Netlač rieku... tečie sama

Netlač rieku, tečie sama. Vraví čínske príslovie... Hoci verím na slobodnú vôľu človeka, niektoré veci ale podľa mňa ovplyvniť nevieme. Môžeme ich len prijať, resp. sa s nimi vnútorne vysporiadať. Nemám na mysli to, že prestaneme "bojovať za správnu vec" či snažiť sa o nemožné. Ale len to, že občas je potrebné vedieť prijať to, čo zmeniť naozaj nevieme – napríklad počasie, smrť či odchod blízkeho, rozbité auto, zdravotné znevýhodnenie, aktuálnu situáciu (v rodine, spoločnosti..), svoju minulosť, rodičov... ale... aj svoje prirodzené schopnosti a talenty.

Viem, že dnes je moderné vravieť "môžeš byť kýmkoľvek!". V teoretickej rovine áno, všetci sme "z rovnakého cesta".

Ale v praxi je to podobné ako keď sa narodíte ako ťažný kôň, no majiteľ z vás chce mať koňa dostihového. Lenže ako ťažný kôň s 1000 kg živej váhy a s ťažkými kopytami budete len ťažko súperiť s dlhonohými ľahkými rýchlymi dostihákmi. 

Áno... všeličo je možné. Dokážeme veľa! Aj vyliečiť sa z nevyliečiteľnej choroby či behať nezvyklo rýchlo.

Ale podľa mňa aj "niečo je nám dané", resp. máme na to "talent"... a na niečo jednoducho nie (ja napr. fakt nemám bunky na podnikanie a nesnažím sa byť ani terapeutom a už ani farmárkou).  Inak by sme všetci vedeli všetko a všetci by sme robili to isté.

Lenže to by tu bola asi riadna nuda na Zemi!

Takto je to pekne podelené a každý vie niečo. Ako bunky v tele – niektoré sa starajú o črevnú mikroflóru, iné o chlopne v srdci a ďalšie o správne fungovanie riadiacej jednotky v mozgu. To aj vedec Bruce Lipton tvrdí...

Umením je rozpoznať, kým naozaj sme : -) Či bunka v čreve, v hlave alebo v srdci. Obrazne:-)

Tí, ktorí svoje "miesto" už našli, sršia zvyčajne zdravou pozitívnou energiou, pretože ju nemíňajú zbytočne na hľadanie stratených častí svojej duše. A tak nám môžu svietiť na cestu.

No a tí, ktorí svoje miesto, svoje talenty, zatiaľ ešte nenašli, verím, že ich raz nájdu. Lebo len tak sa môžu začať cítiť dobre a len tak sa budeme mať dobre všetci. Ako jeden dobre vyladený živý organizmus.

Juj viem, že nás ako ľudstvo čaká ešte dlháááá cesta! Ktorá navyše nikde nekočí. Občas je to frustrujúce... 

Ale to neznamená, že si ten čas, kým potrebné kolečká zapadnú.... nemôžeme spríjemniť. 

Tak vás chcem len povzbudiť, že aj keď dnes ešte svoje miesto nepoznáte a vaša cesta je hrbolatá, tak naisto viem, raz to všetko dosadne.

Veď aj moja cesta "od počítača na farmu a späť do officu", je jednou z nich. Lebo nie každý má to šťastie (alebo dané osudom..), že vie od detstva kým chce byť a žije to. Lebo občas sú tie cesty, túžby aj talenty fakt rôznorodé! A niekdy aj riadne pomiešané.

Mne je napríklad dobre na farme s koňmi, ale zisťujem že vlastne aj v kancli za počítačom medzi ľuďmi. Baví ma baviť sa s deťmi, no rozumiem aj manažérom. Milujem "vietor vo vlasoch", ale stále ma vzrušuje aj "noriť sa do dát" a hľadať riešenia. Baví ma písať básne, ale aj marketingové prezentácie. Teší ma byť neviditeľnou súčasťou davu, no občas rada aj zažiarim.

Kto teda vlastne som??? No predsa stále JA – Daniela 

Niekedy vážna, inokedy ľahkovážna... do koča aj do voza. Len už si to aj priznám a užívam:-)

A čo vy? Viete kým ste? Kde je vaše miesto?

Pekné pohodové dni nám všetkým,

Daniela