Rakovina duše

Na Slovensku ročne zomrie na rakovinu približne 13 tisíc osôb. Máme stále modernejšie prístroje a nové a nové spôsoby liečby. Väčšina "vyliečených" má však len odloženú cestu k svojmu koncu. Prežije v zdraví len ten, kto sa nevzdá a nájde sám seba.

Na chodbách národného onkologického centra je plno ako na hlavnej železničnej stanici. Stretnete tu učiteľov, manažérov, žurnalistov, kuchárky, stavbárov aj umelcov. A aj lekárov, ktorí sa ocitli "na druhej strane". V očiach sa im mihá strach a líca svietia šedou belobou. Na jednej strane budovy postávajú a ležia tí, ktorí majú svoju nádej a svoj harmonogram liečby. Na druhej strane budovy čakajú na svoj liek proti bolesti tí, ktorí už svoju nádej stratili.

Môjmu priateľovi pred 23 rokmi diagnostikovali rakovinu lymfatického systému. Bojoval statočne. Vyskúšal takmer všetky druhy liečby. Dnes žije v zdraví so svojou partnerkou. No môj otec to neprežil. Zomrel pred 20timi rokmi, len za 4 mesiace od zistenia 15 cm zhubného nádoru v žalúdku, sám v izbe pre nevyliečiteľne chorých. Aj moja mama tu hľadala svoju nádej, no svojej rakovine a bolesti nakoniec minulý rok podľahla aj ona.

Za ten čas som stretla veľa ľudí, ktorí majú či mali svojho "raka". V snahe pochopiť o čom rakovina vlastne je a v túžbe pomôcť svojim blízkym, som prečítala metre kníh, navštívila som spolu s nimi niekoľko liečiteľov a terapeutov a skúsila pár receptov aj sama na sebe. Prešla som hĺbkovým ponorom do histórie svojej rodiny, aby som videla, kto vlastne boli moji rodičia a prečo umreli tak skoro.

Na chodbách onkológie som strávila celkom dosť času, no pred tými rokmi boli chodby ešte takmer prázdne. Ako je možné, že chorých pribúda a rovnako aj liekov. Ktorý liek je vlastne ten správny? Mám len zlomok informácií a toto je môj názor, s ktorým môžete a nemusíte súhlasiť.

Rakovina nesídli v tele. Tak ako veľa iných chorôb, sídli v duši. Objaví sa presne tam, kde je naše "citlivé miesto" a nahlodá nás zvnútra. Vraví sa, že slovo rakovina pochádza zo slova rak. Aj ten "zožiera zvnútra" uhynuté zvieratá a ryby. Ľudia s rakovinou sú navonok často pokojní a spokojní a s úctou "nesú svoj kríž / svoje trápenia". Nechcú byť iným na obtiaž. To je však často iba sebaklam. Vnútri sú nešťastní a nevedia si poradiť, vyriešiť svoju situáciu a trápia sa. Liečbu ponúkanú lekármi často prijímajú ako úľavu, vidia a cítia, že sa konečne o nich niekto zaujíma a vyrieši ich problémy za nich.

Spôsobov liečby rakoviny je naozaj veľa. Na jednej strane stojí klasická medicína a jej operácie, liečba chemoterapiou a ožarovaním. Na strane druhej alternatívne spôsoby liečby, ako je homeopatia, akupunktúra, surová strava a prírodné šťavy, črevná sprcha, bylinky a kvapky, vitamíny, ionizovaná voda či rôzne preparáty zo zvierat a minerálov a ďalšie iné. A k alternatívnym liečbam možno prirátať aj duševné a duchovné terapie, meditácie aj šamanské rituály. Ktorý spôsob je ten pravý? No jedine ten, ktorý funguje. Ľudia, ktorí sa skutočne vyliečili, majú jedno spoločné. Zobrali svoje zdravie do vlastných rúk a nečakali, že to za nich urobia lekári či niekto iný. Hľadali a našli. Svedčia o tom rôzne príbehy "nevyliečiteľne" chorých, ktorí ušli hrobárovy z lopaty a prekvapili ohromených lekárov. Títo ľudia našli vlastný liek na svoju rakovinu. Hoci ju potom posúvali ďalej, ako "liek na vyliečenie rakoviny", väčšinou to bol liek, ktorý pomohol im, ale nemusel už pomôcť ostatným. Preto je tých spôsobov tak veľa.

Môj vtedajší partner využil všetky dostupné spôsoby - od klasickej medicíny s operáciou, chemoterapiou i ožarovaním, po alternatívu so šťavami, liečiteľmi, doplnkami a vlastným pohybom na čerstvom vzduchu. Nikdy sa nevzdával a veril svojmu zdraviu i budúcnosti. Možno práve preto, že sa postavil sám za seba a obnovil si tým svoju "obranyschopnosť" (sídliacu v štítnej žľaze) a vďaka svojmu mladému telu a nezlomenej mysli dokázal prekonať svojho raka.

Môj otec sa vzdal už na začiatku, keď mu jeho stav zistili. Vlastne dávno predtým. Lekári sa pokúsil nádor vybrať, ale už sa nedal. Bol všade, tak ako nevôľa môjho otca ďalej žiť. Neveril už niekoľko rokov ničomu. Keď bol mladší, sršal nápadmi, hral svoj jazzik, staval drevenicu a často sa smial. Bol to inteligentný, charizmatický a dobrý muž. Navonok však nikdy nedal najavo svoj hnev ani strach. Držal ho v sebe ako kameň. Cítil sa zradený kamarátmi a oklamaný politickou situáciou a niekam sa stratila jeho vôľa žiť. Svojho raka skúšal prečistiť surovou stravou, jeho telo už ale odmietalo všetko. Vzdal sa.

Mamu zdrvil otcov náhly odchod. S rakovinou žila veľa rokov. Zažila niekoľko operácií, chemoterapiu i ožarovanie, vyskúšala inú stravu i čistú vodu, bylinky aj terapeutov. Niekoľkokrát prišla o vlasy, ale zdalo sa, že neprišla o chuť žiť. Tvrdila, že už neverí lekárom, ale stále v kútiku duše dúfala, že jej práve oni pomôžu. Trvalo to 15 rokov a medzitým sa cítila zdravá aj chorá. Lekári jej nedávali veľké šance, ale ona stále verila, že to pôjde a niekoľko rokov sa cítila úplne zdravá. Nikdy však nenadobudla "pokoj v duši" a nedokázala niektoré veci prijať, pustiť a odpustiť. Keď sa jej choroba znovu prejavila, do posledného dychu verila, že ju ešte lekári zachránia. Urobili pre ňu podľa mňa všetko, čo vedeli. Ale videla som v jej očiach strach a prosbu, aby to urobili za ňu. Ona už nevládala. Stratila aj ona chuť žiť.

Môj dedko zomrel skôr ako som ho stihla poznať a odišiel tiež na rakovinu. Bolo to ešte v dobe, ktorá nepriala vzdelaným a poctivým ľuďom. Z váženého a vysokopostaveného úradníka z neho urobili robotníka a jeho chrbtica to už nevládala ďalej niesť.

Aj dedov brat mal rakovinu. Malú a povrchovú a nezdalo sa, že by sa tým trápil. Užíval si život staromládeneckým životom a vždy mal dobrú náladu. V jeho prípade sa možno len naozaj často opaľoval po dovolenkách a možno ho trápilo len to, že ho doma nik nečakal.

S rakovinou je to podľa mňa podobné, ako s láskou. Ak sa obetujete a dáte celé svoje srdce niekomu inému (z lásky), strácate svoj vlastný život. A ak žijete iba sám pre seba, žiadnu lásku nedostanete. Pri liečbe rakoviny je to podobné v tom, že ak sa odovzdáte iným (lekárom, liečiteľom, liekom), stratíte seba a ani tí druhí vám bez vašej účasti nepomôžu. Ak sa rozhodnete zbaviť sa rakoviny sami, môžete, ale nakoniec zistíte, že vás vyliečila láska k svetu aj k sebe (teda nielen k sebe).

Dnes sa veľa hovorí o "prevencii". Pošlú vás na pár vyšetrení, kde vám nič neobjavia. Až zrazu... je neskoro. Rakovina môže vzniknúť veľmi náhle. Keď človek stratí sám seba a svoju chuť žiť a nemá nič, kde nachádza svoju radosť. Ak teda chcete predchádzať tomu, aby ste "dostali rakovinu", hľadajte to, čo vás v živote naozaj teší, čomu veríte a čo by ste ešte chceli zažiť. A uverte, že sa to dá.

Po tom všetkom, čo som zažila, čítala i počúvala na chodbách onkológie za posledných 23 rokov, prichádzam k záveru, že je vlastne jedno, čomu uveríš, hlavne niečomu ver. A potom môže platiť aj to, že "človeče pomôž si, aj Pán Boh Ti pomôže". Viera vo vlastné sily, alebo aj niečo, čo stojí mimo mňa, ale je dostatočnou autoritou (lekári, boh, láska, príroda, amulet...) , je presne to, čo pomáha a lieči. Aj rakovinu. Jasné je však to, že tam kde chýba radosť zo života a láska v srdci, život odchádza oveľa skôr, ako by sme si priali.

Daniela

Na jednej z mojich ciest (za koňmi) som stretla charizmatickú Taru... nádhernú ženu, ktorá sa rozhodla pre ŽIVOT a svoju rakovinu prijala ako možnosť posunúť sa ďalej vo svojej ceste duše. Rozhodla sa pre prírodný spôsob liečby aj napriek tretiemu stupňu rakoviny prsníka je dnes aktívna a plná energie. O jej ceste a spôsoboch liečby sa dozviete viacej na jej stránke:

https://www.cancerwarrioress.com/