Tanec so smrťou

14.11.2021

Nie je to jednoduché obdobie. Pre nikoho. Niekto má strach o blízkych, iný sám bojuje o život, niekto sa bojí, že príde o prácu a iný má práce vyše hlavy. Niekto stráca vzácny vzťah a iný nevie, ani ako láska chutí. Niekto sa bojí smrti a iný má strach žiť... v tomto neistom svete. Koho bolesť je väčšia a čo je dôležitejšie? Život alebo Smrť? 


Každý niečo riešime. A každý to riešime najlepšie ako vieme. Tentokrát je však zrejmé, že sme v tom spolu. Sme prepletení, hoci to nevidíme. Všetko, čo cítime a čo robíme, sa odráža v živote okolo nás... aj zostáva "v poli možností". Je tam všeličo.

To, čo však cítim v tomto hmlistom jesennom čase najviac, je dych smrti. Žeby to bolo len tou hmlou vonku? Tak dnes pár slov o smrti.

Stretnutie so Smrťou

Poznám ju. Mala som tú česť stretnúť ju zoči-voči, keď zomierali moji blízki. Tí najdrahší a najbližší. Milovaní a milujúci. Otec, mama, babi, stará mama i dedkov brat aj 17r mačička Lolka. S nimi všetkými som strávila posledné hodiny aj minúty ich života. Otca som držala za chladnúcu ruku, pri mame som sedela posledné minúty, keď blúdila medzi svetmi. S babi som sedela na pohotovosti a cítila som, že brána za hranice sveta sa už otvorila. Mačka mi zaspala na rukách. Blízko smrti bol aj môj partner a neskôr manžel, aj vzdialená kamarátka a ďalšia blízka osoba.

Čo sa dialo v tých chvíľach? A prečo chcem zdieľať tie pocity o smrti?

Pretože dnes cítim v éteri obrovský strach, až takmer paniku a úzkosť, ktorú smrť sprevádza a dokáže ľudí obrať o schopnosť rozhodovať sa vedome a žiť normálny život. Cítim aj žiaľ a bolesť, ktorá pichá pri srdci, keď prichádzame o blízkych a ktorá úplne zatemňuje krásu Života, hoc ju máme pod nosom. Cítim aj frustráciu a pocit neschopnosti, že sa s tým nedá nič urobiť... veď smrť určite príde. Cítim aj hnev a pocit viny, za to čo sme urobili, či neurobili, ktorý halí ľudskú dušu do okov, z ktorých sa ťažko vyslobodzuje. Cítim dusno, tmu a mrznúcu hmlu...

Toto všetko dnes cítim v éteri, možno práve preto, že som to zažila na vlastnej koži.. tak blízko. Viem, aké to je. 

Ale... už to nie je moje.

Hoci si všetku tú bolesť moje telo ešte pamätá a sem tam ho strhne vír chaosu a bolesti, viem už, že to je len pamäť... spomienka. Nie je to teraz. Teraz sa cítim inak.

Osobné stretnutie s pani Smrťou totiž vo mne zanechalo tak hlbokú stopu, že na ňu neviem zabudnúť. Zmenila ma. Zmenila môj pohľad na Život. Už sa Smrti nebojím. Je mojou súčasťou. Rozprávam sa s ňou. O Živote. Má ho rada a pomáha mu. Pomáha mu udržať rovnováhu a život, ktorý nekončí jedným životom. Život a Smrť spolu nebojujú, podporujú sa. Obom ide o život ako taký... 

Tak som si na Smrť už zvykla. Je všade vôkol nás. V prírode je vidno, aká je láskavá a múdra. To možno ja občas vyzerám ako chladná a necitlivá, čo smrť nevníma a nelomcuje ňou. Opak je však pravdou. Cítim ju až moc. Až na kosť. Len sa už nebojím toho, že príde po mňa, alebo po niekoho z mojich blízkych. Viem, aké to bude. Možno to aj bude bolieť, ale nie tak, ako to bolelo prvý, druhý, tretíkrát... Naučila som sa ako bolesť prijať a nepotláčať a tak bolí menej. Púšťam ju priebežne, aby neplnila tlakový hrniec.

Bolesť má rôzne podoby.

Čo ma bolelo najviac, keď som zahliadla závoj Smrti? Nebol to pocit, že tu zostávam SAMA... a myšlienky, čo všetko sme spolu ešte mohli zažiť... urobiť. Hoci aj ten bolel a to strašne moc! Ale viac bolel pocit, že som predsa len mohla urobiť niečo inak... viac... alebo menej... častejšie.... aby som mojim blízkym pomohla nezomrieť. Mala som pocit viny, že som neurobila dosť.

Mohla som otcovi nerobiť len šťavy a nielen masírovať celé telo, nielen rozprávať o meridiánoch a kvapkať bylinky, ale mala som sa s ním ešte viac rozprávať, ešte viac smiať, variť jeho obľúbené jedlá a nie tie brutal zdravé... mohla som prijať jeho cestu a podporiť ho v nej... nuž všeličo. A možno som ho tým mohla zachrániť. Aj mamu som mohla zachrániť! Mohla som jej hovoriť viac... alebo menej hovoriť... čo má a nemá robiť! Mala som tú mačku, čo bola pri mne 17 verných rokov, dať skorej pozrieť veterinárovi! Mala som babi skorej odviezť do nemocnice a kričať na pohotovosti že umiera, nech si ju už konečne niekto všimne. Mohla.. mala... nemala... som urobiť...

Pocit viny za bolesť a stratu mojich blízkych bolo to najhoršie, čo som kedy zažila. Ešte viac ako diera po nich. Ten hlodavý pocit mi narobil mnoho šedivých vlasov. Až kým som nepochopila, že nie som Boh. Som len jeho časť. A tak môžem konať len toľko, koľko časti z neho som. A priznala som si, že v danom čase som jednoducho urobila všetko, čo som urobiť vedela. Ak by som vedela robiť niečo inak, určite by som to urobila. Ale viac som z môjho miesta vtedy nedokázala. Zmierila som sa s tým. Nie som všemocná.

Pri pohľade do očí mojej zomierajúcej mamy mi navyše došlo, že to bol jednoducho JEJ ŽIVOT a JEJ SMRŤ. So mnou to nemalo nič. Len spojenie kdesi v nekonečne a kedysi na začiatku tejto mojej životnej púte. Chceli sme jej aj so sestrou pomôcť, no nešlo. Nevedeli sme sa dostať do jej hlavy a jej srdca, do jej tela, aby sme riadili ten proces my. Mohli sme sa aj rozkrájať, postaviť na hlavu, zomierať za ňu... ale bol to JEJ ŽIVOT. Jej pohľad na život. Sama vravela, že telo má ísť do hrobu zlumpované.. zničené. Zomierala v ukrutných bolestiach a rozpadávala sa nám pred očami. Nepomáhalo morfium, bolelo ju všetko aj tak... bol to strašidelný pohľad a Smrť tak aj vyzerala. Tou bránou s ňou ale musela prejsť sama. A verte, bojovala statočne! Dostala viac dávok chémie na boj s rakovinou a to s odstupom 13 rokov. Prvýkrát to prežila a zdala sa byť fit... druhú vlnu už neuniesla. Bolo to mocnejšie ako ona sama.

Aký je to pocit stratiť pred očami človeka o ktorom viete, že by ešte "mohol žiť"? To vedia asi najlepšie tí, ktorí to zažili. A ešte lekári a záchranári, ktorí robia všetko čo vedia, aby odohnali smrť z dohľadu. Pocit frustrácie a viny sa možno objaví často, keď sa to nepodarí. A možno nie... neviem. Ale viem, že to asi bolí rovnako, ako to bolelo mňa. Sme predsa z rovnakého cesta... telo cíti rovnako. Iné sú len cesty, ako sa s tým každý z nás vysporiada.

Smrť má rôzne podoby

Zažila som ju ešte aj inak. Stála som pri posteli môjho priateľa, keď drastická chemoterapia ničila aj bunky jeho tela. Tiež to bol zdrvujúci pohľad. Jeho pohľad však nikdy nepripomínal ten, aký mali obaja moji rodičia i babi keď odchádzali. V jeho očiach bola skutočná túžba žiť! Oheň, vôľa a sila. Smrť si asi povedala, že to nie je pre ňu a do poradovníka na tanec si ho zapísala na neskôr. Žije v zdraví dodnes. 

Vedľa neho ležal vtedy iný, podobne mladý muž, no jeho oči boli mŕtve dávno predtým, ako skutočne zomrel. Podobne ako oči mojich rodičov. Bol v nich strach, bolesť, pocit opustenosti aj nevôľa žiť v tomto premenlivom svete. Hoci vraveli, že žiť chcú... tá energia bola jednoducho iná. Už dlho pred odchodom. Neviem, či to bol plán ich duše, zámer Vesmíru, sila Smrti zatancovať si s nimi, či len ich slabá vôľa žiť... neviem... možno z každého trochu.

Pri pohľade do očí všetkých týchto ľudí mi postupne dochádzalo, že túžba žiť sa nedá kúpiť, ani vliať do žíl umelou cestou. Aj umelá výživa vie tomu len pomôcť. Hlavne ak tomu človek uverí. "Viera hory prenáša," pamätáte si tie slová? Vtedy Smrť  ochotne počká za kopcom na svoj čas. 

Tak, ako chémia pomohla môjmu priateľovi, pomohla aj mojej postaršej známej aj priateľke Tare, čo prežila hospic aj so 4 štádiom rakoviny. Tara sa rozhodla skutočne žiť až na poslednú chvíľu, hoc dlho predtým o tom často hovorila. O svojej ceste do podsvetia píše vo svoje knihe Grief, Grit and Gratitude. Z knihy je dnes Amazon Bestseller. Tiež sa napokon prestala báť smrti. Už s ňou tancovala a zistila, že hoci je aj s ňou príjemne, ešte si CHCE zatancovať so Životom. Dnes je zdravá a plná elánu. 

"Naozaj verím, že kým plne neprijmete svoj strach zo smrti, neprijmete skutočne svoj vzácny život!". 

Tara Coyote

Jej úprimné slová si môžete vypočuť (v angličtine) v krátkom videu v linku

https://www.youtube.com/watch?v=mZiMVqNyAv0


Ako je možné, že niekto po chemoterapii zomrie a iní nie? Príkladov sú tisíce. Asi teda bude rozdiel v niečom inom ako len v tele, keď chémia tam tečie rovnaká. Žeby to bolo tým, že máme tak odlišné telá a bunky v ňom? Alebo je tam ešte dačo iné, čo to celé drží pohromade a riadi procesy v tele? Čo ak je to skutočne myseľ a city... tá "druhú" časť človeka, čo telom skutočne hýbe? Alebo hýbe telo nami??? Kto nami hýbe? Kto naozaj sme?

Nemám na to jasnú odpoveď... hoc cítim ako to môže byť. Píšem o tom inde...

Píšem to dnes takto preto, že odišlo a možno aj v tejto chvíli odchádza mnoho úžasných ľudí z tohto sveta. A podľa mňa nezáleží na tom, na akú chorobu, zranenie alebo vek človek odíde, vždy je to "len" smrť, ktorá ich, aj nás, čo tu zostávame, bolí všetkých rovnako. Sme v tom jednoducho spolu.

Tak možno tieto slová pomôžu niekomu prekonať bolesť alebo obnoviť chuť žiť... ak to práve teraz prichádza do ich životov.


Na Život a na Smrť

Na záver pár mojich osobných uvedomení, ktoré mi pomáhajú deň čo deň tancovať so Životom i so Smrťou naraz aj si na nich spoločne pripiť... na zdravie. Pomáha mi zvedomenie si toho, 

  • že bolesť je v tomto živom svete na Zemi prítomná a prirodzená, no zároveň len dočasná. 
  • že bolesť tela súvisí aj s bolesťou duše. Sú to dve spojené nádoby. 
  • že keď dám bolesti duše voľný priechod, vyleje sa z mojich žíl a dá môjmu telu silu ďalej žiť. Čím viac ju budem schovávať pred sebou, či pred svetom, tým dlhšie mi bude kolovať žilami, až ma môže časom udusiť... zahatať cestičky ku srdcu. A o to viac bude bolieť aj tanec so Smrťou.

Pripomínam si často aj to, že

  • Smrť je pre mňa súčasťou Života... a čím menej sa jej bojím, aj bolesti, ktorá ju sprevádza, tým viac radosti v živote cítim.
  • Život patrí tomu, kto ho žije. A Matke Zemi i Bohu / Vesmíru / Večnosti... nie mne. Môj dosah na život iných ľudí existuje, no je limitovaný mojimi skúsenosťami, možnosťami a schopnosťami a aj mojou vlastnou vôľou žiť.
  • Túžba žiť sa nedá kúpiť... ani za všetky peniaze sveta. Drieme v srdci. Kto k nej získa kľúč, má šancu tancovať so Životom dlhšie... aj krajšie... nech sa deje, čo sa deje.


Nech sa nám teda všetkým dobre tancuje s očami plnými Života a srdcom naplneným túžbou žiť... aj v tomto premenlivom svete... a keď príde Smrť, nech je ten tanec krásny tiež.

Pekné hmlisté dni,

Daniela


Ďalšie články na tému rakovina, zdravie, umieranie alebo smrť nájdete v mojom blogu a dotýkam sa ich aj v mojej novej knihe Neprestávaj snívať. Ak sa chcete o smrti porozprávať, pochopiť súvislosti či obnoviť radosť v živote, nazrite do mojich služieb, možno tam pre seba niečo nájdete.

Source: Tara Coyote
Source: Tara Coyote

Nie je to jednoduché obdobie. Pre nikoho. Niekto má strach o blízkych, iný sám bojuje o život, niekto sa bojí, že príde o prácu a iný má práce vyše hlavy. Niekto stráca vzácny vzťah a iný nevie, ani ako láska chutí. Niekto sa bojí smrti a iný má strach žiť... v tomto neistom svete. Koho bolesť je väčšia a čo je dôležitejšie? Život alebo Smrť? ...

Zlobor vo mne

07.10.2021

Hnevá vás všeličo a už aj maličkosti? A hnevá vás, že vás to tak hnevá? Alebo vám naopak robí dobre, keď môžete zo seba vypustiť paru a hodiť ju na niekoho iného? Možno vás hnevá partner, deti alebo kolega, určité skupiny či celý systém, ale vás to len oberá o sily a energiu. Kričíte stále viac a viac, tlak vonku...

Denne stretávam ľudí, ktorí prežívajú alebo prežili nejakú traumatizujúcu udalosť. Sú medzi priateľmi, cudzími aj klientami. A to nie som terapeut ani psychológ, len pracujem s ľuďmi. Niektorí cez udalosti prechádzajú bez šrámov a vychádzajú posilnení novou skúsenosťou, v iných zanecháva udalosť dramatické následky a oslabuje ich schopnosť žiť...