveriteľnej sily.

HRA je  prospešná a prirodzená 

Hra slúži na ROZVÍJANIE vrodených schopností a objavovanie vlastnej sily. Veď všetky mláďatá cicavcov sa "bijú" a súťažia. Nikdy im však nejde o to, aby toho druhého dokaličili alebo porazili na smrť. Výhra v hre nie je dôležitá. V určitom momente, ak je boja priveľa, zasiahne matka mláďat alebo samotná Matka Príroda, ktorej mechanizmy sú nastavené tak, aby mláďa prežilo. Cieľom hravého boja je, aby mláďatá zosilneli a nabrali nové zručnosti potrebné pre skutočný život. V dospelosti hra pokračuje tiež, je už však menej výrazná.

SÚŤAŽIVOSŤ je súčasťou hry, ale nie vždy pomáha

Tento zmysel pre hru a túžbu porovnávať si sily, teda súťažiť, sa stal aj súčasťou novodobých športových aktivít. Vďaka tomu, že šport dokáže navyše úspešne transformovať nahromadenú energiu (napr. agresiu, rivalitu, fyzickú energiu) efektívnym spôsobom, sa stal šport dokonca uznávaným odvetvím.

O čo ide skutočne v športe? 

Odskočme si na chvíľu k Darwinovi a jeho interpretácii života. V roku 1859 vo svojom diele O pôvode druhov prišiel Darwin s názorom, že medzi organizmami navzájom, teda medzi jedincami existuje "BOJ O PREŽITIE" . Dozvedáme sa aj to, že prežitie v zápase o život nie je náhodné, ale sčasti závisí na zdedených vlastnostiach jedincov, ktorí prežili. Táto nerovnosť vytvára proces prirodzeného výberu, resp. konkurenčného boja "o prežitie".

Športové súťaženie (hlavne to vrcholové) umožňuje tento "prirodzený výber" doviesť do dokonalosti. V praxi to vyzerá tak, že naozaj "prežije" len ten najlepší, najrýchlejší, najsilnejší... pretože len ten najlepší získa uznanie a slávu a s ňou výdatnú finančnú podporu. S financiami prichádzajú lepšie podmienky na trénovanie i život. Na oplátku získa sponzor pozornosť publika a "prežije" tiež. Odkaz je jasný - prežije a vyhrá (lepší život) len ten najlepší!

Ide teda v športe o HRU (rozvíjanie schopností) alebo o RIVALITU a skutočný BOJ (o prežitie)? Keď sa pozriete do tvárí porazených a víťazov, odpoveď je viac než zrejmá... Česť výnimkám, pre ktorých je šport stále len hrou!

Život ako boj o prežitie

Rovnaký "boj o prežitie" sa implantoval aj do ostatných sfér života a hlavne do ekonomiky, resp. hospodárskej súťaže. Tu už o hru nejde ani naoko, všetkým je jasné, že "silnejší vyhráva". Silnejší tu pritom znamená chytrejší, šikovnejší, informovanejší a bohatší (s lepšími podmienkami). Len tento jeden má skutočnú šancu uspieť "v konkurenčnom boji", byť oslavovaným a bohatým víťazom, ostatní sú porazení. Stačí nazrieť aj do kultúry či vzdelávania, kde súťaživosť tiež už hlboko zapustila svoje korene, viď napríklad obsah a rebríčky úspešnosti filmov, alebo aj rôzne iné súťaže.

Ako je možné, že obyčajná pohybová aktivita (šport), umenie (kultúra), vedomosti (vzdelávanie) alebo zabezpečovanie potrieb ľudí (obchod) sa dostali do fázy, keď potrebujeme "víťazov" a oslavujeme "tých najlepších", keď rovnakú pozornosť i príležitosť cítime, že majú dostať všetci?

O čo v súťažení skutočne ide?

Niekde v hĺbke duše máme zapísanú túžbu zistiť "kto vlastne sme?". Celé dejiny ľudstva sú touto otázkou pretkané. Kedysi šamani, potom filozofi, neskôr kňazi a mnísi, dnes duchovní učitelia a guruovia hľadali a hľadajú odpoveď na túto otázku a pomáhajú ju tlmočiť ostatným ľuďom. 

Odpovedí je mnoho, no zdá sa že najväčší úspech má v súčasnej dobe tá odpoveď, ktorá vraví, že je jedno kto si, hlavne že si NAJLEPŠÍ a minimálne LEPŠÍ ako ten druhý. Podstata otázky "kto naozaj som" (nie v porovnaní s inými) však zostáva veľakrát ukrytá.

Dovolím si úvahu, pretože moja filozofická myseľ neprestáva po tej podstate pátrať.

To, čo sa podľa mňa dnes vo svete deje... celý trhový mechanizmus, boj za práva rôznych skupín, hospodárska a klimatická kríza a iné konflikty a boje za niečo či proti niečomu, nie je nič iné, ako len dôsledok ľudskej posadnutosti VÍŤAZSTVOM a túžbou dokázať si "kým som" a hlavne že som "lepší" ako ten druhý. Prečo? Nuž so strachu, že ak súťaž nevyhrám, budem NIKTO a teda NEPREŽIJEM. To nás celých 160 rokov učia v školách - život je boj, prežije len najsilnejší... tak bojuj o svoje miesto! Ak prehráš, si nikto!

Ak to ale nie je pravda a každý máme právo byť "nejaký" aj keď nie sme najlepší a život nie je len boj, ale aj spolupráca a vzájomnosť (o čom svedčia aj slová mnohých vedcov zaoberajúcich sa životom na Zemi aj životy prírodných národov), prečo sa to v školách už neučí inak? Možno sa aj učí, no realita je často pravý opak!

Vieme, kto sme?

Ak človek dospeje, už by mal veriť vlastným schopnostiam a vedieť KTO JE. Dozretý človek už nepotrebuje zisťovať ani si dokazovať zvonku svoju hodnotu, napr. vyhradzovaním sa voči iným skupinám, súťažením a pod. Ak to však človek nevie, tak jeho túžba zistiť KTO SOM, resp. potreba "byť NIEKTO" sa dá využiť všelijako. Pri správnom zacielení vie táto túžba motivovať k rozvíjaniu potenciálu a aj k vyšším výkonom. No dá sa využiť aj inak, resp. dá sa aj zneužiť.

Ako sa dá s pocitmi pracovať?

Ako sa dá napríklad pocit "pocit víťazstva" alebo "uznania" využiť alebo aj zneužiť?

Napríklad tak, že ak sa necítime dostatočne silnými a schopnými sami o sebe, tak aj obyčajným sledovaním športového zápasu alebo rebríčkov "najlepších" sa môžeme identifikovať s našim favoritom a zdieľať tak jeho úspechy, pocity a energiu. Stávame sa tak víťazmi aj my sami! V podstate si tak prepožičiavame silu a schopnosti niekoho iného. Častokrát aj doslovne, v podobe obliekania dresov, rovnakých účesov či znakov.

Emočným prežívaním, resp. zapojením sa (aj takto na diaľku) sa môže aktivovať jeden z archetypov (predobrazov nášho konania), ktoré sú prítomné v každom človeku, no v každom sú inak namiešané a inak využívané. Všetky archetypy potom spolu tvoria dokonalý celok a pomáhajú nám ako ľudstvu prežiť.

S pocitom víťazstva sa spája archetyp Hrdina / Bojovník

Hrdina je odvážny, silný a schopný a jeho cieľom je dokázať svoje majstrovstvo alebo zmeniť svet k lepšiemu, ochrániť seba alebo aj slabších. 

No ak hrdina nedozreje a nepochopí svoju úlohu, stáva sa arogantným, posadnutým víťazstvom a bezohľadným súperom. Keďže sa bojí svojej vlastnej zraniteľnosti a slabosti, robí všetko preto, aby v súťaži obstál a vyhral. Dokonca je schopný potrebu súboja aj privolať, len aby mal s kým súperiť. A vtedy sa nebojí použiť čokoľvek, pretože pocit prehry býva devastujúci.

Poznáte ten pocit, keď vyhráte či prehráte v kartách, v nejakej súťaži alebo v počítačovej hre? Alebo pocit keď vyhrá či prehrá "naše mužstvo" či obľúbený športovec, filmová postava alebo aj politik? Ten pocit je silnejší ako čokoľvek iné. Dokáže nás obdariť neskutočnou energiou, zdvihnúť zo stoličky, kričať, plakať, rozbíjať okná, dávať pocit sily a moci aj míňať neskutočné sumy peňazí. Ten pocit môže byť naozaj silný motivátor! Ak sa však vymkne spod kontroly, býva dosť nebezpečný.

Častokrát však nejde o pocity a naplnenie podstaty Bojovníka, ale skôr o peniaze a o moc... niekoho iného (podobne ako v prípade využívania ostatných archetypov). Ak by dnes v športe, politike či filmovom priemysle alebo v obchode nešlo o peniaze a moc, ale o skutočnú povahu aktivity (pohyb pre zdravie, rozvíjanie schopností, obohacovanie ducha, uspokojovanie potrieb alebo zmena k lepšiemu), čo by v tej "súťaži" a celkovo vo svete bolo inak?

Ako túžba víťaziť ovplyvňuje dianie?

Ak by ľudia prestali mať chuť tak veľmi súťažiť, dokazovať si silu, víťaziť a bojovať o priazeň, úspech a prvenstvo všetkými možnými spôsobmi... a len by si tak spokojne žili, vedomí toho kým sú a čo naozaj potrebujú a svojho vnútorného Bojovníka (niektorého z Avengerov) by používali sami a len ak je to naozaj nevyhnutné... čo by bolo inak? Ako by sa zmenil svet? Kto by tým získal alebo stratil? Komu ide o to, aby pocit nedostatočnosti, porovnávanie síl a "boj o prežitie" bola základná premisa všetkého diania vo svete? Slúži nám ako ľudstvu táto premisa alebo nám skôr škodí?

Skúste sa nad tým zamyslieť skôr, ako tie otázky odsúdite za hlúpe alebo nezmyselné. A spomeňte si na pocit, ktorí ste mali pri hre a pohybe ako deti a aký pocit z pohybu či iných aktivít alebo súťaženia či práce máte dnes. 

Alebo si spomeňte na obrázky ľudí prírodných národov alebo aj mníchov, kde vidno ako hrajú futbal, behajú, pracujú alebo tancujú. Možno sa vám bude zdať, že sa len tak hrajú a nepodávajú žiadny poriadny "výkon" a ich hospodárstvo je "zaostalé". Na druhej strane si však všimnite ich spokojné tváre a to, ako sa pri tom dobre bavia, smejú a utužujú vzťahy. Čo z toho potrebujeme viac?

Tanec ako šport?

Pre mňa osobne prestal byť napríklad tanec atraktívny v čase, keď spoločenské tance vyhlásili za šport. Tak mohli kluby získať viac peňazí na trénerov, zázemie aj účasť v súťažiach. Radosť z pohybu, hudby a súladu s tanečným partnerom však pohltila túžba vyhrať... veď aj ja som za mlada chcela byť "niekto". Ale v momente, keď si môj partner začal merať dĺžku kroku metrom, lebo chcel byť "najlepší", vyzula som tanečné topánky a zavesila sukňu na vešiak. Nechcelo sa mi súťažiť o prvenstvo, chcela som mať radosť z pohybu! 

Tanec som opäť začala milovať až po dvoch desiatkach rokov, keď som si mohla vychutnať jeho skutočné spontánne čaro v kruhu žien - bez súťaženia a porovnávania. A to vám poviem, lepšie by som na súťaži určite nezatancovala!

Na záver

Dnes mám pocit, že keby sme sa prestali porovnávať kritériami niekoho iného a dovolili si používať svoj skutočný potenciál (motivovaný zvnútra), žilo by sa nám oveľa ľahšie. Bez boja o prežitie a víťazstvo za každú cenu by sme ušetrili množstvo zdrojov, nervov aj zdravia. 

To by však vyžadovalo viac veriť prirodzeným schopnostiam ľudí a prestať učiť ľudí "súťažiť" a podávať výkony od útleho detstva. Znamenalo by to dovoliť deťom (aj dospelým) skutočne sa viac hrať, rozvíjať ich prirodzené danosti a naučiť ich používať konštruktívne všetky archetypy (nielen Bojovníka), ktoré sme dostali do vienka. 

A hlavne nebrať život ako "konkurenčný boj", ale možnosť spolupráce a obojstranne výhodnej výmeny.

Tak toľko dnes o hre, súťažiach a víťazstvách. Ak vás táto téma zaujíma, prečítajte si aj starší článok Boj alebo spolupráca.

Krásny deň, 

Daniela