Nepoznaný Karibik

Boli ste niekedy uprostred raja? Aspoň toho vášho, osobného? Tam, kde sa stretávajú vaše vysnívané ideály, vízie a predstavy o tom, ako má vyzerať dokonalý svet? Ja som si taký zážitok dopriala a aspoň na chvíľu som do neho vstúpila. Jeho energia však vo mne už pretrvá naveky. Našla som ho na jednom malom karibskom ostrove, pod sopkou La Soufriere, v podobe čistej divokej prírody, koní a ľudí, ktorí sa učia i žijú vo vzájomnej harmónii, s úctou k Matke Zemi a jej darom.

Karibik, ktorý som prednedávnom zažila, bol ale iný, ako ho prezentujú časopisy a médiá. Namiesto bielych pláži som mala pod sebou čierny piesok, namiesto rozľahlých hotelov jednoduché ubytovanie s dažďovou vodou v kúpeľni a namiesto barmanov a turistov som stretávala len domorodých černochov v obnosených gumákoch, roztrhaných tričkách s mačetou v ruke.... a študentov z rôznych končín sveta. Študentov preto, že sme bývali v priestoroch školy, ktorú v osemdesiatych rokoch minulého storočia založil jeden Dán s cieľom vybudovania experimentálneho vzdelávania mládeže. Hoci sa mu to vtedy nepodarilo, myšlienka aj budova pretrvala a dnes táto inštitúcia v podobe Richmond Vale Academy (RVA) funguje na ostrove St. Vincent už jedenástym rokom. Vízia centra i spôsob realizácie ma zaujal natoľko, že som si hneď zapísala aj pár poznámok, o ktoré sa s vami rada podelím.

RVA vzdeláva ľudí v oblasti ekológie a boja proti globálnemu otepľovaniu a chudobe v troch typoch programov (1, 6 a 18 mesačný) a organizuje aj množstvo vzdelávacích akcií pre miestnych obyvateľov. Absolventi potom môžu šíriť svoje skúsenosti aj v iných častiach sveta. Zaujímavým a nasledovania hodným príkladom je aj spôsob výučby, ktorý nekladie medzi učiteľov a študentov žiadne bariéry a navyše "nevyrába" z mladých ľudí len ďalších bezduchých konzumentov a pracovníkov užitočných akurát tak pre veľké korporácie. Učí ich totiž kreatívne myslieť a cítiť sa súčasťou celku. Študenti (od 18 rokov) sa tu učia každodenným životom základným zručnostiam, potrebným pre úspešné spolužitie ľudí aj prírody. Neučia sa len z kníh, ale ako vraví Stina Herberg, jedna z líderiek projektu RVA, najviac sa toho naučia skutočnou aktivitou, zážitkom a zdieľaním pri spoločných debatách napríklad aj o tom, čo znamená "čistá kúpeľňa". Ak poznáte tie debaty z vlastného domu, predstavte si tlupu mládežníkov zo všetkých končín sveta debatovať o kultúre čistoty! Ak však toto zvládnu, je väčšia šanca, že sa budú vedieť dohodnúť aj ako budúci spolupracovníci alebo aj lídri svojich krajín.

Život je tu skutočne komunitný - od jedla po knihy, priestory i prácu, o ktoré je potrebné sa podeliť. Študenti si školu sami upratujú, varia, pestujú, starajú sa o okolie školy a aj si spoločne určujú program, pravidlá aj spôsob zábavy. Dôležitá je vždy dohoda, nie počet hlasov. Musia sa naučiť prejaviť a nebáť sa konfrontácie s inými názormi a pohľadmi na vec, tvrdo pracovať a vytrvať, pričom spoločný výsledok je dôležitejší ako krátkodobé ciele jednotlivcov.

Príležitosť otestovať si vlastné schopnosti a vytrvalosť majú študenti aj v priľahlej tropickej permakultúrnej záhrade, kde si pestujú vlastnú zeleninu a ovocie. Očakávala som, že sopečná pôda tu bude bohatá a zelenine sa bude dariť, ale podľa slov domácich to tak nie je. Pôdu musia dohnojovať a aby nemuseli používať umelé hnojivá, musia si vyrábať vlastný humus a pôdu obohacovať. Študenti sa tak zároveň učia základom organického farmárčenia a sebestačnosti a to aj v nehostinných podmienkach. Že to Akadémia s ekológiou myslí vážne svedčí nielen množstvo vzdelávacích aktivít ale aj to, že si vyrobili vlastný kotol na bioplyn. Táto "vychytávka" využíva kuchynský odpad a necháva sa zohrievať slnkom, až nakoniec skončí opäť v kuchyni ako plyn na varenie. A ako prídavný zdroj elektriny používajú aj solárne panely, napríklad na nočné svietenie.

Hoci je tu dosť teplo a vlhko, obdobie dažďov nestačí pokryť celoročnú potrebu vlahy pre záhradu a centrum. Navyše, vodovodné prípojky z priľahlých prameňov, ktoré tu boli vybudované, zničilo nedávne vyčíňanie hurikánu a sopky. Preto si vybudovali vlastný rezervoár na dažďovú vodu a s vodou aj patrične šetria a zohrievajú si ju slnkom. Tak si občas študenti vyskúšajú aj to, aké to je, keď im v sprche voda ledva kvapká a pitná voda tečie len z filtra v jedálni.

Navyše, študentský život tu zďaleka nepripomína moderné univerzitné mestečká. Akadémia sídli "na konci sveta", kde najbližšia dedina s miestnym barom je vzdialená hodinu chôdze pomedzi džungľu a internet tu funguje len veľmi slabo aj to len na niektorých miestach v budove centra. Nuž, nie je to asi štúdium pre každého, ale tú skúsenosť, medzinárodné priateľstvá a zážitky reálneho ekoživota podľa mňa nenahradí žiadna prednáška. Takže ak si myslíte, že chcete svoje deti pripraviť na budúcnosť a myslíte si, že im treba "tvrdú školu" do života, takáto nejaká škola je podľa mňa to pravé.

Neznamená to, že sa tu študenti neučia a nemajú aj prednášky. Na jednej som sa zúčastnila aj ja a bola to veľmi emotívna spoveď jedného z predstaviteľov verejného života. Michael rozprával o svojich predkoch. O otrokoch. Prišiel im o pôvode domorodcov ostrova porozprávať osobne, aby im zdôraznil, že je potrebné vždy poznať pomery, z ktorých vyšli ľudia, ktorým chceme pomáhať. A hlavne ich netreba ľutovať. Ľútosť berie ľuďom silu, robí z nich obete a len ďalších otrokov. Ak chcete niekomu skutočne pomôcť, vráťte mu hrdosť na to, kým je. Veľmi som mu vďačná za tieto jeho slová, pretože mi pripomenuli, ako veľmi môže byť niekedy pomoc kontraproduktívna. Hlavne, ak chce pomáhať ten, čo ujmu druhému spôsobil. V prípade potomkov bývalých otrokov je to pomoc od štátov, ktoré vlastne vybudovali svoje bohatstvo na chrbtoch týchto ľudí a teraz im chcú "požičať" financie na rozvoj, prípadne pomôcť zapožičaním nových technológií. Kto z toho bude nakoniec opäť profitovať?

Našťastie predstavitelia tejto malej krajiny pochopili dôležitosť sebestačnosti a spoločne s RVA vyvíjajú aktivity vedúce k sebarozvoju, ekológii a národnej hrdosti. V nedávnom období sa napríklad podarilo zabrániť vstupu GMO potravín na tento vzácny ostrov a naopak získať ľudí na stranu rozvoja drobného eko farmárčenia. Donedávna tu totiž nevedeli čo a ani ako obrábať a svojimi činnosťami skôr ostrovu škodili odlesňovaním. Dnes vidia, že môžu sadiť stromy a mať z nich úžitok, nevyrábať zbytočný odpad, chovať sliepky a pestovať zeleninu. Potomkovia bývalých otrokov, ktorých generácie a generácie krutým spôsobom "odstrihávali" od svojich koreňov a rodín aj od seba samých, sa dnes musia nanovo učiť kto sú a čo môžu dosiahnuť vlastnými silami.

RVA však nie je len o mladých študentoch či ľuďoch z okolia, jej súčasťou sa môže stať hocikto. Vítaní sú aj bežní ľudia túžiaci po karibskej prírode, ktorí uprednostnia pokoj, poznávanie autentického lokálneho života a prirodzenú jednoduchosť pred luxusom moderného turizmu. Keďže sa akadémia nachádza na úpätí sopky, v odľahlejšej a takmer neobývanej časti ostrova, príležitostí na turistiku, spoznávanie prírody či pokojné ničnerobenie je tu naozaj dosť. Okrem rajských vodopádov a nepriehľadnej džungle bez nebezpečných tvorov, je tu aj možnosť potápania a snorklovania v priehľadných vodách popri úchvatných čiernych skalách s množstvom karibských rybiek. Hoci veľa z prírodných druhov zahynulo po ničivých výbuchoch sopky, na ostrove sa stále nachádza jedinečný druh zeleného papagája, šikovní malí kolibríci, množstvo jašteríc a viac druhov vznešených vtákov - fregát.

Nebyť paliem a obrovských stromov, rajských vodopádov či nezvyčajných vtákov, tepla a príjemných dažďov, cítila som sa takmer ako doma, v zelených kopcoch stredného Slovenska. Preplnené turistické atrakcie s obchodmi a barmi na tomto ostrove nenájdete, ale jedno som predsa len našla a musela sa tam odfotiť pre svoju dcéru - pláž, kde kotvil nenapodobiteľný pirát Jack Sparrow. To miesto bolo ozaj čarovne tajomné, rovnako ako celý ostrov. Domov som si z celého pobytu priniesla okrem fotiek len nádherné spomienky a pár čiernych kamienkov pre moje kamarátky. Žiadne suveníry a veľkolepé zážitky, okrem tých, ktoré som si sama dopriala vidieť a cítiť.

A prečo som vlastne zablúdila na tento nenápadný ostrov? Boli to opäť kone, čo ma "prinútili" vystúpiť zo svojej komfortnej zóny, rozhodnúť sa urobiť krok vpred, vyskúšať niečo iné a nasadnúť na lietadlo. Kone, pôvodne zdivočelí obyvatelia ostrova, sú totiž súčasťou Akadémie takmer od jej vzniku a Stina Herberg sa im s otvoreným srdcom venuje trochu iným spôsobom ako sme zvyknutí v našich končinách. Toto je už ale príbeh na ďalší článok😊

Daniela Tejkalová

Marec, 2018

V nasledujúcom videu si môžete vypočuť rozhovor so Stinou, ktorý zrealizovala Tara (ďalšia z úžasných žien, ktoré som v Karibiku stretla), počas nášho semináru priamo v priestoroch Akadémie.