Túžba po blízkosti. Škodí nám, či prospieva? 

Cítiť sa prijatí a byť súčasťou skupiny - touto základnou potrebou sú pretkané všetky naše ľudské aktivity. A nielen naše. Aj ostatné cicavce majú túto potrebu. Či už je to pes, mačka, ovca, delfín, medveď alebo kôň. Všetci rovnako túžime niekam patriť a cítiť sa v bezpečí. Ak "svoje stádo" nemáme, cítime sa divne, slabo, neúplne, osamelo a zraniteľne. Aby sme sa týmto nepríjemným pocitom vyhli, robíme všetko možné a častokrát aj sami proti sebe. Na čo je to vlastné dobré? A čo s tým?

Možno ste už postrehli, že hoci vám vaši blízki lezú občas poriadne na nervy, keď nemáte možnosť s nimi byť dlhšiu dobu, zrazu vám začnú chýbať. Alebo ste samotár/ka a lockdown vám až tak veľmi nevadil... kým neprišla zima. Myslím, že korona to pekne ukázala všetkým! Potrebujeme sa😊

Je to prirodzené. V skupine je jedinec chránený, silnejší, väčší. Má zrazu viac očí, rúk aj skúseností a dostane sa ďalej.

Hoci človek dokáže žiť aj sám, ako pustovník, mních alebo single po väčšinu života, niečo nás predsa len ťahá k sebe. Mnohí tú silu nazývajú láska, iní príťažlivosť a ďalší pud zachovania života. Nie je teraz dôležité, ako tú silu nazvem, skôr sa chcem venovať tomu, čo s ňou robíme a čo ona robí s nami, respektíve... čo s ňou robia iní, ak my sami nevieme, čo s ňou.

Predstavte si malé dieťa, ktorého rodičia po dieťati ani tak veľmi netúžili. Len sa "to stalo". Alebo naopak túžili po dieťati a bolo im tak trochu jedno s kým a ako. Dieťa rastie, plače a túži po blízkosti, bezpečí a prijatí. Jedlo síce dostane, aj strechu nad hlavou, ale skutočná blízkosť a pocit "som tu správne" neprichádza. Nemá odkiaľ. Aj rodičia sa cítia osamelí a sami aj vo vzťahu, ktorý vlastne nechceli. Nemilujú sa... ale "snažia sa" byť spolu.

Z dieťaťa sa stáva mladý dospelý, ktorý stále túži po tom byť prijatý, cítiť sa v bezpečí (taký aký je) a niekam patriť. Stretáva rovesníkov alebo partnera s podobnými osudmi a tá ilúzia blízkosti ich priťahuje k sebe. Zrazu cíti, že niekto sa cíti rovnako a chápe ho. Je to úľava, priam oslobodenie z pocitu vykorenenia.

Po pár rokoch však opäť prichádza prázdnota a vytriezvenie. Skupina rovesníkov sa triešti, vzťah bledne a spoločné záujmy už nestačia alebo sa uberajú iným smerom. Čo teraz? Skúsi inú skupinu, iné záujmy, iný vzťah... alebo sa uzavrie do seba a presvedčí sám seba, že (radšej) už nikoho nepotrebuje.

Pud zachovania života, sila príťažlivosti a túžba po láske však pretrváva. Drieme a bobtná kdesi v hĺbke a čaká na prejavenie.

Z mladého dospelého sa stáva dospelý v zrelom veku. Má všetko. Byt a možno aj dom, auto, prácu, záujmy a asi aj rodinu a vlastné deti. Ale ten pocit "blízkosti a lásky" stále nie a nie nájsť. Začína hľadať odznovu. Číta a počúva a hľadá. Jedného dňa zistí, že za to môžu vlastne jeho rodičia! Nedali mu dosť lásky a preto on teraz trpí. Tak je to. Namiesto úľavy však cíti ešte väčšiu bolesť. Cíti sa ešte viac nemilovaný a nechcený. A nevie, čo s tým.

Skúša zabudnúť a nechá to tak. 

Žije si ďalej svojim životom, chodí do práce, zarába peniaze a stará sa o rodinu. Prežíva, no stále nevie, kým vlastne je, kam patrí a čo má robiť, aby sa cítil "správne". Snaží sa to prázdno v sebe necítiť. Keď sa predsa len ozve, použije to, čo vie a vidí okolo seba. Podobne ako mnohí, snaží sa svoju pozornosť rozptýliť na rôzne smery a tak otupiť zmysly, alebo niekam zapadnúť. Kúpi si ďalšiu a ďalšiu novú vec, chodí do správnej spoločnosti, zapije to alkoholom, pomiluje sa, ide si zabehať, cestuje a navštevuje ohromujúce miesta alebo stretáva rôznych ľudí. Z pohľadu seba aj iných má vlastne všetko. Tak prečo nie som šťastný?!, pýta sa sám seba, no pomaly radšej na to zabúda.

Prejde nejaký čas a z dospelého sa stáva človek v rokoch, cíti sa starý. Vnúčatá mu síce robia radosť, no pocit, že nevie kým je, ho občas stále budí zo sna. Zvalí to na vysoký tlak, cukrovku, cievy... Liekov berie čoraz viac a zrazu má pocit, že už vie, čo potrebuje najviac. Hlavne nech som zdravý! skonštatuje napokon a pokračuje v triedení liekov.

Po debate so svojim synom zisťuje, že hoci je syn o pár desiatok rokov mladší, berie tie isté lieky, ako on. Kam to ten svet speje? To bude tým ovzduším! Ale nie, za to môže wifi a nekvalitná strava!, argumentuje nevesta. A pridá sa aj brat. Môžu za to politici, korporácie, veľkochovatelia, učitelia, teroristi, konšpirátori.... píšu o tom na internete!

No.. a čo teraz?

Komu veriť? Do akej skupiny patriť? Ako to vlastne má byť? Kde som "správne"?

Ak človek nevie, čo naozaj potrebuje, necháva si "potvrdzovať svoju oprávnenosť bytia" niekým iným (hľadá ten pocit "som tu správne") a stáva sa závislým od názoru iných alebo od skupiny.... a to akejkoľvek. 

Takto sa môže ľahko stať obeťou chutí iných, ktorí vedia, čo s tým. Lebo mať vo svojom košiari čo najviac ovečiek... ktoré nevedia, kým sú, ale sú vďačné za "svoje stádo", je skvelá živná pôda pre moc a manipuláciu želaným smerom.

Ak si myslíte, že vás sa to netýka... že vy viete, čo chcete aj potrebujete... a nedáte sa "opiť rožkom" alebo zmanipulovať... nerobte si nádeje. Každý z nás do toho raz spadne. Mojich 13 rokov v prieskume trhu potrieb zákazníkov a customer experience, mi odhalilo pravdu o našich ľudských slabostiach a možnostiach ich využívať (aj zneužívať) v prospech iných.

Zistila som vtedy, že jediná cesta, ako sa zbaviť manipulácie inými a zároveň žiť v spoločenstve, je dokonalé seba-poznanie a seba-vedomie, vedúce k slobodnému životu naplnenému pocitom užitočnosti a spolupatričnosti.

Po zhliadnutí dokumentu The Social Dilemma som si toto presvedčenie len utvrdila a navyše som si uvedomila potrebu seba-kontroly aj kontroly riadiacich mechanizmov spoločnosti. Akonáhle totiž vládu nad našimi životmi preberie (vlastne už preberá) niekto iný alebo dokonca umelá inteligencia, živý život v našej podobe stratí svoju vlastnú seba-obnovovaciu schopnosť. Ak neviete o čom hovorím, pozrite si Social Dilemma a zamyslite sa sami. Odporúčam pozrieť hlavne dátovým inžinierom a marketingovým špecialistom😊

Je mi jasné, že v súčasnej dobe potrebujeme internet, technológie, obchod, medzinárodné prepojenia, siete aj spoluprácu, no potrebujeme ešte čosi iné. Aby sme ako ľudstvo prežili, potrebujeme hlavne spoznať kým naozaj sme - kým je ľudstvo ako celok a kým je každý jeden z nás!

Prečo je to dôležité?

Vyskúšajte takú malú hru.

Skúste si predstaviť, že ste jedna živá bunka vo vlastnom tele. Môžete byť bunka v mozgu, alebo bunka v črevách, v oku či na koži. Ak budete napr. kožná bunka, vašou úlohou bude chrániť organizmus a vytvoriť kožu, spolu s inými bunkami. Ale aby ste mohli existovať, potrebujete aj výživu, takže bez bunky v črevách a v mozgu, ktorý to riadi, vám vaša schopnosť tvoriť kožu asi veľmi nepomôže. Bunka v mozgu by bez vašej účasti tiež neprežila, atď. A čo sa stane, ak vás, ako kožnú bunku preložia do oka? Nie som špecialista na túto oblasť, ale predpokladám, že buď to fungovať nebude vôbec, alebo to chvíľu potrvá, kým sa bunka "preškolí".

Vedomie vlastných schopností a spolupráca je teda pre nás výhodnejšia a aj sa dostaneme ďalej ako jednobunkový organizmus, alebo ako stroj, ktorý riadi niekto iný. Otázne je, či chceme fungovať ako samoriadiaci celok a či sme pre to ochotní a schopní spoznať svoje vlastné schopnosti, tvoriť a rozvíjať ich s pomocou slobodnej vôle v prospech celku... alebo nie.

Vrátim sa späť k otcovi a synovi.

Čo robiť, aby obaja zažili ten pocit, že "viem, kým som.... tu som správne a v bezpečí" a zbavili sa rizika byť manipulovaní inými?

Ciest je viacero... a dajú sa prejsť v každom veku. 

Neviem, ako to má byť "správne", ale mne funguje toto:

• uvedomujem si, že mám silu sa o seba postarať a že mám slobodnú vôľu rozhodovať sa a konať podľa vlastnej vôle, meniť názory, postoje a svoje zvyklosti
• uvedomujem si, čo naozaj potrebujem "tu a teraz" pre svoj pocit bezpečia, naplnenia a radosti zo života a čo z toho je v mojej moci urobiť či zmeniť
• uvedomujem si svoje schopnosti, silné aj slabé stránky, mám ochotu rozvíjať sa a mať samu seba pod kontrolou (aj keď nie vždy mi to ide😊)
• zmierila som sa s rodičmi a odpustila im (žiaľ až po ich smrti) a aj sebe, minulé krivdy a nepochopenia (spôsobené neúmyselne a z neznalosti)
• nachádzam si priateľov a obklopujem sa ľuďmi, ktorí vidia a cítia svet podobne ako ja
• skúmam svet naokolo aj to, ako ho vidia iní (možno vidia viac ako ja)
• ak neviem ako ďalej, vyhľadávam pomoc priateľov aj odborníkov

Uvedených pár bodov vyzerá veľmi jednoducho a samozrejme, no nejde to vždy ľahko. Lebo je vždy jednoduchšie to zvaliť na niekoho iného. 

Vyžaduje to odvahu pozrieť sa pravde do očí, uvedomiť si vlastné schopnosti, omyly aj zraniteľnosť a nájsť silu prekonať sám seba. Až tak sa môže človek posunúť ďalej... vyššie.. aj bližšie k sebe a následne k iným.

Akonáhle človek dosiahne vedomie samého seba a svojich schopností, stáva sa nezávislým a naozaj zrelým viesť samostatný život. Z miesta svojej zrelosti je potom jedinec schopný žiť aj v skupine či dvojici, vďaka ktorej jeho vlastné sily zosilnejú a aj ho lepšie ochránia a on sa tak môže cítiť naplnený sebou a zároveň súčasťou celku. 

Tak toľko som dnes chcela k sviatku nového života stelesneného do Veľkej noci, vajíčok a korbáčov. Nech každý z nás nájde ten pocit "správna" a stretneme sa čoskoro v novom svete... po novom.

Pokojný, jarne tvorivý a krásny čas prajem,

Daniela