Keď zomiera blízky

Dnes sú to presne 2 roky, čo zomrela moja mama a v marci bolo 20 rokov, čo zomrel môj otec. Na rakovinu. Posledné dni boli pre nich (aj pre nás) naozaj náročné, pretože odchádzali s bolesťou v tele a smútkom v duši. S otcovou smrťou som sa nedokázala úplne vyrovnať vyše 15 rokov, mamin odchod som už prijala s pokorou a láskou v duši.

Ak niekto prechádzate podobným obdobím chorôb či strát svojich najbližších, možno vám pomôže to, čo pomohlo mne v pokoji ustáť maminu poslednú rozlúčku a ďalšie dni bez nej. Tu je pár inšpirácií ako sa vysporiadať so smrťou či chorobou svojich najbližších:

Buďte úprimní. K sebe aj k tým druhým. Priznajte si a hovorte o svojich vlastných pocitoch, či je to hnev, smútok alebo strach zo smrti, nevypovedané pocity z minulosti a pod. Milosrdná lož typu "to bude dobré, uvidíš, uzdravíš sa a všetko bude ako predtým", je len náplasťou na bolesť, ktorou si obe strany zakrývajú oči, hlavne vtedy, ak je očividné, že koniec sa blíži. Je dobré o možnosti smrti, hovoriť, ale na druhej strane nebrať druhým nádej na vyliečenie, pretože zázraky sa naozaj dejú. To, čo vám vháňa slzy do očí a zviera srdce, je váš vlastný pocit, že ste s dotyčným nestihli niečo prežiť, či povedať mu. Ak niečo nestihol urobiť tu, na tejto Zemi... je to jeho príbeh a nám do toho nič. Ak sme s ním niečo nestihli my vyriešiť, povedať mu, zažiť... je to náš príbeh a môžeme to jedine urobiť, prijať či pochopiť, prečo sme to nestihli skôr.

Buďte odvážni. Precíte, povedzte a urobte to, čo ste sa doteraz báli urobiť. Objímte ho/ju a priznajte sa, ako veľmi ho/ju ľúbite. S láskou v srdci vyslovte slová, ktoré sa vám tlačili na jazyk, keď vám ten druhý kedysi ubližoval a povedzte, ako veľmi ste sa vtedy cítili zranení. Poďakujte za to, čo si najviac vážite za svoj spoločný život a odpustite to, čo ste ešte nestihli. Povedzte čokoľvek, čo ste kedy chceli povedať. Možno aj to, ako veľmi vám bude chýbať... že ho / ju ešte potrebujete. Hovorte však len o svojich vlastných pocitoch, nevyčítajte a nežiadajte nič od toho druhého. Opäť s láskou v srdci prijmite to, ako prijme druhý vaše vyznanie. Dôležité je vyrovnať svoj vlastný dlh voči nemu/jej a nečakať za to nič. Uvidíte, aké zázraky sa budú diať!

Neraďte druhému, čo má robiť. Choroba je príležitosťou pre dušu, ako sa niečomu naučiť. Ak dosť dlho nepočúvame signály tela, cez ktoré sa nám duša prihovára, môže sa naša púť skončiť oveľa skôr. Ak preberieme názory a postoje iných, ale duša sa s nimi nestotožní, aj tak to nepomôže. Je veľmi veľa spôsobov liečenia rakoviny a iných vážnych chorôb. Fungujú však iba tie, s ktorými sa chorý naplno stotožní a prijme ich za svoje. A je jedno, či je to meditácia, chemoterapia alebo bylinky. Zachránia sa skôr tí, ktorí prejavia skutočný záujem a hľadajú riešenia vhodné pre nich, ako tí, ktorí sa spoľahnú na iných. Čo môžete urobiť pre druhých vy, je otvoriť im oči, ponúknuť riešenie, ukázať cestu a stáť pri nich. Kráčať však po nej musia sami.

Nerobte všetko za druhých. Nechajte ich, aby prevzali zodpovednosť za svoj vlastný život. Ponúknite pomoc (sprevádzanie, upratovanie, odšťavovanie, prípravu jedla... ) ale len tak, aby aj ten druhý mal príležitosť sa o seba postarať. Toto je dosť podstatná časť liečivého procesu, pretože tu vidno, či má človek chuť žiť a koľko je pre seba ochotný urobiť.

Prijmite a precíťte smrť ako prirodzenú súčasť života na Zemi. Pozrite sa von oknom... do prírody. Všade navôkol uvidíte premenu jednej energie na inú. Bez toho by neexistovalo slnko, ktoré prináša teplo a dážď, ktorý prináša vlahu, nebola by noc a deň, ani listy na stromoch a kvety na lúkach a ani orol či motýľ by nemohol lietať nad našimi hlavami a nevideli by sme zajace ani líšky. Všetko je kolobeh života a smrti. Je vlastne jedno, kedy človek umrie, pretože raz umrie.

Uvedomte si, že smrťou život nekončí a vy zostávate stále v spojení, pretože všetci sme aj tak JEDNO. Sme súčasťou Vesmíru, kde smrť a koniec ako taký neexistuje. Smrť, ako poznáme na Zemi, je len "zmena" energií, takže "život" vášho blízkeho nekončí a v určitej forme pretrváva ďalej, len mení svoju podobu. Máte v sebe spomienky na "idei", ktoré dotyčný vyznával a tie nemajú začiatok ani koniec a sú tu, aby obohatili aj vás. Ak neviete ako na to, choďte do najbližšieho lesa a sadnite si na chvíľku do trávy. Pozorujte oblohu a počúvajte vtáky. Započúvajte sa do spevu tečúcej vody i vtákov. Precíťte z hĺbky srdca spojenie s tým všetkým a s vašim blízkym. Tam niekde sa môžete stretnúť....

Nestihli ste svojmu blízkemu povedať všetko, čo ste chceli?

Môžete to urobiť aj teraz... hoci tu už s nami nie je. Vyhraďte si priestor a čas len pre seba a svoje pocity a nechajte ich cez seba prúdiť. Vnímajte najjemnejšie odtiene a priznajte si ich. Spomienky môžu vyniesť na povrch sklamanie, strach či hnev, ale aj radosť a lásku. Vyslovením slov či napísaním listu prejavíte svoj pocit a dostanete stav duše do telesného sveta. Tak môžete uvoľniť napätie, ktoré tam doteraz existovalo. Cíťte, ale nenechajte sa pocitom ovládnuť. Ak sa objaví napríklad pocit obete, pošlite ho späť, odkiaľ prišiel... do ega, ktoré sa vám snaží nahovoriť, že ste "chudák". Nie ste! Ste len súčasťou kolobehu života. Sledujte základné pocity ako strach, hnev, smútok, radosť, odpor a lásku a pozorujte sami seba. Plačte, hnevajte sa, smejte sa dovtedy, kým napätie povolí a vo vašej duši zavládne pokoj a ticho....

Ak si na to netrúfate sami, vyhľadajte blízkeho priateľa a požiadajte ho o účasť. Len nech je pri vašom vyznaní s vami. Vysvetlite mu, že vám nemusí radiť, ani vás ľutovať či povzbudzovať. Úprimná empatická "sústrasť" je v umožnení druhému poskytnúť pocit bezpečia a pocit súdržnosti, že ste tu nezostali sami. Prípadne vám môže pomôcť uvidieť svet z iného ohla pohľadu.

Keby ste predsa len nemali nikoho o koho sa oprieť a hľadáte možnosť ako sa vyrovnať so smrťou blízkeho, napíšte mi a dohodneme si stretnutie.

s láskou

Daniela