Príbeh našej drevenice

26.10.2020

Nielen ľudia, ale aj drevenice majú svoje príbehy. Tá naša bola s nami 26 rokov a veľa nás naučila. Jej odkaz je aktuálny práve v týchto "koronových" časoch.

Ždiar 1975
Ždiar 1975

Keď som mala tri mesiace, boli moji rodičia navštíviť svojich priateľov na chalupe, v jednej z najkrajších dolín rázovitej obce Ždiar. Ubytovali sa vo vedľajšej, už vtedy vyše 100 ročnej drevenici, s dokonalým výhľadom na Belianske Tatry. Učarovala im natoľko, že o dva roky, v 1975, sa ju rozhodli kúpiť. 

Peňazí nebolo nazvyš, ale moja šikovná mama vybavila pôžičku, zobrala prácu navyše a dobrodružstvo mohlo začať. Mama ako stavbárka a projektantka vedela, kde začať a čo robiť a celý čas bola motorom celého diania. Otec huslista, člen Slovenskej filharmónie, mal rád svoj kľud aj citlivé ručičky, no miloval aj prácu s drevom a myšlienka na pokojnú starobu vedľa priateľov, pri krbe, s výhľadom na hory, ho presvedčila pridať sa.

V tej dobe vlastnili podobné chalupy len dobre situovaní a finančne zabezpeční členovia strany, no tí moji medzi nich nepatrili. Mali však niečo iné - chuť, kreativitu, zmysel pre humor, šikovné ruky aj dobré srdce. A tak sa im po pár návštevách miestnej krčmy podarilo zohnať starých poctivých tesárov a presvedčiť ich na ich hádam poslednú stavbu v dedine. Nechcelo sa im od pivka, ale keď im otec doniesol do krčmy ukázať pohodlnú motorovú pílu a hoblovačku donesenú z cudziny, nechali sa presvedčiť a stavba mohla začať. Písal sa rok 1979.

Blaštiacka dolina, 1979
Blaštiacka dolina, 1979

Mama spravila prieskum a vypracovala projekt na rekonštrukciu chalupy, tak aby rešpektoval pôvodný "U" pôdorys a dodržal sa charakter ždiarskeho obydlia. V jednej časti sa pôvodne bývalo, v druhej boli chlievy a šopa a v strede dvor. Bolo to celkom praktické.

Podkrovie v tej dobe nemali zobytnené žiadne pôvodné ždiarske chalupy a to z toho dôvodu, že komín nebol spravidla vyvedený nad strechu, ale pod strechu. Vraví sa, že tak kedysi chceli ždiarania obísť príkaz Márie Terézie, ktorá nariadila výber daní podľa počtu komínov. No iné zdroje vravia, že dym z komína tak mal chrániť šindle a izolovať spodnú časť od zimy. Fungovalo to aj nám (výborne sa tam aj udila slaninka), ale až do času, kým sme takmer nevyhoreli. Ale to je na iný príbeh:-) 

Po pár mesiacoch príprav a improvizácií, keď sme nosili vodu zo studne, spali na kope v jednej miestnosti na zemi a počúvali nočné príbehy aj chrápanie starších "z nášho kmeňa", sa rodičia odhodli vyhrnúť rukávy a pustiť sa do prestavby.

V pôvodnej obytnej časti bolo potrebné vymeniť len pár trámov a to tak, že sa stena nadvihla heverom a poškodený hranol sa vymenil. Aké jednoduché, že? Potom sa už len opravili špáry, utesnené hlinou, priadzou a lištou a vymenili sa staré šindle na streche. Hospodárska časť nemala takú pevnú konštrukciu a nebola už vo veľmi dobrom stave a preto mohla byť aj celá zbúraná a postavená nanovo. Vznikol tak ďalší obytný priestor, vysnívaná kúpeľňa aj priestranná obývačka s výhľadom do dvora.


Stavbu tvorili trámy hrubé približne 25-30 cm, bez ďalšieho zateplenia. Teplo z pece aj z krbu vydražalo do rána, no kúriť sme museli každý deň. Keď sa však dobre prihodilo, vedelo byť teplo aj "na kraťase". Nové trámy, hoc aj dobre vysušené, však potom vedeli "rozprávať" strašidelné príbehy - keď začali v noci pukať... ako sa dosúšali! Trvalo to niekoľko rokov, ale potom už bolo ticho a strašiť nás chodili len nočné zvery, vietor a sneh šuchotajúci o steny drevenice. 


Dostavba drevenice pod dohľadom starých ždiarskych majstrov, 1979


Hlavná stavba bola ukončená ešte to isté leto (1979), no celková rekonštrukcia drevenice trvala ďalších 10 rokov. Pekne pomaly, veselo ale isto, každú voľnú chvíľku, každé prázdniny a dovolenky či predĺžené víkendy. Nám deťom však iné výlety, zábavky či more vôbec nechýbalo. Stále tu bolo čo robiť!

Nemali sme spočiatku vodovod, telefón ani splachovací záchod. To všetko pribudlo až s prístavbou a vodu zo studne sme potom nosili už len keď zamŕzali trubky od 20° mrazov. Zariadenie vznikalo postupne, zväčša rukami môjho otca, podľa návrhov našej mamy. Veď ako inak... mama udávala smer... otec urobil, čo vedel:-) O svoje hudobnícke ruky sa však poctivo staral, podobne ako o svoju dieľňu. Naučil sa vyrezávať z dreva a ja som sa tešila aj na hračky, ktoré raz vystrúha svojim vnúčatám.

Postupne sme si dopriali aj techniku, no ČB televízor chytal signál len občas. Zväčša však bola tma ako v pytli. Hlavne keď prestala svietiť jediná lampa v okolí. Ale vždy tam bol prenádherný pohľad na oblohu. Niekedy sme s otcom ležali v snehu a počítali hviezdy. Vyzerali ako rozsypané kamienky po čiernom asfaltovom koberci. A keď svietil mesiac v splne, dalo sa vidieť až na hrebene Tatier a počítať ich tiene v údolí. 

V lete sme hrabali seno, zbierali čučoriedky, pásli ovce a vozili sa na koňoch miestnych gazdov. Rodičia dorábali čo bolo potrebné a po večeroch sme si grilovali, čítali, debatovali, smiali sme sa a hrali karty. 

Drevenička rástla postupne, podobne ako ja, sestra aj naše psy. Bolo nám tam veru spolu svetažiť! 


Občas sa u nás na dvore dokocna zastavili aj turisti a pýtali si niečo pod zub. Bolo tam tak krásne, že mali pocit, že sú v skanzene a chceli si prezrieť "Ždiarsky dom":-) Vďaka vtedajším nariadeniam zostala totiž naša dolina v pôvodnej zástavbe, s výnimkou asi len dvoch novších stavieb. 


Po prevrate v roku 1989, keď nežná revolúcia prinavrátila slovákom "slobodu", prišla moja mama o prácu a tak sa presťahovala natrvalo na chalupu. Otec o pár rokov prišiel za ňou. Začali trochu podnikať a na chalupu začali chodiť na dovolenky aj bohatí cudzinci. Zdalo sa to ako sľubný Raj. Otec dokonca pózoval s koňmi pre fotografov francúzskeho časopisu Marie Clair, ktorí prišli robiť reportáž o "divokom" Slovensku a mama im varila večeru aj raňajky.



So zmenou režimu však prišli zmeny aj v medziľudských vzťahoch a vývoj sa aj napriek sľubom neuberal želaným smerom. Otec videl vďaka filharmónii kus sveta a čakal, že aj Slovensko má teraz šancu zaradiť sa medzi kultúrne krajiny. Nedokázal preto pochopiť ani prijať "mečiarovský" systém uvažovania, začal trpieť rozhádanou politikou, absurditou nariadení a hlavne zmenou v postojoch jeho kamarátov. Trápilo ho možno ešte všeličo iné... no o tom už moc nerozprával. 

Aj napriek rozporuplným 90-tym rokom si rodičia stále ďalej užívali teplo a vôňu drevenice a my, deti z mesta, sme mali kam chodiť vyvetrať sa a dobiť si energiu. 



Čas bežal pomaly no vcelku pokojne, až kým v roku 1997 otec náhle ochorel a po troch mesiacoch liečby zomrel s nádorom v tele. Mama zostala na chalupe ešte rok, no nedokázala tú zmenu a samotu uniesť. Rozhodla sa chalupu predať. Mne skoro puklo srdce, no inak sa vtedy nedalo. 

Každá chalupa potrebuje gazdu.

Po pár pokusoch našla mama tých správnych ľudí a tí sú aj dodnes jej šťastní majitelia. Mama sa na chalupu už nikdy nevrátila. Tiež jej zdravie nahlodala choroba a po pár úspešných liečbach už tú poslednú neuniesla. Zomrela pred piatimi rokmi, tiež s rakovinou v duši aj na tele.

Chalupa však stihla byť ešte zapísaná ako chránený objekt pamiatkovej rezervácie ľudovej architektúry. Dotácie na opravu sme síce nikdy nedostali, ale dobrý pocit z vydarenej stavby pretrváva dodnes. Nikdy s drevenicou neboli žiadne problémy. Drevo ako prírodný materiál "zreje časom" a ak mala stavba poctivých majstrov na začiatku, podobne ako tá naša, tak okrem pravidelných náterov a bežnej údržby strechy nepotrebuje takmer nič. 

Noví majitelia udržujú pôvodný zámer aj charakter stavby, za čo som im nesmierne vďačná. Vravia, že v chalupe je stále cítiť ducha jej tvorcov.... a tak ani inak nemôžu... a ani nechcú. Nečudujem sa...  nechali v nej svoje srdce a to splynulo s vôňou dreva. 


V septembri 2020 to bolo 23 rokov, čo tam bol otec naposledy... a mama rok a pol potom. No ja mám stále pocit, akoby to bolo včera a že vôňu tej drevenice mám až kdesi pod kožou. Dodnes plní moje srdce láskou a vierou v krásu sveta. 

A možno rozprávkové čaro majú všetky drevenice... stvorené zo živého dreva a vzájomnej lásky.

Eva a Boris Tejkal
Eva a Boris Tejkal

Prečo píšem o našej chalúpke práve v tejto dobe?


Drevenice, príroda, zdravie a rodina sú odvtedy pre mňa "silnou témou". No a v tejto dušičkovej dobe, zahalenej koronovým závojom, sa to všetko navzájom prelína. 

Okrem prirodzenej jesennej nostalgie, mi totiž fotografie pripomenuli aj pár dôležitých myšlienok o ktoré by som sa rada podelila. A keby to aj nikoho nezaujímalo, tak možno aspoň tie archívne fotomomentky potešia milovníkov dreveníc.

***

V dobe, keď si moji rodičia "pořídili" chalupu, nebolo možné takmer nič. Pamätníci 70-tych rokov si verím budú pamätať. Rodičia neboli v strane a navyše otcova sestra žila v nepriateľskom zahraničí. Nemohli slobodne cestovať (okrem otcových služobných ciest, kontrolovaných agentami), kupovať si hocičo nebolo kde ani za čo a nedalo sa ani nahlas hovoriť o tom, čo si kto myslí. 

A tak sa zariadili "po svojom", aby si udržali svoje sny, pocit slobody a kreativitu. Vyťažili z danej doby maximum a tak, ako to v danom čase vedeli. Poskytli nám, svojim deťom, takto nádherné detstvo, užitočné zručnosti a množstvo krásnych spomienok.

Možno by tá krása pretrvala dodnes a my by sme naďalej (už s vlastnými rodinami) chodili na chalupu, ktorá s nami vyrástla... keby vedeli, ako ľahko sa dá o tú krásu prísť!  

Možno stačilo len zostať vnímaví, no zároveň "nad vecou"... teda nedať sa zatiahnuť do zbytočných nedorozumení "o správe sveta" a zároveň prebrať zodpovednosť za svoj vlastný život. 


Čo mohlo pomôcť udržať príbeh našej drevenice?


  • Zostať "nad vecou". Netrápiť sa príliš tým, že niekto vidí svet inak (hoci aj blízky priateľ či rodina alebo politik) a hlavne nad tým, čo nedokážem zmeniť z môjho miesta. 
  • Prejaviť sa. Vedieť slobodne, úprimne a bezkonfliktne! (teda z miesta lásky, nie zranení) vyjadriť svoj názor a prejaviť pocity (voči tým, ktorých sa to týka).
  • Prebrať zodpovednosť. Myslieť na svoje zdravie a osobnú silu v čase, keď sa zdraví cítime a byť naplno súčasťou liečby, keď o neho prídeme. Počúvať svoje telo, signály duše aj odborníkov a ich rady, všímať si súvislosti a reagovať podľa toho.

Hoci mali moji rodičia veľmi blízko k prírode (mama nás vždy liečila skôr bylinkami ako liekmi), keď im išlo o život, zverili sa radšej do rúk v bielych plášťoch. Aj napriek tomu, že som ich zásobovala alternatívnymi poznatkami (o čínskej medicíne, zdravej strave, meditáciach atď.) a oni sa aj snažili časť z toho aplikovať, jednoducho nemali dostatok síl to zvládnuť. Prijala som ich voľbu a uvedomila som si, že najviac im pomôžem tým, že "budem pri nich stáť". A že možno aj ja budem raz v podobnej situácii.

Vtedy som pochopila, že nie každý dokáže pomôcť sám sebe... a niekedy pomôcť nedokážu ani lekári... hoci tá možnosť tu vždy je. Je to ale zdá sa niekde oveľa "hlbšie"... 


Čo ma naučil život s našou drevenicou?


  1. Verme svojim snom a choďme za ním, bez ohľadu na režim, systém či aktuálne možnosti.
  2. Neponáhľajme sa. Nečakajme, že výsledok príde zrazu. Všade platí, že "pomaly ďalej zájdeš" a to dobré potrebuje jednoducho "dozrieť".
  3. Hľadajme riešenia "ako sa to dá" a nevyhovárajme sa na "nejde to". Možno stačí len zmena uhlu pohľadu.
  4. Objavujme, čo všetko vieme, aj keď to ešte nevieme.
  5. Obklopujme sa prírodou. Je plná krás, zaujímavostí a dejov, ktorých sme súčasťou.
  6. Vytrvajme a nevzdávajme sa! Cieľ je možno už za rohom.
  7. Žime pre prítomný okamih. Zajtra už môže byť všetko inak.
  8. Preberme zodpovednosť (za svoj život, zdravie, prostredie...) a nebojme sa pýtať, pochybovať, diskutovať, nechať si pomôcť a hľadať riešenia. 
  9. Voľme spoluprácu pred túžbou vyhrať boj o svoju pravdu. Hľadajme to, čo vás spája!
  10. Prijmime svoju jedinečnosť. Nepočítajme s tým, že ak sa nám niečo v tele "pokazí", tak jednoducho zájdeme do lekárne a kúpime si "náhradný diel". Nie sme stroje! Každý z nás je jedinečný ORIGINÁL.. s vlastným špecifickým telom aj mysľou.
  11. A hlavne... STARAJME SA O VZŤAHY (k sebe, k iným, k svetu). Nedovoľme, aby naše VZŤAHY a krehkú ROVNOVÁHU ŽIVOTA narušili naše NÁZORY (na politiku, zdravie, vieru...). My nie sme náš "názor". Sme ľudia. V tom sme si všetci rovní. 

Spoločnosť aj rodinu držia pohromade vzťahy... nie veci, ciele, postoje ani názory. 


    Ždiar, 1979
    Ždiar, 1979

    Toľko v predvčer dušičkových dní. 

    Prajem vám pokojnú plavbu v neistých vodách týchto dní a hlavne... uvedomte si, čo krásne už máte a sústreďujte svoju energiu na jej udržanie:-)

    A keby ste niekedy chceli stavať či opravovať chalupu, poraďte sa s tými, čo to naozaj vedia. Zvyšok zvládnete aj sami. Stačí chcieť. Tak ako moji rodičia. 

    S láskou a vďakou,


    Daniela Tejkalová

    filozofka, koučka, koniarka


    Chce sa vám ešte čítať? 

    Nakuknite čo ponúka na podobné témy môj BLOG

    Nájdete tam všeličo o Rakovine, Zomieraní, Dušičkovom čase, Prameňoch zdraviaViere, nádeji a láske aj korone.


    Ďalšie príbehy, fotografie aj slová nájdete na mojich FB stránkach

    chcete vedieť o chalúpke viac?