Mamografia: ísť či neísť?

MAMOGRAF... áno, či nie?

Prišla mi nedávno opäť pozvánka na preventívny screening od mojej poisťovne. Už niekoľko rokov tú onkopozvánku úspešne ignorujem. Veď načo...

Veď obaja moji rodičia rakovine podľahli, aj keď sa snažili... liečili...

Ani iným mojim známym aj neznámym preventívne onko vyšetrenia a vlastne ani liečba nepomohla.

A veď existujú aj iné formy "ako neochorieť" alebo aj "ako sa uzdraviť" zázračne, bez liekov... Tak načo?

Vravela som si už tisíckrát.

No dnes, kým som parkovala pred onkologickým ústavom, kde som pred pár rokmi sprevádzala umierajúceho otca, mamu, aj dedkovho brata a kedysi dávno aj budúceho manžela... niečo sa vo mne pohlo. No úplne opačným smerom, ako som čakala.

Vošla som do priestoru s dobre známou vôňou a bielymi stenami. Predýchala som to celkom úspešne.

Ste u nás registrovaná? Spýtala sa milá pani za pultom.

Hrklo vo mne, pretože ten preukaz mi pripomenul dávne časy. Keď som vypisovala registračný hárok, skoro som sa rozplakala. Opäť som to musela predýchať.

Nuž, a to som si myslela, že je to dávno za mnou...

Uvedomila som si, ako hlboko ukryté môžu byť dávne rany. Ako náročné to muselo byť pre mňa a ako náročné to musí byť pre ľudí, ktorí zažili niečo horšie ako ja... keď sa vrátia na "miesto činu".

S úľavou som si však na sebe všimla, že hoci tie priestory vo mne vyvolali nie príjemné spomienky a vtisli slzy do očí, nebolo to nič strašidelné. Normálny pocit - zármutok nad niečím, čo neviem zmeniť. Smútok nad časmi, ktoré boleli. Strach – že sa to môže stať aj mne. S uvedomením pocity stratili silu.

Podala som vyplnený hárok a pani za prepážkou pokračovala: kedy ste u nás boli naposledy?

Ja? Nepamätám si. Dávno. Viac ako 15 rokov... Trochu som z času ubrala, lebo to bolo oveľa dávnejšie...

Pani zdvihla obočie a rovnako aj pani doktorka, ktorá si túto informáciu prišla overiť na živo. Čakala som krik a tak som pre istotu pokračovala milým úsmevom, že ozaj neviem. To prinieslo profesionálny pokoj na druhej strane a dokonca vľúdny pohľad. Asi mali dobrý deň.

Vo vyšetrovni sa ma ujala milá mladá asistentka či lekárka, netuším, ale bola rozhodne profíčka. Všetko prebehlo hladko a bez bolesti.

Pani dávala veľký pozor a pýtala sa ma, kedy "dosť". Ten tlak nebol príjemný, no rozhodne nie taký neznesiteľný, ako sa dočítame na sociálnych sieťach. Aby som bola presnejšia – bolo to rozhodne príjemnejšie ako vrátanie zubov! Dokonca ma pani na konci pochválila. Ja ju tiež. Fakt si to zaslúžila. Cítila som sa v jej rukách ako u dobrej kamarátky.

Počas skríningu som si vravela – ten les, kam chodím so psom, je taký krásny! Ten pocit, byť v tom lese – je taký krásny. Uvoľnila som sa. Toto mi pomáha vždy, keď cítim na seba tlak. Pomohlo aj tu.

Počkajte vonku na výsledok.

Čakám a o chvíľku si ma zavolajú na USG. Niečo nie je v poriadku?!! Hlási prvá signálna. Nie, nie. Všetko je ok, len sa chcú uistiť. Vypínam spúšťače nervov.

Opäť veľká profesionalita oboch doktoriek. Hoci im nejde do hlavy, že som tu prvýkrát aj keď mám bohatú rodinnú onkoanamnézu a dávno po 50, pozorne a kľudne sledujú monitor.

Čisté!

Uf... vidím, ako sa usmievam. Pani tiež.

Sú tam len cysty, to je bežné. No problem.

Príďte opäť o dva roky. Ale určite, dobre? Usmeje sa na mňa milá pani v bielom a ja sľubujem, že prídem. Určite.

Prečo pôjdem o dva roky opäť na mamograf (ak to bude stále preferovaná metóda)?

Lebo už viem, že som dosť silná na to, aby som uniesla pravdu. O sebe. A mohla sa na základe toho zariadiť.

Lebo verím vede. Verím rovnako aj prírode. Verím aj sebe. A verím aj "plánu" svojej duše, či Vesmíru, ktorý mi ukazuje cestu.

Tak len toľko som dnes chcela... podeliť sa o svoje dojmy... z návštevy v Onko ústave Sv.Alžbety.

Neagitujem za ani proti... mamografii.

Každý z nás si môže vybrať... svoju cestu.

Toto je tá moja.

Daniela

Foto: ilustračné, s našich psích prechádzok