Trúfalé (či zúfalé?) deti

Občas vídam ako deti súperia, bijú a hnevajú sa na seba .... a nakoniec sú z toho smutné oni, rodičia aj ľudia okolo nich. Ako sa v tej chvíli zachovať, čo robiť ak si deti "moc dovoľujú", alebo si dokonca ubližujú? Neviem ako to má byť "správne". Odpoveď má každý v sebe, pre každú situáciu možno inú.

*****

"Hnusná mama! Hnusná mama! Nechcem byť s Tebou, choď preč!", kričí na mňa dnes večer moja 6,5 ročná dcérka. Ležiac na sedačke kope pritom nohou do vzduchu, akoby ma chcela kopnúť. Červené oči má plné sĺz a telo javí výrazné známky únavy. Na moje otázky odpovedá stále to isté... A vraj jej robím každý večer zle a nútim ju robiť veci, ktoré sa nej nechcú robiť.

Mám jej dať pár po zadku za trúfalosť voči vlastnej mame? Či ju ignorovať a odísť? Alebo skúsiť pevné objatie? Zobrať ju do náručia a odniesť do postele, kde už mala byť pred hodinou? Skúsim všetko. Nič z toho však nefunguje...
Chcem ešte niečo povedať na svoju obhajobu, ale netuším čo. Pýtam samej seba, kde som urobila chybu? Čo sa stalo za dnešný deň? Čo jej je? Ako si to dovoľuje? Žalúdok sa búri a vzápätí srdce tlčie neistotou a do očí sa tisnú slzy už aj mne. Klesám na stoličku. Zlyhala som, vravím si a pokračujem v obviňovaní samej seba za zanedbanú výchovu. Vlastné dieťa ma odkopne a ja s tým neviem nič urobiť.

"Tak dosť!", poviem konečne sama sebe a s hlbokým nádychom sa ponorím hlbšie do seba, do svojho stredu. Tam, kde nie som mama, ani manželka, ani kamarátka či dcéra. Som tam len JA. Cítim, že som urobila všetko, čo som vedela urobiť a že hnev na dieťa či na seba mi v tomto nepomôže. Pozorujem svoj pocit a všímam si, čo sa vo mne deje. Cítim sa zmätená. Cítim sa smutná. Cítim strach. A mám ju stále rada. OK. Tak aspoň viem, s kým mám do činenia. Vrátim sa s uvedomeným pocitom späť k dcére a poviem jej o tom, ako sa s tým mám ja. Že neviem čo sa deje, prečo sa hnevá, že mám o ňu strach a som smutná z toho, že jej neviem pomôcť. A že ju mám stále rada a keď bude chcieť, môže prísť za mnou. Ddcéra prestáva kopať nohou a v očiach sa jej zablesne nádej. Po tichu však ešte opakuje svoje slová odporu ku mne.

Odchádzam do kuchyne predýchať to, ale teraz už viem, že viac neviem urobiť. Doumývam riad a keď odkladám posledný príbor, dcérka zdvihne hlavu a niečo potichu vraví.

"Neviem, čo som Ti chcela povedať. Neviem, čo mi je", dozviem sa keď podídem bližšie. V očiach vyhasol hnev a vidno v nich túžbu po blízkosti. Objímem ju a pritúlim k sebe.

"Nepáči sa mi, keď na mňa kričíš", vraví tíško a stíska mi ruku.

"Kričím vtedy, keď už neviem, ako ďalej, keď ma nepočúvaš", vysvetľujem jej.

"Ale mne sa to nepáči", vysvetľuje zase ona.

"Tak na seba nekričme, mne sa to tiež nepáči", navrhnem jej. "Keď príde večer a ja Ti poviem, že je čas, aby si išla spať, môžeš ísť sama a hneď. Nemusím Ti to potom opakovať a opakovať a nakoniec aj hlasnejšie, lebo to vyzerá, že nepočuješ."

"Keď ja neviem, prečo som to robila, prečo sa takto správam. Bola som hlúpa. Prepáč.", smutným hláskom dodáva ona.

"Bola si len veľmi unavená. To sa naučíš, ak budeš všímavá a budeš chcieť sebe i druhým lepšie rozumieť. Nabudúce budem aj ja presvedčivejšia, že je čas ísť do postele a Ty mi zase povieš, čo chceš, v kľude a bez kopania", povzbudím ju a pomaly ukladám do postieľky. Objíme ma tuho okolo krku.

"Mám Ťa veľmi rada maminka".

"Aj ja Teba anjelik môj. Keď budeš chcieť, zavolaj a ja prídem. Dobrú nocku."

"Dobrú nocku maminka".

Nuž, častokrát ani my, dospelí, nerozumieme, prečo sa správame tak, ako sa správame. Keď je naše telo unavené či hladné, hlava presýtená informáciami alebo srdce zmietané nepochopenými emóciami, správame sa častokrát veľmi podobne. Nadávame a prskáme okolo seba, utápame sa v smútku, kričíme na blízkych a máme chuť sa pobiť. Náš vyzretý mozog a naučené programy správania sa, nám však často poradia, ako to všetko utlmiť, dostať do "kľudu", alebo ako sa s tým všetkým vyrovnať. Tí skúsenejší vedia, aké posolstvo im tým odovzáva ich duša, čomu sa bráni a voči čomu bojuje.

Keď sa však bijú deti alebo sa správajú "nevhodne" (prejavujú sa agresívne) alebo neustále žiadajú, aby to za nich vyriešil niekto iný (sú pasívne agresívne), môžeme im v tom pomôcť. Ich mozog ešte nemá vytvorené spojenia na to, aby porozumel tomu, čo má so signálom, doručeným v podobe emócie, urobiť. S fyzickými prejavmi je to trochu jednoduchšie. Ak nás napríklad niečo páli, odtiahneme inštinktívne ruku. Ak silno udrieme rukou o stôl, zabolí to a nabudúce sa búchať nebudeme. Ak sme smädní, napijeme sa. S porozumením pocitom to však máme o čosi ťažšie.

Naša generácia vyrastala v časoch, keď prejavy individuality neboli žiadúce. Učili nás neprejavovať sa, "krotiť" svoje emócie, nepodľahnúť im a "držať ich na uzde", jednoducho - nebyť "zlí". Často potom chceme, aby neboli "zlé" ani naše deti. A tak im vysvetľujeme, že biť sa nemajú a hnevať sa nemôžu. Alebo naopak (v zmysle z extrému do extrému), ich nechávame prejavovať všetko, čo cítia, vrátane agresie, hnevu, plaču a nechávame ich v tom samotné, nech si poradia, ako vedia. Pomôcť im však môžeme len vtedy, ak budeme najskôr úprimní sami k sebe (prítomní vo svojich pocitoch) a potom úprimne zvedaví, čo "rieši" naše dieťa. Ak budeme chcieť vedieť "o čo tu naozaj ide", agresivita či boj neskôr nebude potrebný.

Ak však nerozumieme svojim vlastným prejavom a pocitom, ťažko to môžeme naučiť naše deti. Lebo potlačiť signály, ktorými nám duša, naše JA, dáva najavo čo sa jej páči a čo nie, nie je veľmi prospešné. Ak potlačíme napríklad hnev alebo strach, časom sa objavia bolesti hlavy, zlé trávenie, kŕče v bruchu, zvýšený krvný tlak a pod. O psychosomatike a duševných príčinách chorôb existuje dnes už kopec literatúry, napr Poselství tvé duše od Kurta Tepperweina.

Ja sa nechávam rada inšpirovať aj svetom zvierat. Videli ste niekedy biť sa šteniatka alebo malé levíčatá? Aj oni sa učia ako v budúcnosti využiť svoju silu a trénujú sa navzájom. Ale keď to už presiahne určitú úroveň, starší člen rodiny vždy zasiahne. Aj vtedy, keď dobiedzajú príliš trúfalo, dá im napríklad matka jasne najavo svoj názor a "uprace ich" svojim vlastným spôsobom, napríklad zavrčaním. Neobviňuje ich, neľutuje sa, nenadáva, ale ani ich nenecháva dobiť sa do krvy alebo ublížiť jej. Len prejaví svoj názor a svoj pocit a nastaví hranice.

Ak by som sa dnes nechala uniesť nejakým nefunkčným programom typu "čo si to to dieťa dovoľuje! zaslúži si výprask!" alebo "choď do izby a poraď si s tým sama!", tak sme mohli obe zaspávať s pocitom nepochopenia, ublíženia a nelásky. Vďaka sprítomneniu a uvedomeniu si toho, čo sa deje a počúvaniu sa navzájom, sme však dnes odchádzali do postele vyrovnané a s láskou a s pocitom, že sme si ešte bližšie.

S láskou, 

Daniela